Skákanie do reči naši predkovia asi nepociťovali ako problém.  Nepoznám žiadne príslovie ani porekadlo, ktoré by na tento mravný prešľap ukazovalo.  Napríklad niečo ako:  Skáč cez kaluže, ale neskáč do reči,  lebo si  jazyk zlomíš! To sa mi zdá aj celkom múdre, veď jazyk máme iba jeden, nech nás pánbožko  chráni si ho ešte zlomiť! Život s jazykom v sadre si teda vôbec neviem predstaviť. Alebo toto by mohlo byť: Miško, čuč, Ondriško vyprávä! Tiež sa mi páči,  je stručné a výstižné a mohlo by sa aj do kníh zapísať.  Ale to už som nevymyslela ja,  na to prišla  Miškova a Ondriškova mama.

To bolo tak.

Miško a Ondriško boli bratia.  Neboli z našej, ale zo susednej dediny. Ich príbeh prešiel až za hranice obce, teda k nám.  Príbeh zľudovel. Poznala ho generácia predo mnou, viem ho ja  a poznajú  ho aj tí, čo sú mladší odo mňa.

Ale poďme my len pekne k tým dvom lapajom. Lebo lapaji to boli, to si píšte. Na škole rozbili okno. Či to bolo z pomsty pánu učiteľovi, alebo si kameň  pomýlil cestu a namiesto vrabca trafil akurát to nešťastné školské okno, neviem, to vedeli iba oni. Lenže hriešnici sa mamke nechceli priznať. Keď jeden začal, druhý hneď skočil doňho, že nie, že tak to nebolo a že takto a takto. Mamka sa snažila vniesť do vyšetrovania trošku kultúry.  Keď hovoril Ondriško, napomínala Miška: „Miško, čuč, Ondriško vyprávä!“ A keď sa dostal k slovu Miško, potom zas naopak: „Ondriško, čuč, Miško vyprávä!“ A tak pekne chlapci vypráväli a mama moderovala a počúvala.

Keď sa tak nad tým zamýšľam, zdá sa mi to celkom múdre a poučné. Myslím, že takýto spôsob  umravnenia by sa mohol použiť aj dnes. Trebárs aj pri moderovaní debát našich politikov v televízii a rozhlase. Iba moderátor a mená by sa vymenili.  Potom by sa mohlo hovoriť tak, ako som to v nadpise povedala: Verona, čuč, Jurko vyprávä.  Alebo aj : Anča, čuč,  Mariánko vyprávä.  Ale to by tam museli byť aj iní moderátori. Lebo nech počúvam, jak počúvam, tí naši nie sú ako Miškova a Ondriškova mama, týchto to viditeľne len na jednu stranu ťahá. Na stranu tých, čo nemajú v hlave, zato v urážkach a skoku do reči sú hotoví majstri sveta. A  napokon, skákanie do reči je aj obľúbená disciplína našich vraj nezávislých novinárov.Nuž veru, na Slovensku je to tak. 

Mária Škultétyová