Napísať dobré autorské dielo je ako upiecť chutnú tortu na oslavu.

Písmená by mali potešiť, tak ako človeka poteší sladkosť, mali by človeka naplniť a každý čitateľ by si mal zapamätať tú čerešničku hore na vrchole.

       Ako sa to robí, ukázal majster William v nesmrteľnom Hamletovi, v bájnej vete - „Byť alebo nebyť.“

       Shakespeare veľmi dobre vedel, že ani najmajstrovskejšie dielo si ľudia presne pamätať nebudú. Lebo dobrých príbehov je veľa, kapacita ľudskej pamäte je obmedzená a kniha na citovanie už bola dávno napísaná – Biblia.

Tak napísal prostý príbeh, prostú vetu a tak úžasne ju vysvetlil, že nás to inšpituje už štyristo rokov.

       No a všetci ďalší autori sa snažia nasledovať jeho príkladu. Aj keď sa to podarí len málokomu.

       Vo mne osobne, pätnásť rokov, rezonovala veta Michaela Kirka Douglasa, ktorý ako lovec Charles Remigton, zastrelil vo filme Lovci levov, prvého ľudožravého leva.

       S plukovníkom Johnom Pattersonom, ktorého dokonale hral Val Kilmer, si otvorili šampanské a oslavovali úspech.

       Plukovník lovca vychválil do neba a ten len povedal:- Mňa to zabíjanie zvierat vlastne vôbec neteší!-

       Plukovník sa začudovane opýtal:- Prečo to teda vlastne robíš? Prečo si sa stal najlepším lovcom levov v Afrike?-

       Lovec odpovedal tou historickou vetou, ktorú som mal stále v hlave. Povedal:- Lebo mám na to vlohy.-

       Remington celkom presne chápal, že keď sa niekde deje zlo, mal by ho zastaviť človek, ktorý má na to najlepšie vlohy. Bez ohľadu na svoje vlastné predstavy a túžby. Lebo chlap by nemal len realizovať „To svoje“, ale mal by najmä urobiť to, čo potrebujú ostatní a sami to nedokážu. A keď je to potrebné, tak aj priniesť osobnú obeť.

Veď aj priniesol. Druhý deň ráno, ho ten druhý zver, čo ostal, vytiahol spiaceho zo stanu a zožral.

       Tú scénu som videl iba raz, ale pamätám si ju do obrázku. Hlavne preto, že dlhé roky sa deje okolo nás niečo úplne opačné. Tí čo majú vlohy sa starajú sami o seba a našich politických levov lovia tí, čo žiadne vlohy nemajú. Majú len plnú hubu prázdnych rečí a marketingu.

       No a u nás doma je už dlhé roky stále ten istý rituál. Každý večer, o siedmej, chodí moja drahá polovička na prechádzku s našou pudličkou. Ja už mám umytý riad a idem si zafajčiť na balkón. Lebo sa rád pozerám na svoju pani a teší ma pohľad na všetkých psíkov z našej štvrte, ktorí sa stretnú, poštekávajú a šantia.

       Už tretiu zimu si ale túto chvíľu nedokážem plne vychutnať. Neviem prečo, ale presne v tento moment totiž prefičí okolo nášho domu sanitka. Najprv vidím modré, blikajúce svetlo sprava a potom zľava preletí sanitka so zapnutou sirénou. Asi má ten postratý vírus nejaký denný biorytmus a sanitky vozia zasiahnutých, presne v rovnaký čas.

       Ani neviem prečo, ale začal som rozmýšľať o tých ľuďoch v nemocničnom aute. Vyjavil sa mi pri tom film o vojnovom tanku „Fury.“ Lebo mi to pripadlo, že aj v tom aute je to rovnako, ako vtedy pred koncom druhej Veľkej vojny. Aj v ňom osádka bojuje o život. Aj oni majú tú dilemu, čo mal veliteľ tanku Brad Pitt, keď im mína roztrhla pravý pás a oni ostali na pospas osudu. Prvý seržant mohol so svojimi vojakmi pokojne odísť do lesa a nechať celú divíziu svojmu osudu. Vojaci Schutzstaffel by im vpadli do týla a nasledoval by masaker.

On však ponúkol odchod svojim vojakom a povedal:- Ja ostávam. Ja ich zastavím!-

       V tanku, ktorý nemohol manévrovať, ostali všetci. Aj keď celkom presne vedeli, že toto bude ich posledný boj.

       Keď už videli v diaľke nepriateľa, vytiahol veliteľ fľašku koňaku, odpil si z nej a zafilozofoval:- Lepšiu prácu som nemal.-

Odpili si, každý povedal to isté a odistili zbrane. Až na jedného, padli všetci.

       No a tak rozmýšľam, že takí ľudia nikdy nevymrú. Ako tí, čo si ráno oblečú covidovú uniformu a aj oni dnes zarputilo povedia:- Lepšiu prácu som nikdy nemal!-