Tento príbeh sa odohral v čase, keď naše mesto bolo červené.

Na pódiu pri Štúrovej soche stáli mestskí papaláši. Námestie sa zaplnilo do posledného miesta. Napriek zákazu. Dnes občania dostali výnimku. Tentoraz nešlo o rebéliu, išlo o dobrú vec.

Prvý si zobral slovo rečník, ktorý pred rokom organizoval protest Dosť bolo snehu!. Bol to taký všadebol. Aj toto stretnutie mal pod palcom on. Postavil sa k mikrofónu a začal:

„Milí občania! Rok sa s rokom stretol a my sme sa tiež stretli. Pred rokom sme na tomto mieste protestovali proti snehovej pliage. A vidíte, náš boj nebol márny. Zvíťazili sme! Dnes v našom meste niet ani len stopy po snehu. Dnes nás trápi iná pliaga. Čo pliaga, hnusoba je to,“ rozohnil sa rečník a zošmyknuté rúško s erbom mesta si potiahol vyššie. „Ale dám slovo kompetentnému, tunák nášmu hosťovi z Bratislavy, ktorého touto cestou medzi nami aj srdečne vítam. Nech sa páči, pán odborník!“ Nasledoval dlhý potlesk.

Rečník ustúpil o dobrý kus nabok a pred mikrofón sa postavil širokoplecí veľký muž s jednorazovým rúškom. Očividne mu bolo malé. Tí vpredu sa snažili vycúvať z jeho blízkosti. Báli sa, že gumička za ušami ten nápor nevydrží, vystrelí a ako neriadená strela pif- paf niekoho zasiahne. Muž širokých pliec nabral dych, napravil si rúško a začal: „ Vitajte, priatelia! Váš úrad ma pozval, aby som vám tunák pravdivo vykreslil situáciu vo vašom meste a aby som vám pomohol. Poviem vám to rovno: vaše mesto je hov,“ no došiel mu dych akurát tam, kde nemal. Nadýchol sa a dokončil: „hovadsky je červené!“ „Aleba! Kecá! Však my tu komunistov nemáme,“ zakričal jeden s budajkou, ktorý o tom niečo vedel.  „Nie od komunistov,“ pokračoval veľký,“ tých sme už porazili. „Ste červení od korony,“ povedal  hosť,  ktorý, mimochodom, tiež celý očervenel, „ kazíte nám celoslovenský priemer! A pán priemer,“ neposlušný jazyk sa pošmykol, veľký to našťastie zbadal a opravil sa, „pán premiér darmo hovoria nepokazme si to. Dnes sme tu teda kvôli korone.“

Z davu sa ozvala žena. Zrejme učiteľka slovenčiny: „Pane, nie kvôli. To je nesprávne!“ Akosi pozabudla, že nie je v triede a dav , že nie sú jej žiaci. „Predložka kvôli vyjadruje prospech, účel. Snahu niekomu vyhovieť. Je utvorená od slova vôľa, preto ju spájame so slovami, ktoré označujú  ľudí. A korona nie je človek, je to hnusoba!“ Hovorila to s takým zápalom, že sa takmer rozplakala. Vytiahla vreckovku, odtiahla rúško, vysmrkala soplík a pokračovala: „Správne povieme, že sme sem prišli pre koronu.  Stojíme pri Štúrovi, keby počul, ako si przníme jazyk, zostúpil by z pylóna a prefackal by nás.“

Pozornému oku neušlo, že Štúr pri jej slovách len mlčky pokyvoval hlavou a  pod fúzy sa usmieval. Samozrejme, že nezostúpil. Bolo by pod jeho úroveň fackať ľudí.

„No zbohom, rodina, ja som sem pre jazykové okienko neprišla, ani pre žiadnu koronu, milá pani, ja ju mám  doma, môj muž leží s koronou, z Čiech si ju doniesol,“ rozčertila sa   žena,  ktorá len v teplákoch a bumbajke od nakazeného muža odbehla. „No spánombohom, zareval dav“ a rozutekal sa kade ľahšie. „Nosme náhubky, občania,“  ešte stihol zavolať širokoplecí a tiež upaľoval, ako mu dych a náhubok dovolil. A učiteľka, ktorá ozlomkrky bežala do bezpečia, si neodpustila ešte jednu poznámku: „Správne sa povie rúško, to rúško!“

Mária Škultétyová