V rozhovore s mladou ženou som si aj toto vypočula: „Ja poznám aj dobrých evanjelikov.“Ako evanjeličku ma to zarazilo, preto som zareagovala tak, ako som  v tej chvíli vedela:  „My sme všetci dobrí.“

Neviem, ako sa žena po mojej odpovedi cítila, možno ju to zamrzelo. Ale isto viem, ako som sa cítila   ja. Dosť nepríjemne. Dotklo sa ma to. Na vlastné uši som počula, že staré predsudky voči „tým druhým“ sú stále tu. Že sú tu ako kedysi, keď mi rodičia bránili chodiť s chlapcom len preto, lebo bol katolík. Mala som si nájsť frajera z „nášho hniezdočka“. Bola som poslušná dcéra. Odvtedy ubehlo viac ako päťdesiat rokov.

V škole som deti učila, aby sme hľadali to, čo nás spája, nie, čo nás rozdeľuje. Učila som ich, k čomu viedla náboženská neznášanlivosť, učila som ich o ľudských hodnotách, o tolerancii. A človek potom stretne situácie, ktoré  do tohto vzorca nezapadajú. Premýšľa prečo, hľadá príčiny.

Náboženstvo je duchovné dedičstvo, ktoré sme dostali od svojich rodičov. Aj preto si ho ctíme a držíme. Je naše.  Nie je to vec, ktorá ľudí rozlišuje na dobrých a tých druhých. Nie je to ani vec, pre ktorú by sme sa nemali mať radi. Posudzovanie človeka podľa vierovyznania je nekultúrne a nemorálne. A keď sa už ku kresťanstvu, hoci mnohí  len formálne hlásime, tak poviem, že je to aj nekresťanské. Ak už chceme ľudí rozdeľovať na dobrých a zlých, robme tak podľa ich skutkov.