Nechápem, ako môžeme všetci kľudne spávať, keď sa pozriem, čo sa okolo nás deje, a to nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Sme vážne všetci už úplne hlúpi, alebo len strkáme hlavu do piesku a ignorujeme okolité veci, ako aj jeden druhého?  Sme ešte vôbec schopní byť ľuďmi?  Keď sa pozriem na okolie a ako sa ľudia k sebe správajú, myslím, že všetko ide dákym zlým smerom. Namiesto pokoja cítim a vidím nervozitu a niekedy priam agresiu, namiesto úcty je momentálne v móde opovrhovanie, namiesto empatie k druhým vidím ľahostajnosť, veľmi veľa krát priam až egoiizmus, chápanie a porozumenie iných sa už nenosí, česť bola zahodená alebo predaná, láska a ohľaduplnosť k druhým sa vytratila - zmizla, poctivosť je branná ako slabosť, hlúposť je povyšovanná nad múdrosť, rozum a um bol nahradený egom. Dá sa naša spoločnosť ešte vyliečiť, tak, aby sme sa k sebe správali normálne, ale hlavne ľudsky alebo to už zašlo tak ďaleko, že nie je cesty späť?

Vari už nevieme byť ľuďmi, ale len prázdnymi bytosťami, ktoré si cenia a vážia len a len bohatstvo a moc. Vari už nie sme schopní milovať jeden druhého tak, ako nás to učí viera a Boh.

Neustále hromadíme majetky, peniaze, súťažíme jeden proti druhému kto má viac, vysmievame sa tým, čo majú menej, s chudobou a ľuďmi v nej uviaznutých opovrhujeme, namiesto, aby sme im podali alebo aspoň natiahli pomocnú ruku, pozeráme sa jeden na druhého, no do očí si pre závisť a lakomosť nevidíme, dobro a srdečnosť z našich úst nie je počuť, ba nárek a hlad po ďalšom a ďalšom pominuteľnom šťastí, ktoré prehluší aj volanie blízkeho o pomoc je počuť naďaleko. Kde sme nechali naše srdcia, úctu jeden k druhému, lásku, dobrosrdečnosť, zodpovednosť, empatiu, ale aj takú jednoduchú vec akou je spolupatričnosť?

Prečo sa k sebe stále obraciame chrbtom, pre peniaze a majetky búrame  mosty, trháme putá a väzby medzi nami a našou vlasťou.  Nie je to hlúpe a nezodpovedné pre ďalšie naše generácie, teda naše deti? Veď, ako môžeme spolu niečo dokázať, vybudovať, zveľadiť, v mieri a pokoji spolunažívať, keď každý z nás si orie, len pre seba to svoje políčko a popritom kútikom oka pozeráme na to susedove‼

Teraz v takom ťažkom a nebezpečnom období, ktorým si prechádzame všetci si myslím, že je viac než žiadúce urobiť nápravu. Prestaňme byť stále zlý a ľahostajný k jeden druhému, naučme sa zase počúvať jeden druhého, ako aj konať dobro ako jeden národ, bez ohľadu na to kto sme alebo, čo máme a s akým majetkom disponujeme.  Neustále sa, ženieme za peniazmi a majetkom, za pocitom šťastia, ktorý trvá zlomok času, popritom zabúdame, že naša najväčšia radosť ako aj pocit šťastia, ktorý neustáva je v každom z nás v podobe lásky, pokory, úcty, obetavosti a empatii jeden k druhému.

Veď, keď si kúpite napríklad nový Iphone. Ako dlho pociťujete šťastie, radosť z toho, že máte nový telefón.  Myslím, že tak dva, maximálne tri dni, nie je to viac, keďže telefón začneme používať a väčšinou do dvoch troch dní ho považujeme za bežnú súčasť nášho života, ba niekedy už aj ako zbytočnosť. Dovolím si povedať, že rovnako to je, pri všetkých hmatateľných veciach, ktoré si za celý život toľko doprajeme.  Materiálne šťastie a radosť rýchlo pominú a my sa opäť vrátime do jedného zaužívaného  kolobehu s nevedomosťou alebo s predstieranim, že to inak nejde. Pritom to pravé šťastie máme priamo pod nosom. Sme to my sami, naše deti, rodiny, blízky, príbuzný, priatelia, ale aj ostatní ľudia vo vašej krajine a v okolitom svete. Šťastie je aj ten krásny kúsok zeme, kde sme sa narodili, kde žijeme a vychovávame naše deti, kúsok zeme, kde prežívame pocity šťastia, radosti smútku, je to ten istý kúsok zeme kam sa vraciame z dovolenky alebo služobnej cesty, ten kúsok zeme, kde spolu zdielame všetko spoločne, jeden vedľa druhého.

No akosi sme zabudli na to, že Slovensko je tá zem, kde to naše šťastie bolo a je ako aj na to, že Slovensko nie je ja, vy, oni, ale my všetci. Ak skutočne hľadáme šťastie a radosť zo života, prestaňme ho stále hľadať v pominuteľných veciach, v peniazoch, majetku atď. Samozrejme peniaze sú potrebné ako aj ostatné veci, ale mali by slúžiť nám nie my im. To najdlhšie trvajúce šťastie a radosť pramení z každého z nás, prúdi z našich sŕdc od nás všetkých pre nás všetkých, no ak budeme stavať hrádze medzi nami a zastavovať našou mysľou a otráveným srdcom prúd, ktorý nás spája a dáva nám zmyseľ bytia, znovu a znovu sa budeme zmietať v kŕči a blúdiť v kruhu, v ktorom budeme donekonečna hľadať to, čo tam nie je a nikdy nebolo.

Myslím, že všetko to, čo sa teraz deje aj vo svete nie je vinnou len tých tam hore, teda politikov alebo predstaviteľov, oni sú jedni z nás a rovnako si ponechali možnosť voľby, ktorou cestou sa uberať. Samozrejme ich voľba je len ich a nemože byť vnucovaná iným, čo sa vo veľkom teraz deje. Diabol nám vôľu nezobral, nemôže. Je to voľba a naša slobodná vôľa, ktorou si vyberáme medzi dobrom a zlom a ktorú nám dal sám Boh. Myslím si, že správanie nás všetkých ako aj naše návyky a hodnoty, neochota počúvať iných, arogancia a skoro žiadna empatia k ostatným, odráža dnešnú podstatu problémov aj vo svete. Veď vidíte sami s akou ľahkosťou jarného peľu sme svoju voľbu našej cesty hnanou túžbou po peniazoch, majetku, moci s priloženou závisťou a niekedy až s nenávisťou, nechali tiecť voľným prúdom, s vedomím, že sme v práve a iba ten náš pohľad na svet a cesta, ktorou sa uberáme je tou správnou aj pre ostatných. V opojeni vlastnej pýchy, nenásytnosti a v slepej viere vo vlastnú neomylnosť, sme vôbec nepostrehli krásu a rozmanitosť okolitého sveta s rovnakými ľuďmi, ako sme my sami, ľuďmi trochu odlišnými, možno s iným pohľadom na svet, ktorým sme, nie, že neboli ani len schopný načúvať, ale zámerne sme ich ignorovali. Ich hlas a nárek nevnímame, prosby  zamieňame  za neoprávnené požiadavky a v mnohých prípadoch za vyhrážky. Ich námietky zatraťujeme a zosmiešňujeme, ich názor nechceme počuť a zámerne šírime o nich nepravdy s nálepkou propagandy a vymyslených  klamstiev, hoci sme to práve my kto vedome, či nevedome šíri a chrlí zlo a nenávisť okolo seba. 

Popritomto našom ťažení za bohatstvom, mocou, pre našich pánov sme s namyslenosťou a arognatným spôsob porušovali a pošliapavali všetky základné morálne princípy bytia človeka samotného, cit sme zamenili za túžbu dobíjať, pri čom sme neboli schopný počuť ani len tlkot nášho vlastného srdca. Rozum a zdravý úsudok nám zatienil lesk pominuteľného bohatstva, z lesku bezcennej veci, za ktorý sme a boli schopní konať činy hodné zatratenia. Za moc a hojnosť pre nás samotných a našich pánov okrádame iných, s úsmevom a zlým úmyslom ukrytými za prázdnymi gestami a slovami dobra rosievame strach, zlobu a nenávisť  v ostatných ľuďoch, po okolitom svete. Rozdeľovali a rozdeľujeme samých seba ako aj ostatných, namiesto, aby sme sa spoločne spájali a konali tak, ako nás to učí viera a Boh. Úmyselne do ľudí vkladáme svár a klam a popritom sa s úsmevom prizeráme, ako sa hádajú, poprípade zabíjajú. Spory ako aj sváry, ktoré sme samy zasiali, s obľubou pozorujeme, chladnokrvne prikrmujeme, no s úsmevom a v pokoji  na tieto skutky upozorňujeme ostatných, pričom hlasne priam až s nevraživosťou kričíme a obviňujme iných.

Prečo v človeku konajúceho alebo hlasajúceho dobro hľadáme zlo, no v ľuďoch, čo konajú zlo vidíme dobro?? Pozrime na naše deti a deti našich detí, sú snáď oni zodpovedné za naše chyby? Nie sú, no ak naše správanie a chyby, ktoré sme napáchali a stále páchame z vlastnej nedbanlivosti, chamtivosti a ješitnosti nenapravíme, naše deti budú za to v budúcnosti pykať a pýtať sa, možno už iba mŕtvych, prečo??“  Zmýšľanie človeka je zlé od mladosti. Preto majú aj deti sklon vývádzať. Každý z nás má od narodenia tendenciu robiť to, čo je zlé, lebo je to ľahké, ale ak chceme konať dobro, vyžaduje si to veľmi veľakrát obrovské úsilie, rovnako, ako si vyžaduje úsilie veslovať proti prúdu rozbúrenej rieky.

Ako ľud a národ Slovenský sme bohužiaľ súčasťou tohto šialenstva, zároveň máme a nesieme kolektívnu zodpovednosť ako aj vinu za činy, ktoré konáme alebo na ktoré sa pozeráme a mlčky ich schvaľujeme, bezo hladu na to, kto ich vykonal. Kto nám alebo tým, čo si myslia, že sú vyvolení dal právo rozhodovať o iných, kto im dal právo učiť iných ako majú žiť, kto im dal právo súdiť iných na základe dákej ideológie, ktorú si sami na kolene napísali, kto im dal právo rozhodovať o tom, kto môže žiť a kto nie – boli a sme to my všetci, našou voľbou a naším mlčaním.

Prosím pokúsme sa spolu napraviť a zmeňme naše správanie k lepšiemu, veď, naša spoločná planéta Zem je guľatá a má štyri svetové strany, nie len jednu západnú‼‼ Správajme sa k iným rovnako tak, ako by sme si sami želali, aby sa iní správali k nám. Všetci ľudia ako aj národy okolo nás, chcú žiť v mieri a v pokoji, nevnucujme im, čo nechcú, neučme ich, ako majú žiť, nenúťme ich sa rozhodnúť, lebo tým sa ľudia delia, nie spájajú, načúvajme im, pochopme ich potreby, čo a, ako chcú alebo robia a možno niekde uprostred nájdeme porozumenie a cestu pre nás všetkých, nie len pre určitú vyvolenú skupinku.

Ľudia ako aj národy, ktorým sme ublížili alebo ešte ubližujeme budú na nás pozerať a odsudzovať nás možno jednotlivo, alebo samostatne, no Boh nám všetkým rovnako dal na výber v podobe našej vlastnej voľby, ako budeme žiť  a akou cestou sa budeme uberať, preto nás bude súdiť všetkých rovnako na základe našej voľby.

Prosím ešte je čas na zmenu voľby a cesty, ktorou sa budeme uberať, nepremárnime ju.