Keď sa neslávny, po sláve však nekonečne túžiaci, BOHATÝ BOHATIER Igvar narodil, práve pršalo. VÍLAM – SUDIČKÁM sa nechcelo moknúť, tak k jeho postieľke neprišli a nechali ho svojmu osudu.

Veď, čo už záleží na jednom bohatierovi, keď ich je v Karpatskej nížine celá hromada?

       A tak Igvar nemal dopredu stanovený osud a rozhodol sa, že si ho urobí sám. Keď ho deti v škôlke volali Igy – Pi /či/ gy, tak sa len smial. Lebo, veď aj keď je dieťa dengľavé, nenaučené a netrafí sa vykakať do misy, nikomu to nevadí. A škôlkar Igvar už vtedy vedel, že keď bude veľký, aj tak okaká všetkých. A niektorých aj ose...e!

       V základnej škole sú žiaci, Igvarového typu, spravidla radi šikanovaní. Aj jeho samého spolužiaci riadne týraliu, lebo mal dyslektické sklony a naviac sa hanbil pozerať dievčatám pod sukne.

Ale doma sa nehanbil!

       Stále čučal do televízora a tak si pozrel aj koncert metalovej kapely, kde dievčatá hádzali na pódium nohavičky a podprsenky. To ho zaujalo a rozhodol sa, že aj on prežije svoj život na pódiu. Keďže nemal hudobný sluch, tak sa rozhodol, že to bude pódium politické.

       Veď v politike je to samá neviestka predajná a tie v ženskej podobe hádžu na pódium, nielen spodné prádlo, ale aj celé sukne a v mužskej podobe hádžu nielen nohavice, ale aj celé svoje pokrivené charaktery.

       Na strednej škole Igvar vynikal vo všetkých moderných predmetoch. Najmä v KLAMANÍ, VYUŽÍVANÍ, ZNEUŽÍVANÍ a STAVANÍ PROBLÉMU NA NAJNIŽŠÍCH PUDOCH. Najviac však vynikol v šyri roky trvajúcej výuke – ROB VŠETKO LEN PRE SEBA a PRE SVOJ PROSPECH.

Na vysokej škole Igvar pochopil, že sa narodil do tej, pre seba, úplne najvhodnejšej doby. V takej, kde netreba nič vedieť – len treba byť bohatý!

       Keď máš dosť peniažkov, na všetky problémy si kúpiš právnika, všetci ťa stále obdivujú a ten titul? - Aj ten si zaplatíš! Veď niekto diplomku napíše – NIE?

      Vychechtal sa spolužiakom, že prečo študujú a sám začal podnikať. Mal vrodenú vlastnosť hľadať defekty a tie, čo boli v zákonoch, zvládol za mesiac. Zbohatol rýchlo!

      Ešte nezačal ani poriadne žiť a už mal na účte toľko, že mu z toho zašibalo. Tak si na psychiatrii kúpil papiere na normálnu hlavu a začal naplňovať svoj údel – Vládnuť všetkým a ovládať všetko!

       Ako správny politický, poľovnícky pes hneď vyčuchal, že najlepšie je v politike využiť dobrý marketing a celé spektrum internetu. A samozrejme využiť prirodzenú túžbu pospolitého ľudu o potrestanie darebákov, ktorý bez hanby v krajine rozkradli majetok, vzniknutý z potu tváre ich chudobných rodičov.

      Stačilo všetkými dostupnými metódami povedať: - Ja nájdem tých vekslákov, mafiánov, synov bankárov, právnikov a komunistických funkcionárov, čo nám to tu urobili! Všetkých zavriem do basy a všetko budú musieť vrátiť!-

      Pochopil tiež to, že aj v demokracii Karpatského typu nemôže „De iure“ vládnuť sám, lebo na to „De facto“ potrebuje parlament.

Keďže v hľadaní defektov bol skutočný talent – žiadny problém!

      Zaplatil si desať asistentov a tí mu v krajine vyhľadali subjekty, ktoré pre neznášanlivosť, neodbornosť, samoľúbosť a manažérsku neschopnosť vyhnali z kolektívu, alebo z roboty. Potom Igvar každej takejto osobe osobne zatelefonoval, poľutoval ju, pohladkal a prisľúbil miesto na kandidátke.

      Veľmi dobre totiž vedel, že ho budú ľúbiť opičou láskou a že v túžbe pomstiť sa, pôjdu za ním aj do pekla. Čo do pekla? – aj kúsok ďalej!

No a tak to tam - v Karpatoch funguje.

Darmo si môžu sudičky trhať vlasy.

Aj Su....lí.....!