Málo ľudí si to uvedomuje, ale sloboda svedomia je heréza, dosť prevelentne vštepovaná masám ľudí na Slovensku, ale aj všade vo svete.

Apoštol svätý Pavol hovorí: „Pútame každú myseľ, aby bola poslušná Kristovi“ (2 Kor 10,5)

Úvod: Mnoho ľudí si mylne myslí, že II. vatikánsky koncil učil iba to, že ľudia by nemali byť dotlačení nasilu ku katolicizmu, ale toto je mylné, tak ako ukážem v tomto článku. Reč je o časti z II. vatikánskeho koncilu s názvom Dignitatis humanae (viď nižšie), ktorá pojednáva o náboženskej slobode. A veru, je pravdou, že mnohokrát ide o úmyselné zavádzanie so strany ľudí, keď takto argumentujú; väčšina sú oboznámení s pasážami z II. vatikánskeho koncilu, keď sa ho snažia nečestne obhajovať. Avšak tí, ktorí si to ani len nepozreli, nevedia o čom hovoria.

Pápeži odsúdili takzvanú slobodu svedomia, tak ako vidno v nasledujúcich citátoch:

Pápež Gregor XVI. Singulari Nos, r. 1834, O bludoch Lammenaisa: „… sloboda svedomia by mala byť skrz-na-skrz zavrhnutá…“

Pápež Gregor XVI., Mirari Vos, 15. august 1832: „Z tohto nakazeného zdroja „indiferentizmu“ prúdi absurdná a bludná zásada, alebo lepšie [povedané] delírium, že je nevyhnutné dať každému „slobodu svedomia“. Tento najviac zhubný blud má cestu vydláždenú pomocou plnej a neprimeranej slobody názoru, ktorá je široko-ďaleko rozprestretá pre skazu náboženskej a občianskej spoločnosti. Niektorí omielajú s extrémnou opovážlivosťou, že to prinesie výhodu pre náboženstvo. Avšak, sv. Augustín hovorí: „Čo môže byť horším zlom pre dušu, než sloboda v blude?““

Pápež Lev XIII., Immortale Dei (# 34), 1. november 1885: „A tak Gregor XVI. vo svojom encyklickom liste Mirari Vos, datovanej 15. augusta 1830, (ostro) napadol pádnymi slovami sofizmy, ktoré dokonca aj v jeho čase boli verejne vštepované – a síce, že by nemala byť prejavovaná žiadna prednosť pre akúkoľvek konkrétnu formu uctievania; že pre jednotlivcov je správne formovať si ich vlastné osobné úsudky o náboženstve; že svedomie každého človeka je jeho jediným a plnepostačujúcim vodcom; a že pre každého človeka je zákonné publikovať jeho vlastné názory, nech sú akékoľvek,…“

Pápež Gregor XVI., Mirari Vos (# 15), 15. august 1832: „Tu musíme zahrnúť tú škodlivú a nikdy dostatočne neodsúdenú slobodu publikovať úplne akékoľvek spisy a rozširovať ich medzi ľudí, ktorú sa niektorí opovažujú požadovať a presadzovať s tak veľkým krikom. Sme zdesení z toho, že vidíme, aké obludné náuky a ohromné omyly sú roztrusované široko ďaleko v nespočetných knihách, pamfletoch a iných spisoch, ktoré sú hoci malé na váhe, no veľmi veľké v zlovôli.“

Ešte pred tým, než prejdem k zmieňovanému dokumentu II. vatikánskeho koncilu, treba poznamenať zopár vecí. Podľa katolíckeho učenia, štát má právo a aj povinnosť zamedzovať verejným prejavom falošných náboženstiev (t.j. sprievody, pohreby a aj všetky rituály falošných náboženstiev.) Správne konštituovaný katolícky štát má viesť duše ľudí k jedinému pravému náboženstvu, katolicizmu, a má právo a aj povinnosť zastaviť verejné vyznávanie falošných náboženstiev. Samozrejme je preto nutná cenzúra; a dobre usporiadaný katolícky štát (teda idálny štát) má právo a aj povinnosť zamedziť šíreniu propagačných materiálov, ktoré vedú ľudí k nemravnosti, zlým doktrínam alebo ktoré ich vedú od pravého náboženstva. Toľko na ozrejmenie. A teraz čítajte pozorne. Druhý vatikánsky koncil totižto učí nasledovné:

Dignitatis humanae (# 2): „Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženských veciach nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými, v náležitých medziach. (…) Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.“

Dignitatis humanae (# 3): „Preto občianska moc, ktorej vlastným cieľom je starať sa o časné spoločné dobro, musí rozhodne uznávať a podporovať náboženský život občanov, ale prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje riadiť náboženské úkony alebo im zabraňovať.“

Druhý Vatikánsky Koncil nehovoril o tom, že by sa malo zamedziť donucovaniu druhých na katolicizmus. Nie. To nebolo grom, ako vidno v týchto pasážach. Tento odpadlícky koncil obhajoval nábožensku slobodu ako takú naprieč spektrom falošných náboženstiev; slobodu svedomia a bol proti tomu, aby sa zamedzovalo verejným prejavom falošných náboženstiev. A presne toto ide proti Cirkvi, Ježišovi a jedinému pravému náboženstvu.

Katolícke učenie hovorí:

Pápež Lev XIII., Libertas (# 21), 20. jún 1888: „Spravodlivosť preto zakazuje a rozum samotný štátu zakazuje, aby bol bezbožný; alebo aby prijal rad krokov, ktoré by vyústili do bezbožnosti – a síce, zaobchádzať s rôznymi náboženstvami (ako ich nazývajú) rovnako a nekriticky im udeliť rovnaké práva a výsady.“

Pápež Gregor XVI., Inter Praecipuas (# 14), 8. máj 1844: „Skúsenosť ukazuje, že niet priamejšej cesty, ako ľud odpútať od vernosti a poslušnosti k jeho vodcom, lež skrze tú ľahostajnosť k náboženstvu propagovanú príslušníkmi sekty pod názvom náboženskej slobody.“

A inak, všimnite si ako okato Dignitatis humanae #3 odporuje nasledovnému megisterskému prehláseniu:

Pápež Pius IX. Syllabus bludov, 8. dec. 1864, #77: „V tomto našom veku už nie je ďalej vhodné, že by katolícke náboženstvo malo byť jediným náboženstvom v štáte, vyňatím všetkých možných kultov.“ – Zavrhnuté.

Toto znamená, že štát by mal vyňať všetky ostatné náboženske kulty a sekty. Pozrite si ešte raz, čo hovorí Dignitatis humanae:

Dignitatis humanae (# 3): „Preto občianska moc, ktorej vlastným cieľom je starať sa o časné spoločné dobro, musí rozhodne uznávať a podporovať náboženský život občanov, ale prekračuje svoju kompetenciu, ak si nárokuje riadiť náboženské úkony alebo im zabraňovať.“

Ide o zjavnú herézu. To, čo Pápež Pius IX. zavhrol ako blud, II. vatikánsku koncil učí a propaguje, evidentne. A rád by som prešiel ďalej a uviedol niektoré ďalšie fakty. Istý zosnulý heretik F. Škoda, ale aj nový katechizmus antipápeža Jána Pavla II., učia okázale herézy o náboženskej slobode a slobode svedomia, ktoré v podstate prevzali z II. vatikánskeho koncilu:

F. Škoda: „V náboženskej oblasti každý má byť slobodný konať podľa svojho svedomia súkromne a verejne. (…) Právo na náboženskú slobodu musí byť uznávané ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti.“ (Dr. František Škoda, Základy katolíckej sociálnej náuky, Vydalo HKR Košice 1991)

Antipápež Ján Pavol II., „Katechizmus katolíckej Cirkve“, ktorý s plnosťou svojej  „autority“ schválil, čoby neomylný:

„1782 Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. „Preto nie je dovolené nútiť [človeka], aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia,(2106) najmä v náboženskej oblasti.“

„1907 Na prvom mieste predpokladá rešpektovanie osoby(1929) ako takej. V záujme spoločného dobra je verejná moc povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby. Spoločnosť je povinná dovoliť každému svojmu členovi realizovať jeho povolanie. Spoločné dobro spočíva osobitne v tom, že jednotlivec môže uplatňovať prirodzené slobody, ktoré sú nevyhnutne potrebné na plný rozvoj povolania človeka, ako sú: „právo konať podľa správnej normy vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu,(2106) a to aj v náboženskej oblasti“.

„2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený,(160) aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť,(1782) aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. (…)“

Toto je očividne heretické. Ján Pavol II. bol heretik a antipápež, teda neovplýval autoritou pápežského úradu, po prvé, a po druhé, skutočný pápež nemôže s plnou autoritou schváliť bludy (napr. ako tie, ktoré vidno v hore uvedenom dokumente). Je faktom, že Ján Pavol II. sa pokúsil so svojou „autoritou“ schváliť onen falošný katechizmus, čoby neomylný.

Ján Pavol II., Fidei Depositum, 11. okt. 1992: „Katechizmus Katolíckej Cirvke, ktorý som schválil posledného 25. júna a i v publikácii, ktorú dnes nariaďujem v zmysle mojej apoštolskej autority, je vyhlásenie katolíckej viery a katolíckej
doktríny… Prehlasujem to byť zaistou normou pre učenie viery.“

(V úvodz. alebo takzvaný) „Katechizmus katolíckej Cirkvi“ Jána Pavla II. je zaistým učením bludov. Keďže Ján Pavol II. v jeho katechizme a Pavol VI. na II. vatikánskom koncile takto oficiálne učili bludy, tak vieme s istotou povedať, že nemohli byť pápežmi; ale boli to antipápeži, prestne tak ako sedesvakantistická pozícia (jediná správna pozícia) tvrdí. Učenie magistéria je totižto neomylné:

Pápež Pius XI. Divini Illius Magistri (#18), 31. dec. 1929: „… Sám Boh urobil Cirkev podielníčkou v božskom magistériu a pomocou Jeho božského prínosu nemožnou mýliť sa.“

Pápež Gregor XVI., Comissum Divinitus (#4), 17. máj 1835: „… Cirkev má, pomocou božskej ustanovizne, magisterskú právomoc učiť a definovať záležitosti viery a morálky a interpretovať Sväté Písma bez nebezpečenstva omylu.“

Z vatikankatolicky.com:

(Slovník pojmov a princípov:)

„Magistérium – učiteľská autorita Katolíckej Cirkve využívaná pápežom, keď prehlasuje dogmu s autoritou pápežstva. Nie každý výrok skutočného pápeža je učenie Magistéria. Pápež hovorí magistersky, keď spĺňa isté kritéria (tak jak je definované v I. vatikánskom koncile). Tí, ktorí sú verní Magistériu, sú tí, čo sú verní tomu, čo pápeži cez celú históriu dogmaticky učili alebo dali do popredia, čo Katolícka Cirkev vždy zaznávala.

Ex Cathedra – latinsky pre „z pozície Stolca“. To značí, keď pápež hovorí neomylne zo Stolca sv. Petra, keď spĺňa kritéria pre neomylné prehlásenie. Heréza a smrteľný hriech je odmietnuť ex cathedra vyhlásenie pápeža, ktoré je nereformovateľné (nemenné), keďže pozostáva z dogmy, ktorú Kristus zjavil Cirkvi.

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, r. 1870, Zasadanie 4, Kapitola 4.:

„ … Rímsky Pontiff, keď hovorí ex cathedra [zo Stolca sv. Petra], to jest, keď vykonáva úlohu pastora a učiteľa všetkých kresťanov, v zmysle s jeho najvyššou apoštolskou autoritou, vysvetľuje doktrínu viery alebo morálky, aby bola držaná univerzálnou Cirkvou, s pomocou božskej asistencie prisľúbenej mu v požehnanom Petrovi, operuje s tou neomylnosťou, ktorú božský Spasiteľ žiadal, aby Jeho Cirkev bola inštruovaná v definovaní doktrín viery a morálky; a preto také definície Rímskeho Pontiffa od neho samotného, ale nie od konsenzu Cirkve, sú nemenné.““

Sloboda svedomia je blud/heréza proti viere. To, čo reprezentuje II. vatikánsky koncil (a nie len za pomoci Dignitatis humanae, ale aj ostatnými dokukentmi II. vk.) a i to čo repzrentuje sekta po II. vk. so svojimi antipápežmi, ktorá okupuje budovy kedysi patriace Cirkvi, je nové falošné náboženstvo, ktoré dáva akoby zelenú všetkým falošným náboženstvám a kultom. Spomínaná sekta, ktorá sa nainfiltrovala do budov Cirkvi, je prorokovaná Smilnica babylonská: „Žena bola oblečená do purpuru a šarlátu, vyzdobená zlatom, drahokamami a perlami a v ruke mala zlatý kalich, plný ohavností a nečistoty svojho smilstva“ (Zj 17,4); „A videl som, že tá žena bola spitá krvou svätých a krvou Ježišových mučeníkov“ (Zj 17,6). Pre dozvedenie sa viac o Smilnici Babylonskej a o naplnených proroctvách si môžte prečítať nasledovný článok, uvedený v tomto odkaze. Smilnica babylonská je falošná a protipólna Cirkev voči skutočnej Cirkvi; a táto protipólna Cirkev sa svojim šatom navonok hrá na skutočnú Cirkev, pričom však ňou nie je a pričom súčasne vedie ľudí k spirituálnému smilstvu a do pekla. Preto v knihe Zjavenia môžeme vidieť:

Zjavenie apoštola Jána (Apokalypsa) 18:4-5 – „A počul som iný hlas, ktorý volal z neba: „Vyjdite z nej, ľud môj, aby ste neboli účastní na jej hriechoch a nedostalo sa vám z jej rán, lebo jej hriechy siahajú až po nebo a Boh sa rozpamätal na jej neprávosti.““ (Botekov preklad.)

Pre to, ako výjsť z tejto sekty a čo robiť pre nasledovanie skutočného katolíckeho náboženstva, vám radím, aby ste si pozreli kroky ku konvertovaniu na stranke vatikankatolicky.com. Ak zostávate s Františkom a jeho sektou, nezostávate s Katolíckou Cirkvou. Je jedna Cirkev mimo ktorej nieto spása; pre spásu musíte byť katolíkom. Ak budete nasledovať Františka, ak sa budete naďalej zúčastňovať Novus Ordo omše, ak nebudete brať vážne tieto informácie a budete radšej voliť ľudí pred Bohom a svoj falošný príjemný pocit na omšiach, pôjdete zaslúžene do zatratenia.

Kristián Keller
Tradičný katolík, sedesvakantista