Aj počas Vianoc médiá prinášajú správy o pandémii a ľudských tragédiách. Aj o politikoch. Akoby toho nebolo počas roka dosť. Čítame a počúvame, ako niektorým z nich “mäknú srdcia“, ako sa z nich stávajú Matky Terezy. Odrazu zistia, že máme tu zdravotníkov a ľudí v núdzi.  Ľudí bez domova. Nasadia si masku dobročinnosti a uvaria im kapustnicu. Veď sa to patrí.

Ale svet, to nie je len politika a faloš,  to nie sú len tragédie a vraždy. Nie iba strach, očkovanie a pandémia. Okolo nás sa dejú aj veci prosté, ľudské, pekné, také bez pretvárky. O nich akosi menej hovoríme.

Deň pred Štedrým dňom mi ktosi zaklopal na dvere. Cez sklo som zbadala siluetu vysokého, neznámeho muža. Bez masky na tvári. Otvorila som mu. „Dobrý deň, pani zlatá! Vy si ma asi nepamätáte. Som kuriér a pred dvoma týždňami som vám doručil zásielku. Vraciam vám dózičku, ktorú ste mi vtedy dali. V živote sa mi ešte  nestalo, aby mi niekto pri výkone   práce ponúkol občerstvenie. V predvianočnom čase, keď som sa ani nezastavil, keď som si na jedlo ani len nepomyslel, mi to veľmi dobre padlo. Bolo to od vás milé. Ďakujem vám ešte raz!“ povedal a podal mi dózičku plnú vianočných koláčikov a balíček oblátok. Poďakovala som za milé prekvapenie, zaželali sme si pekné sviatky a mladý muž odišiel. Ale príjemný pocit ostal.