Keby som bol riaditeľom Základnej školy, naučil by som sa naspamäť Zákony číslo 245/2008, 31/2009 a 596/2003 Zbierky zákonov, aby ma nikto nemohol, len tak ľahko, nakopať do rozkroku.

No a potom by som podľa paragrafu 5, odstavca 2, písmena b, Zákona o štátnej službe, vypracoval výchovný a vzdelávací program pre svoju školu.

      Keby som bol riaditeľom školy, tak každý vyučovací deň, v každej triede, by začal kolektívnym opakovaním hesla mojej školy: „Múdrosť nie je to, čo je naokolo nás, ale to, čo je už vnútri vo mne!“

     Keby som bol riaditeľom školy, tak na prvom stupni, teda v prvom až štvrtom ročníku, by som motivoval svoje učiteľky a učiteľov, aby za základ svojho pôsobenia považovali to, ako sa im podarí v žiakoch zobudiť a rozvinúť lásku k učeniu, všetkým nosičom múdrosti a hlavne ku knihám.

     Keby som bol riaditeľom školy, tak by som svojim učiteľkám a učiteľom na druhom stupni dal prehľad našich prísloví a porekadiel. No a každý vyučovací deň, v každej triede, by začínal prečítaním jednej múdrosti našich predkov a desaťminútovou diskusiou o tom, prečo ho naši predkovia napísali a čo teraz znamená. Každá druhá hodina v triede by potom začínala riešením nejakej zaujímavej úlohy z logického trojuholníka. No a samozrejme desaťminútovou diskusiou o téme, ktorú učiteľ vymyslel.

     Keby som bol riaditeľom školy, tak každá tretia vyučovacia hodina by začala desaťminútovou diskusiou o viere, ako o základe nášho bytia. Nie o nejakých cirkevných dogmách, alebo náboženskom fanatizme, ale o viere v to, že náš život má vždy a všade hlbší zmysel a význam. Každá štvrtá hodina v triede by potom začínala desaťminútovou diskusiou o klamstve, ako masovom základe zla dnešnej doby, ktoré nás spoľahlivo okráda o produktivitu bytia.

     Keby som bol riaditeľom školy, tak každá piata vyučovacia hodina by začal desaťminútovou diskusiou o internete, sociálnych sieťach a tom, čo nám v komplexe prináša. V dobrom aj v zlom.  Každá šiesta hodina v triede by potom začínala desaťminútovou meditáciou. Úplne tichým premýšľaním o tom, čo sa už dnes naučili, čo sa ešte naučia a čo im má dnešný deň ešte priniesť. Lebo moja škola by mala žiakov naučiť, nielen rozumne hovoriť, ale aj zmysluplne mlčať.

    Keby som bol riaditeľom školy, tak by ma nemali radi moje učiteľky, učitelia, rodičia ani žiaci a bol by som riadnym tŕňom v päte zriaďovateľa školy. Moji žiaci by nedosahovali žiadne veľké výsledky v testoch znalosti zvládnutia učiva, ani vo všetkých možných žiackych olympiádach. Možno by ma dávali aj za odstrašujúci príklad a chodili by mi protestovať pod okná a písali petície.

     Mne by to však bolo úplne jedno. Lebo moji žiaci, by pri odchode zo školy, mali za sebou 5000 diskusií o základných šiestich veciach, ktoré ich má škola naučiť. Mali by v sebe úplne prirodzené kritické myslenie a nikto by ich len tak ľahko nemohol ošuškať. Klamstvo by poznali z prvej a mali by v svojom vnútre doživotné svetlo viery, vedeli by kedy treba hovoriť, kedy mlčať a mali by v sebe celkom normálu múdrosť, ktorú im už nikto nemôže vziať.

    Z mojich žiakov by boli premianti stredných škôl a obľúbenci profesorov na vysokých školách. A hlavne v živote by boli odsúdení na úspech, spokojné partnerské vzťahy a milujúce rodiny. Samozrejme by nikdy nevolili do verejnej funkcie blba a nenechali by na sebe drevo rúbať.

A za toto ma môžu všetci celkom kľudne aj ukameňovať a nakoniec vyhodiť z funkcie!