Aby človek doma celkom nezblbol, musí  sa „vyvenčiť“. Ja chodím vždy navečer.  Vtedy aj psičkári vezmú svojich miláčikov a ide sa do lesa. Teda do prírody. V praxi to niekedy vyzerá  tak, že psík ide „vyvenčiť“ pána. Ťahá ho a pán za ním pobehuje. Ale pravda je taká, že pán ide „vyvenčiť“ psa, aby sa vypotreboval. Myslím ten pes. Niekedy havkovia nevydržia a urobia to tam, kde to na nich príde. Čo si dajú črevá roztrhnúť? Raz som to videla v priamom prenose. Prišlo to naňho akurát pred kaštieľom. Psík zaujal polohu, pán vytiahol vrecko, navliekol si ho na ruku, oné šikovne zdvihol a zobral so sebou. Vreckom hompáľal popri boku. No fuj, nebol to pekný pohľad. Čo s tým ďalej urobil, to vám už nepoviem. Ale myslím, že domov to nedoniesol. Asi to  hodil do najbližšieho kontajnera. Alebo aj do priekopy.

Keby chodníky a trávniky vedeli rozprávať, možno by nám prezradili aj toto: „ Pozor, je tu psie oné! Nestaň doňho! Aj tu! Dávaj pozor!“ Ľudia by poslúchli a dávali by pozor. Viac by  pozerali pod nohy a nestalo by sa, že stanú do toho a rozvláčia to kade-tade. Niekedy si to donesú aj domov. Ako jedna moja známa. Na parkovisku sadla do auta, čuchá, ňuchá, podozrivo pozerá na muža, na deti. „ Fuj, kto to urobil?“ pýta sa.  „ Ja som to nebol,“ povedal muž. „ Ani ja, ani ja!“ skandovali deti.

Iste poznáte starú známu pravdu: „Kto vyňuchal, ten vyšťuchal.“ Svätá pravda! Doma vyšla žena z auta a smrad za ňou.  Až na rohožke zistila, že to ona, že to má na topánkach.

Nedávno som si na chodníku všimla dve kôpky. Boli blízko seba. Myslím, že od toho istého autora. Naraz nevydalo. Včera na tých miestach pobehoval taký stredne veľký hafan . Sám ako ja. Bez pána. Obaja sme mali náhubok. Citlivým povahám sa ospravedlňujem za tie dve kôpky aj za náhubok. Moje rúško je na toto oslovenie zvyknuté, ja ho tak volám a ono neprotestuje.  No a ten havino mal trošku iný náhubok. Ten nebol proti korone, ale proti uhryznutiu. Teda, nie aby jeho, ale aby on neuhryzol.  Ináč by som letela kade ľahšie. Havino oňuchal jednu z tých kôpok,  potom aj druhú a pozrel  sa na mňa. Porozumela som. „Ale no, havino, to som nebola ja!“ bránila som sa. „Ani ja!“ povedal a  pokrútil hlavou.

No neverte psovi.

A ešte niečo. Poznám psíka, ktorému jeho pán aj ritku utrie. Sám mi to povedal, môžete mi veriť.

Na záver ešte kratučká jazyková poznámka. Viete, že venčíme nevestu a nie psíka?