Na kraji lesa stál domček.

Nebol na stračej nôžke,

ani z perníka nebol.

Len taký jednoduchý,

skromný, z kameňa.

Ale žili v ňom dobrí ľudia,

ona a on a ich chlapček.

Nie, toto nie je rozprávka.

Toto je skutočný príbeh.

Bola vojna.

A cez vojnu sa dejú nepekné veci.

Matky strácajú synov,

ženy mužov, deti otcov.

A tak aj tu.

Raz prišli zlí chlapi v uniformách,

dobrých ľudí vyhnali

a domček spálili.

Ostala len mama a chlapček.

Ocka mu zobrali ďaleko, ďaleko.

Nevrátil sa.

Chlapček si ho nepamätal.

Bez ocka vyrastal u babky.

Chodil do školy,

kravičky pásol po doline

a s kamarátmi šantil a sa hrával.

Na Nemcov  a na partizánov.

Chudáci Nemci,

vždy prišli domov s plačom.

Keď školy vychodil, narukoval.

Do Trenčína za vojačka ho vzali.

Vrátil sa z vojny a sa zaľúbil.

Zaľúbený písal zaľúbené listy.

A potom si ju zobral za ženu.

Postavil domček a  boli šťastní.

Ona a on a ich chlapček.

Ale čosi ho stále trápilo.

Keď pri pomníku v rodnej Závade

hľadel na meno svojho ocka,

túžil uvidieť jeho hrob.

Pokloniť sa,

povedať, že mu chýba.

Lež darmo túžil.

Až raz. Na sklonku života.

Syn mu priniesol obrázky z miesta,

kde trpel a umrel  jeho ocko.

Ocko, ktorého si nepamätal.

Ktorého odvliekli a nevrátil sa.

Tam zomrel. Ďaleko od svojich.

Tam v koncentráku. V Ebensee.

Nevládny hľadí na obrázky.

Na lúke belie sa kytička.

Tam pod ňou je hrob,

tam leží jeho ocko.

Zrakom pohládza to sväté miesto.

Hľadí na pomník s  krížom

i na ten s odkazom Lidé bděte.

A na tabuli s menami obetí

prečíta meno svojho ocka:

Škultéty Michal.

V myšlienkach ta za ním zaletí. Plače.

Zotieram slzy z jeho tváre

a tíšim užialenú dušu:

neplač už, miláčik, neplač!

Teraz sa spolu pomodlime.

Mária Škultétyová