Sa spýtajte! Len sa spýtajte deväťdesiatsedemročnej Antónie Pajtinkovej, ktorá vo vojne stratila otca i brata! Sa spýtajte sedemdesiatsedemročnej Ľudmily Ďurechovej! Nepamätá si na  otca. Bola maličká a on mladý, keď si spolu s bratom na cintoríne v Cimennej museli vykopať vlastný hrob. Tam ich zastrelili. Zopár pamätníkov vojny ešte žije. Spýtajte sa ich!  Spýtajte sa príbuzných mladého závadského učiteľa Rudolfa Rybana! Fašisti ho zastrelili na Cibislavke. Tri malé sirôtky po ňom ostali. Spýtajte sa obyvateľov Ostrého Grúňa, Kališťa, Cimennej, Šípkova, Závady, Miezgoviec, Omastinej...  spýtajte sa obyvateľov stovky vypálených dedín! Spýtajte sa miest! Spýtajte sa hôr a v nich ukrytých bunkrov, kde zaživa upálili niekoľko partizánov! Spýtajte sa ľudí na Slovensku, len sa ich spýtajte, kto z nich by vojnu chcel!

Keď som kedysi svojich žiakov učila báseň Tým, ktorí vojnu chcú, nikdy som nemyslela, že aj sedemdesiatpäť rokov po vojne bude aktuálna. Myslím, že z dnešných učebníc sa už vytratila. A to je škoda. Pamätníci mám vymierajú a z histórie sme sa nepoučili. Mali by si ju prečítať tí, ktorí ženú ľudí do vojny. Vojnoví štváči, čo prahnú po krvi a  zabíjaní. Možno slová poézie im otvoria srdcia, keď im už rozum na to nestačí. A nebude na škodu, keď si ju prečítajú aj tí,  čo vojnu odmietajú. Nech slová poézie všetkým povedia, že mier, život a láska  sú najcennejšie hodnoty!

Báseň prinášam tak, ako si ju pamätám.

Mária Rázusová-Martáková

Tým, ktorí vojnu chcú

Sa spýtajte,
ó, spýtajte sa materí,
či túžia za vojnou, keď deti uspávajú,
či túžia zas chodiť od dverí do dverí
s batôžkom perín  k tým, čo strechu dajú!

Otcov sa spýtajte!
Tých otcov skúpej reči,
čo s tajnou pýchou synov rast sledujú,
či sa im chce do tmy, hrôz a nebezpečí
rozbíjať svet, čo sami tak budujú!

Detí sa spýtajte!
Ich očiek ako studne.
Kto by si trúfal ich naplniť pohromou?
Kto túžil zbaviť ich matiek ruky vľúdnej,
priniesť im strach a hlad, dať trosky za domov!

Milencov tážte sa!
Cítia sa soľ zeme
a vlastná sila ich napĺňa úžasom...
Bojovať? Oj, áno, lenže za mier chceme,
domček a záhradku s oblohou belasou!

Zvierat sa pýtajte!
Dlhých radov koni,
čo v paľbe zúrivej šli krotko po svoj diel;
vtákov sa pýtajte, spálených jabloní,
mostov sa pýtajte, kto z nich by vojnu chcel!

Zeme sa pýtajte!
Zbitého jej tela,
jej dolín rozrytých, vypálených miest...
Ó, tej sa pýtajte, či by vojnu chcela,
či chce piť našu krv, naše telá jesť...

Všetci vám rieknu: nie!
A všetci skríknu mier!
Zem musí skvitnúť už radostnou obnovou.
Kto požiar zapáli nech v ohni zahynie,
mier musí zvíťaziť na slávu domovov!

Mária Škultétyová