„O tých deťoch si pekne napísala, “ povedala mi kamarátka, keď si prečítala  môj text  Tri veci obdivuj. A pokračovala: „Niektoré detské mozgové pochody sú neuveriteľne  nenapodobiteľné. Náš malý vnúčik  povedal tatinovi: Tatino, poďme sa očkovať! Tatino najskôr nechápal. Až potom pochopil, keď sa mu malý zadíval do očí. Tak sa spolu očkovali.

Čo sa starých ľudí týka, tak tam som smutnejšia. Ich vedomosti nahradil google a vráskavá a milá tvár je na ťarchu, lebo dnes chcú byť všetci mladí, a to aj za cenu, že niektorí po omladzovaní vyzerajú smiešne.  Aj v nemocniciach sa k starým správajú ako k prebytočnému materiálu, ktorý si už svoje odžil, doslúžil, a z toho som fakt smutná, prepáč!   A nedávno som tiež počula mladú slečnu, ktorá skupinke kamarátov povedala: Babku dáme preč,  smrdí ako  staré kvetiny vo váze. Zostala som stáť a normálne som onemela.  Nemohla som zareagovať, dievča by som zahanbila. Mala som pocit, že to bola mamina myšlienka, že to nebolo z hlavy tej slečny. Smutné veci niekedy život prinesie, ale, našťastie, spolu s tými veselšími.

Môj sused, keď bol chlapček a dostal jednu na zadok, tak mame hovoril: „ Počkaj,  keď ty budeš taká malá ako ja a ja taký veľký ako ty, tak ti to vrátim. Najmilšie bolo, že teta merala meter päťdesiat , tak mu to dlho netrvalo, čo ju prerástol, ale nevrátil. :)

Niekde som počula, že ako žiješ, tak starneš, niekto plný hnevu a pomsty a niekto plný  lásky a úsmevov.“

Myslím, že k tomu netreba komentár.