Na úvod jeden zážitok.

Bolo to ešte v čase pred modrými papierikmi.  Na chodníku som narazila na dve skupinky detí. Mohli mať tak okolo desať, jedenásť. Z ich správania bolo jasné, že sú v nepriateľskom vzťahu. Nebudem opakovať všetky tie nadávky a škaredé slová, čo som počula. No jedno predsa len poviem: Idiot. A poviem aj to, že som nebola  prvá, čo som to predstavenie videla. Ale bola som jediná, čo som sa pri deťoch zastavila. Učiteľ sa nezaprie, ani keď je na dôchodku. Detičiek som sa opýtala, či vedia, čo slovo idiot znamená. Nevedeli, tak som im to vysvetlila. Veď hovorím, že učiteľ sa nezaprie. Nakoniec som sa opýtala, do ktorej školy chodia a kto ich učí. Pri jednom mene som povedala: „Tú poznám, tú som učila. Keby vás počula, bola by smutná.“

 „Teta, a vy ste učiteľka?“ spýtalo sa jedno dievčatko. „Áno, som, ale už neučím. Teraz už choďte pekne domov a buďte kamaráti. A nenadávajte si, nie je to pekné!“

Samozrejme, že ani jedno z týchto detí nebolo idiot. Všetky chodili do školy a vzdelávali sa. Prezenčne. Sedeli v triede a naživo sa rozprávali s pani učiteľkou.

A ešte jeden.

„Babka, ty by si dnes už nevedela učiť,“ povedal mi vnuk pred hodinou dištančného vzdelávania. „Veru nie, Šimonko môj, ale hádam by som sa to ešte naučila.“ A premýšľala som nad tým, čo som povedala. Vyšlo mi, že s počítačom som sa naučila robiť v škole už ako dôchodkyňa. Ale cez počítač by som veru učiť nechcela. A poviem aj prečo.

Pripadá mi to, ako cez sklo med lízať. Mala by som pocit, že si tú robotu nevychutnám. Chýbal by mi priamy kontakt so žiakmi. Ich hlásenie, predbiehanie, aby som ich vyvolala, keď sa mali naučiť básničku naspamäť.  Pôžitok z učenia. A ak by sa stalo, že na tabuľu napíšem obylie, decká v triede by sa zasmiali a na chybu by ma upozornili. Nebolo by to v televízii, nepísali by o tom médiá. A neboli by komentáre typu: toto napísala učiteľka?,no a čo?, čo je na tom?. Nuž čo by bolo. Nič.  Čo tam po tom, veď voľáko zmaturujeme. Aj za učiteľov nás zoberú, aj za novinárov...

Keď som učila na základnej, ja som  si žiakov aj pohladila, aj postískala.  Dnes by ma za to obvinili z pedofílie. Iná doba, iné spôsoby. Akoby sa  aj z učiteľskej profesie vytrácal cit. A o to predsa škole nejde, teda nemalo by. Nechceme vychovať bezduchých panákov. Citová výchova absentuje v rodine aj v škole. Rodičia sú nervózni, učitelia tiež. A tak sa potom nečudujme, že nám vyrastá generácia bez pohladenia, bez osobného kontaktu, bez citu a bez pohľadu z očí do očí. Generácia mladých ľudí, kde agresívne správanie nie je až také výnimočné. Ale neviňme za to len pandémiu.  Môže za to pokrok a všetky tie vynálezy bezkontaktného kontaktu.  

Keď sa na ulici objavili prvé mobily a ich majitelia cez ne nahlas komunikovali, obzerala som sa a videlo sa mi to smiešne. Aj som sa veru zasmiala. To sme vtedy ešte netušili, čo sa z mobilov vykľuje. Nuž, vykľulo sa. Vyvíjali sa a dnes si život bez nich nevieme ani predstaviť. Teda, ako kto.  Napríklad ja ho používam iba na telefonovanie. Preto hovorím, že je to dobrý vynález. No nechodím s ním ruka v ruke, neťukám doňho a neberiem si ho do postele. Lebo dnes je to tak. Niektorí s ním chodia aj spávať. Digitálne deti a vnúčatá sa  pri návšteve starých rodičov nepýtajú na ich zdravie. S mobilom v ruke každý sedí na svojom mieste a komunikuje so svetom. Smeje sa na Pumpe,  na videách mladých bitkárov, pozerá Hornú Dolnú alebo iné „ perly“ dnešnej kultúry. Mobil a počítač dnes nahradili kamarátov, školu aj kultúru. Nahradili živého človeka.

Ľúto mi je detí, ktoré pre pandémiu už dva roky poriadne nechodia do školy. Nesedia s kamarátmi v laviciach,  neopisujú jeden od druhého a nevidia naživo pani učiteľku. Myslím,  že takto sa toho veľa  nenaučia. Hovorí to aj aliancia stredoškolákov, pričom vychádza z prieskumného dotazníka. Konštatuje, že dištančné vzdelávanie nie je náhradou za prezenčné. Varovný prst dvíhajú aj psychológovia a učitelia. Ľúto mi je učiteľov a ľutujem aj rodičov, ktorí suplujú školu. Aspoň pochopili význam učiteľa.

A ako si dnes žiaci predstavujú školu budúcnosti? Z niekoľkých prác, ktoré na túto tému písali, vyplýva: žiadne učenie, žiadne zošity, ale eskalátory, tablety, namiesto učiteľov automaty, úlohy vyriešia počítače.  To už by technológia poriadne predbehla ľudské vzťahy. Ale neberme deťom fantáziu.  Skôr sa zamyslime nad tým, čo hovoria. Ostaňme nohami pri zemi a za ich slovami nájdeme  aj výpoveď o tom, akí žiaci nám  dnes (ne)sedia v školských laviciach.

Informačné technológie majú v živote, a teda aj v modernej škole svoje miesto. Ale úloha učiteľa tu nezaniká, iba sa posúva do inej polohy.   Už nie je klasickým učiteľom, tlmočníkom faktov; učiteľ sa stáva  šedou eminenciou, ktorá riadi a usmerňuje vzdelávanie žiakov. Aktivizuje ich, aby sa sami, vlastným pričinením dopracovali k želanému cieľu. Ak chceme budovať kvalitné školstvo, na to nestačí len  kvalitný program, potrebujeme mať aj kvalitných učiteľov. A tu niekde treba začať. Vychovať a vzdelať učiteľskú elitu. Nie kvantitu, ale kvalitu potrebujeme. Keby dnes na školách fungovala prax, že žiaci a ich rodičia by si mohli vybrať učiteľa, koľkí by ostali bez práce?

Poznámka na záver

Pani šéfredaktorka istého portálu pre žiakov a učiteľov mi v aktuálnom čase odmietla tento text vydať. Prečo? To vie len ona.

Mária Škultétyová