Rok 2018 končí o pár dní. Z pohľadu Slovenska to bol turbulentný rok, ktorý zmenil jeho politickú mapu a aj citlivosť slovenskej verejnosti. Zároveň to bol rok kedy ste ohlásili svoj úmysel kandidovať v prezidentských voľbách. Ako hodnotíte rok 2018 a ktoré udalosti boli podľa vás tie najdôležitejšie?

To samozrejme závisí od toho, na ktorú časť reality sa zameriate. Zo slovenského uhla pohľadu to bol rok najväčšieho spoločenského vzopätia, najväčšieho prejavu občianskej nespokojnosti od roku 1989. Nebol to však nijaký zlom porovnateľný s pádom komunistického režimu, dokonca ani s pádom mečiarizmu, pretože sme ho nedokázali využiť na zásadné zmeny. Nepodarilo sa to aj preto, lebo aktéri týchto udalostí nepredložili žiadnu spoločenskú ponuku, žiadnu programovú víziu, žiadne návrhy kvalitatívnych zmien a sústredili sa len na mocenské a personálne požiadavky, čo spoločnosť ešte viac rozdelilo. Sklamanie z výsledkov týchto protestov môže mať strašné následky. Dlhodobo upozorňujem na to, že jeden z najväčších zločinov v politike je vziať ľuďom nádej. Kam to speje, ukazujú už aj prieskumy: takmer štvrtina občanov Slovenskej republiky si želá silného vodcu a menej demokracie. Majú toho bordelu jednoducho dosť. Nechápu však, že naším problémom nie je priveľa demokracie, ale primálo, že riešením nie je odovzdať všetku moc do rúk autoritatívneho demagóga, ktorý sľubuje urobiť poriadok, ale získať kontrolu nad vlastnými životmi.

Musí nás však čoraz viac zaujímať aj medzinárodná situácia. Z tohto hľadiska to bol rok pokračujúcej a prehlbujúcej sa destabilizácie globálneho systému. Minimálne od vojny v Iraku varujem, že ak bude pokračovať svojvoľné porušovanie medzinárodného práva a svetový poriadok sa ocitne v troskách, tak obrovský vojnový konflikt je už iba otázkou času. Tento rok začali pred vojnou po prvýkrát varovať svetové autority od generálneho tajomníka OSN až po pápeža. Áno, svet sa nebezpečne blíži k vojne. Čaká nás však niečo oveľa horšie. Za udalosť roka považujem októbrovú rozsiahlu správu Medzivládneho panelu o zmene klímy, v ktorej vedci z celého sveta priniesli dôkazy, že máme už len 12 rokov, aby sme urobili nevyhnutné politické rozhodnutia na zabránenie nezvratnému otepľovaniu Zeme, ktoré nás môže všetkých zničiť. Ak rozumiete tomu, čo je v tej správe, potom by ste očakávali paniku na svetových trhoch, palcové titulky na prvých stranách novín, intenzívne rokovania štátnikov a lídrov veľmocí, krízové zjednotenie ľudstva, ktoré si pred seba postaví prioritu číslo jeden v záujme vlastného prežitia. Nič také sa však nedeje, takže svet speje bezstarostne do pekla. Ak k tomu pridáte aj nedávne výsledky výskumu nórskych vedcov, že od začiatku tohto storočia svetovej populácii klesá IQ, tak tu máte aj jednu z možných príčin, prečo je to tak.

Prezident Andrej Kiska v prezidentských voľbách už nekandiduje. V čom budete iný a ako hodnotíte jeho prezidentské obdobie?

Takmer vo všetkom. Byť hlavou štátu nie je práca na polovičný úväzok. Nebudem sa zašívať, budem makať v prospech občanov 24/7. Nebudem chodiť šesťkrát do roka na utajené dovolenky (a najmä nie vtedy, keď ma vlasť potrebuje), nebudem občanov klamať, že mám „individuálny pracovný program“, keď si užívam niekde na Malorke. Nebudem nútiť zahraničné návštevy, aby za mnou chodili domov do Popradu, to je obzvlášť hanba, budem v úrade vždy, keď si to protokolárne povinnosti budú vyžadovať. Nenechám sa ovládať poradcami, názory na najdôležitejšie otázky mi netreba vytvárať, mám ich dostatočne a dlhodobo vyjasnené. Nebudem utekať pred médiami a namiesto vyhlásení bez možnosti kladenia otázok obnovím pravidelné tlačové konferencie s novinármi. Nebudem marketingovou figúrkou v rukách neidentifikovateľných síl, ľudia budú opäť cítiť za postojmi prezidenta silnú osobnosť. Nebudem štvať ľudí do vojny, lobovať za zbrojenie a vytvárať si zo štátov zbytočných nepriateľov. Nebudem pasívne prijímať všetko, čo príde na um západným štátnikom, ale budem aktívne prispievať k rozvoju civilizácie vlastnými návrhmi. Nebudem nehospodárne míňať peniaze daňovníkov a zakrývať im oči figovým listom okázalej charity. Nebudem sa profilovať jednostranne ako hlava opozície alebo koalície, ktorá rozoštve jedných proti druhým. A predovšetkým nebudem lenivým prezidentom. Andrej Kiska bol najväčším omylom v Grassalkovichovom paláci. Neúprimný, nerozhodný, príliš ľahko ovplyvniteľný človek, ktorý nám stále pripomínal záväzky voči zahraničiu, ale nikdy neformuloval štátne záujmy Slovenskej republiky. Bábka reklamných agentúr, ktorá za päť rokov nedokázala priniesť vlastnú agendu, ale opíjala ľudí morálnym gýčom, ktorý sa ponášal skôr na program prvej dámy alebo princeznej Diany. A napokon vierolomný človek, ktorý nedodržiaval dohody, vyznačoval sa rozporom slov a skutkov a na politickej scéne pôsobil skôr ako intrigán, než integrujúca osobnosť znižujúca napätie. Bez ohľadu na to, či kandiduje alebo nie, vyhraňujem sa práve voči tomuto štýlu politiky a riadenia štátu, ktorý nemalá časť ľudí a niektorí prezidentskí kandidáti stále obdivujú. Každý prezident by mal byť hodnotený podľa činov a výsledkov, nie podľa svojho mediálne a marketingovo vytvoreného imidžu.

Každý kandidát má určité hodnoty a vlastnú misiu ktorú chce v rámci kampane ponúknuť občanom. Čo vystihuje hodnotovo a programovo práve vašu kandidatúru a misiu na prezidenta Slovenskej republiky?

Od začiatku sa netajím tým, že som nezávislý ľavicový kandidát a všetko nasvedčuje tomu, že v marcových prezidentských voľbách zostanem aj jediným autentickým ľavicovým kandidátom, pretože Smer vyberá spomedzi ľudí, ktorí sú mocensky lojálni, ale s hodnotami ľavice nemajú nič spoločné. Označiť sa za ľavicového kandidáta neznamená, že budem zaujatý voči pravici alebo nebodaj že budem nadbiehať nejakej ľavicovej politickej strane, ale že sa otvorene, smelo a bez zahmlievania hlásim k hodnotám ľavice. Preto keď vstupujem do zápasu o najvyšší post v štáte, nechcem a nemôžem opíjať občanov marketingovými frázami, že budem akousi neurčitou pokojnou silou, budem tu pre ľudí a budem mať všetkých rád. Lebo tým sa dá ospravedlniť všetko. Dôležité je, z akých konkrétnych hodnotových východísk napĺňate svoje právomoci. Štát je dnes hlavným sprostredkovateľom rovnosti v modernej spoločnosti, je jedinou silou, ktorá je schopná zaviesť a uskutočniť spravodlivejšie rozdelenie zisku, ktorý vznikol zo spoločnej práce. Zbytočne budem opakovať frázy, že ľudia si zaslúžia lepší život, ak nepodpíšem novelu Zákonníka práce, ktorá zlepšuje postavenie zamestnancov – ako to urobil súčasný prezident. Viesť pekné všeobecné reči totiž ešte neznamená, že som ochotný vyriešiť reálne problémy každodenného života, ktoré človeku bránia v naplnení jeho skutočného osobnostného potenciálu. Preto s plnou vážnosťou a zodpovednosťou hovorím: Som ľavicový kandidát na prezidenta Slovenskej republiky. Verím v rovnosť, bratstvo, slobodu, udržateľný život a mier. Verím, že štát by mal podporovať verejný záujem, nie súkromný zisk. Verím v prehlbovanie účasti každého jednotlivca na riešení spoločenských problémov tak, aby mal úplnú kontrolu nad vlastným životom. Hlásim sa k ideálom sociálnej spravodlivosti, environmentálnej udržateľnosti, participatívnej demokracie a nenásilia. V časoch boja za všeobecné volebné právo, za samosprávu a lepšie pracovné podmienky, bolo prepojenie socializmu a demokracie samozrejmosťou. Chcem sa k tomuto humanistickému ideálu vrátiť. Lebo až to dodržiavanie rovnosti ako základnej podmienky demokracie je zárukou, že budem prezidentom pre všetkých, že nebudem uprednostňovať bohatých pred chudobnými, mocných pred slabými, úspešných pred neúspešnými, že nezvíťazí biznis nad prírodou, dominancia nad spoluprácou, bezohľadnosť nad spravodlivosťou. Takže ešte raz: to, že sa hlásim k ľavici, neznamená, že budem ideologicky jednostranný. Nestrannosť je metóda, nie hodnota. Ale zverejniť hodnoty, ktoré formujú moje zmýšľanie, je základným predpokladom transparentnej politiky, ktorá umožní občanom spoznať jej východiská i ciele. A to považujem za fér voči ľuďom, voči všetkým voličom.

V roku 2018 sme boli svedkami, keď súčasný prezident vytvoril precedens v uplatňovaní kompetencií daných mu Ústavou SR. Najmä v prípade zostavovania a menovania Pellegriniho vlády. No pravdou je, že postavenie prezidenta sa posilnilo už skôr pri kríze Radičovej vlády, kedy sa kvôli tomu menila ústava. Myslíte si, že ústavne postavenie prezidenta je dostačujúce? Ako budete využívať svoje kompetencie na ovplyvňovanie politického diania na Slovensku?

Som jediný kandidát, ktorý od začiatku, úplne otvorene a jasne hovorí, že prezident potrebuje viac právomocí. To nie je nejaká osobná túžba po väčšej moci – som ochotný podpísať, že niečo také sa bude vzťahovať až na môjho nástupcu. Toto stanovisko vychádza z poznania ústavy a politického systému. Priamou voľbou prezidenta sa vážne narušil pôvodný duch ústavy. Priamou voľbou sme dali hlave štátu obrovskú, vlastne najsilnejšiu legitimitu, ale ponechali sme mu minimálne právomoci nezodpovedajúce jeho postaveniu. Výsledkom toho je, že každá doterajšia volebná kampaň na prezidenta bola, povedzme si to úprimne, poriadne trápna fraška. Kandidáti totiž musia voličom niečo sľúbiť, ale čo, ak nemajú reálne mocenské páky? Že sa budú slušne správať, vzorne reprezentovať a chodiť medzi ľudí? To nie je bohvieaká motivácia pre voliča. Nuž tak im začali sľubovať hory-doly a my dodnes počúvame, ako budú riešiť zdravotníctvo, školstvo či dokonca vyššie platy. To už nie je zavádzanie, to sú normálne klamstvá. A keď im nejaký bystrý človek pripomenie, že na to, čo sľubujú, nemajú prakticky nijaký vplyv, začnú sa dušovať a nafukovať, ako toho prezident veľa dokáže, ako vie pomôcť ľuďom, ako oni všetko zmenia, keď budú zvolení a tak ďalej. Sú to nezodpovedné táraniny. Najdôležitejšie úlohy prezidenta vyplývajúce z ducha a litery našej ústavy sú spojené s výkonom zahraničnej politiky a s funkciou akéhosi arbitra, ktorý vyvažuje výkonnú a zákonodarnú moc.

Prvý typ právomoci je v našom politickom systéme trestuhodne nevyužívaný. Všetci priamo volení prezidenti počnúc Rudolfom Schusterom preniesli napríklad účasť na Európskej rade alebo dojednávanie a ratifikáciu medzinárodných zmlúv na vládu. Urobili tak pravdepodobne z lenivosti. Je jednoduchšie zaťať sa pri vymenovaní generálneho prokurátora alebo sudcu ústavného súdu ako vybudovať si kvalitný tím, ktorý hlave štátu umožní kompetentný a komplexný výkon jeho právomocí v oblasti zahraničnej politiky. Ale prezident si tieto právomoci môže kedykoľvek vziať späť a ja by som to aj urobil. Pri mne máte záruku, že sa nestane to, že doma budem robiť svaly a v Bruseli mlčať ako šedá myška, ale že naopak budem vetovať každé rozhodnutie, ktoré nebude v prospech záujmov Slovenskej republiky. V praxi to napríklad znamená, že hneď na najbližšom Valnom zhromaždení OSN podpíšem Dohovor o zákaze jadrových zbraní, ktorý doterajšia garnitúra odmietala, v Európskej rade budem vetovať nezmyselné predlžovanie ekonomických sankcií voči Rusku a v Severoatlantickej rade pristúpenie Kosova do NATO. Lebo to jednoducho nie je v našom záujme.

Kým prvý typ právomocí nie je využívaný, druhý typ síce prezidentovi formálne ukladá zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, ale na výkon tejto úlohy nemá dostatok právomocí. V podstate to znamená, že hlava štátu vystupuje ako akýsi sprostredkovateľ, rozhodca či arbiter v sporoch medzi ostatnými zložkami moci v štáte, najmä medzi parlamentom a vládou, no je v tejto činnosti dosť obmedzený. Práve tu sa žiada posilniť právomoci prezidenta. Zdôrazňujem, že nechcem prezidentský systém, iba vybavenie hlavy štátu potrebnými pákami, medzi ktoré patrí napríklad posilnenie práva veta, zákonodarná iniciatíva (ako je to v poľskej ústave) či možnosť rozpustenia parlamentu v prípade ústavnopolitického konfliktu bez udania dôvodu (ako je to v portugalskej alebo talianskej ústave).

Podľa môjho názoru najelegantnejším riešením nielen tejto situácie, ale aj iných ústavných konfliktov, by bolo prijatie novej ústavy, ktorá by nevytvárala tak veľa nejasností a sporov, ako sme to videli aj v uplynulom roku. Napokon, základnou chybou tohto štátu je, že vznikol bez ústavy, ktorá by sa tvorila celospoločenskou diskusiou. Tento nedostatok by sme mali napraviť.