Príspevok, ktorý čítate,  mi z Kanady poslal môj priateľ, známy fotograf Paul Stacho.  Slovák, Bánovčan, ktorý pred rokmi emigroval. Pôvodne ho cezo mňa venoval čitateľom školského portálu s odkazom: „Nedajte si vymývať mozgy, používajte zdravý sedliacky mozog, to vám od srdca prajem a pridávam spoza mora ešte zdravíčko & šťastíčko!“

Paulovi som odpísala, že jeho želanie nemôžem splniť a že mi  je to ľúto. Že redakcia školského portálu mi po mnohých rokoch prispievania bezcitne, surovo  a chladno "poďakovala“ za spoluprácu. Odmietala mi uverejniť  príspevky, hoci moje texty boli vždy najčítanejšie. Ba dokonca  mi vymazala môj status. A tak svoj príbeh adresoval  tým, ktorí  majú chuť vyprázdňovať plné sklady vojnového materiálu. Napriek tomu, že nie všetci sme ministrami obrany či prezidentmi, myslím, že v ňom nájdeme ponaučenie a pravdu aj my, obyčajní smrteľníci.

V úvode príspevku  autor Paul Stacho píše:

Dennodenne v médiách čítame články vojnových štváčov. Môj článok by si mali povinne prečítať ministri obrany, prezidenti a ostatní politici, ktorí  majú ideu vyprázdňovať plné sklady vojnového materiálu.

A pokračuje ďalej:

Jedenásty november je Remembrance Day- Deň vojnových veteránov.Tento rok bol znovu poznačený epidémiou korony, preto sa mnohí vojnoví veteráni nemohli osobne stretnúť,   a teda sa tento sviatok “oslavoval” väčšinou virtuálne.

V roku 1981 som emigroval z bývalého Československa do Rakúska a 11. októbra 1982 som po prvýkrát prišiel do kanadského Hamiltonu. Odvtedy som sa pravidelne zúčastňoval na hamiltonskych veteránskych podujatiach. Najemotívnejšie spomienky zostali vo mne zo štátneho vojenského pohrebu desiatnika Nathana Cirillo v roku 2014.

Mnohí ľudia si určite spomenú na túto udalosť, lebo vtedy Kanadu zasiahol bezprostredne terorizmus. V Ottawe pri Pamätníku neznámeho vojaka zahynul neozbrojený vojak. Keď zahynie vojak vo vojnovom konflikte, povieme si, veď bol vojak a bola vojna. Horšie sa to prežíva v mierových časoch. Vtedy zahynuli dvaja nevinní kanadskí vojaci, ktorí nemali to potrebné “šťastie” a boli v nesprávnu hodinu na nesprávnom mieste. Tak by sa to dalo  sedliackym rozumom vysvetliť. Neboli v bojovom nasadení, mali skrátka len uniformu, a tým sa stali viditeľným terčom radikalizovaných islamských teroristov. Pokým sa teroristické akty odohrávajú kdekoľvek na svete a vidíme ich len na televíznej obrazovke, tak si povieme, veď nás sa to netýka a pohodlne si ďalej sedíme v našich obývačkách. Najskôr spozornieme, až keď sa nás to začne bezprostredne týkať. Mnohokrát sme si mnohí povedali, vďakabohu, že žijeme v Kanade alebo na Slovensku, lebo skutočne nepoznáme ten reálny terorizmus, najskôr ho však vidíme dennodenne len z mediálnych správ.

Desiatnik Nathan Cirillo bol z nášho mesta a býval neďaleko môjho bývalého fotoateliéru. Nedalo mi to a išiel som sa s ďalšími tisícami ľudí osobne pokloniť jeho pamiatke. Vnútorne som to cítil, lebo som si aj ja v živote obliekal zelenú uniformu. Na pohrebe som sa snažil zachytiť svojím fotoaparátom aj emócie mnohých smútiacich ľudí. Zbadal som aj skupinku neďaleko stojacich vojnových veteránov. Nedalo mi to a prihovoril som sa jednému z nich. Bol to Greg Young z Londonu, Ontario. Moje pozorné oči zaujala výšivka na jeho bunde: COLD WAR WET a logo NATO a sovietsky kosák a kladivo 1947-1991.Slovo dalo slovo a rozprúdila sa medzi nami plodná debata. Spoločne sme zistili, že sme vekovo rovesníci a bývalí vojaci, bývalí NEPRIATELIA… V rokoch 1974-1976 som slúžil na strane vojsk Varšavskej zmluvy v Československej ľudovej armáde ako vojak v útvare 9672 v Plzni, neďaleko západonemeckých hraníc. Šesťmesačný základný výcvik som absolvoval ako nabíjač tanku a môj tankový útvar mal atakovať nepriateľa na druhej strane západonemeckej hranice. Môj útvar bol stále v bojovej pohotovosti. Mal som osobnú zbraň, samopal kalašnikov a bol som vojensky vyškolený: v prípade akéhokoľvek vojnového konfliktu je mojou “vlasteneckou povinnosťou” zabíjať hneď nepriateľa za západonemeckou hranicou. Neustále som musel absolvovať tzv. hodiny politického školenia mužstva vymývania mozgov (brainwashing). Jedným z mojich “nepriateľov”, zistil som to, našťastie, až vtedy na pohrebe desiatnika Nathana Cirilla v Hamiltone, doslovne a do písmena po štyridsiatich rokoch, bol práve Kanaďan Greg Young, ktorý slúžil v službách NATO, v kanadskej armáde na druhej strane západonemeckej hranice. Rozdiel bol v tom, že on si to dobrovoľne vybral ako profesiu, takisto bol breinvosovaný, len viac sofistikovane, a nie tak buzerovaný ako socialistický vojak.“Vymývanie mozgov” robí v podstate každá propaganda. Tí navrchu, čo majú moc a plné sklady zbraní a potrebujú neustále kŕmiť military production, neobetujú vlastné životy alebo životy svojich detí, ale  posúvajú si s vojačikmi ako na šachovnici. Ja som si vojenskú službu ako profesiu nevybral, mňa  skrátka donútili. Slogan bol: “brániť socialistickú vlasť”. Niekto mal trebárs aj možnosť “modrej knižky” (oslobodenie od vojenskej prezenčnej služby – zo zdravotných dôvodov).Vysvetli to dnešnej mladej generácii, ktorá túto dobu nemala možnosť zažiť,  a ich mozgy sú pre zmenu dnes zase inou formou vymývané. V hlave mi začali behať rôzne myšlienky, ktoré ma prenasledovali aj v tú noc. Začal som si uvedomovať, že keby bolo keby….

Greg bol vlastne vycvičený strieľať na mňa ako na nepriateľa. Naopak, mojou vlasteneckou povinnosťou bolo strieľať na neho, lebo on bol ten nepriateľský NATO vojak. Sledoval som ho a verím,  v jeho mozgu musela prebiehať podobná reakcia ako u mňa, lebo takisto prežíval emócie. Tu sa stretli na  vojenskom pohrebe dvaja veteráni COLD WAR, teda bývalí nepriatelia z obdobia studenej vojny. Tí “dvaja mali to šťastie”, dožili sa doby, keď sa v zdraví stretli na  pohrebe vojaka a tam si skutočne spoločne uvedomili NEZMYSEL vojnových konfliktov. Prečo to tak musí byť v živote? Biblia ani história ľudí nepoučila. Neustále vznikajú vojnové konflikty na svete. Nikto nechce prekovať swords -meče- na poľnohospodárske pluhy. Kládli sme si obaja určite takéto otázky. Nakoniec kanadský Greg a kanadsko-slovenský Paul si podali ruky a vypadli im chlapské slzy.   Presvedčili sa, že na základe životných skúseností zostávajú nie ako bývalí nepriatelia, ale PRIATELIA až do konca života. Zvíťazil u nich znovu ten zdravý sedliacky rozum, ktorý majú mať aj vojnoví veteráni, ktorí už majú svoju životnú skúsenosť, a vedia, čo je to životný nadhľad.

A toto je tá moja skutočná story z vojenského pohrebu v Hamiltone, pri ktorej mi ako bývalému vojakovi padali úprimné slzy…

Text a foto:  Paul Stacho, Stoney Creek, Ontario