„Hlupák má jednu veľkú výhodu pred človekom vzdelaným - je sám so sebou spokojný,“ povedal v prvej polovici 19. storočia  Napoleon Bonaparte francúzsky panovník, vojenský a politický vodca. Žiaľ, aj dnes nájdeme vo verejných funkciách takýchto ľudí spokojných samých so sebou.
   Z našej verejnej reality poznáme prípady, keď sa najvyšší politici na našej scéne priznali pod tlakom faktov k tomu, že sú držiteľmi vysokoškolských diplomov ku ktorým sa dostali málo čestným, skôr nečestným spôsobom. Jednoducho oklamali akademickú obec, ktorá mala preveriť ich odbornosť a vyspelosť tým, že odpísali svoje kľúčové absolventské práce, aby vedome neoprávnene získali titul magistra. Je veľmi smutné, ak na kľúčových miestach štátu, teda, predsedu parlamentu, pôvodne predsedu vlády, dnes ministra financií, ministra školstva, vedy, výskumu a športu, ale aj v poslaneckých laviciach máme občanov s hanebnou hodnotou. Hodnosť ktorú majú devalvuje ich hodnota ako ľudí. Je to mimoriadne zlý príklad  a signál pre verejnosť a najmä pre mladých ľudí, ktorí sa formujú najmä na základe života spoločnosti v ktorej žijú a ktorej sú neoddeliteľnou súčasťou. O nízkej hodnote ľudí s nečestne získanými dokladmi o vzdelaní svedčí aj to, že nedokázali urobiť to, čo je v takýchto a ešte menej vážnych zlyhaniach absolútnou povinnosťou – odísť z verejného života. Lebo, život, to je najmä otázka morálky na ktorej stojí všetko pozitívne.

   Všeobecne platí, že človek s titulom je v spoločnosti, spoločenskom styku viac prijímaný, uznávaný a ctený. Titul, hodnosť spájaná s menom človeka je jeho určité označkovanie. Hovorí o tom, že daný človek, sa štúdiom dopracoval k relatívne vysokej miere poznania, vedomostí a zručností v nejakom odbore. Vedomosti, schopnosti, kompetencie boli a sú ctené vo všetkých spoločnostiach v ktorých sa vie, že poznanie a vedomosti sú dôležitým predpokladom porozumenia nášmu svetu, jeho duchovného rastu a rozvoja. Vysoká miera poznania sa nadobúda usilovným štúdiom, množstvom osobného nasadenia, vytrvalosti, vôle, zvedavosti a nerodí sa vôbec ľahko. Preto sa ľuďom, ktorí sa k nej dopracovali dostáva oprávnene určitej spoločenskej úcty a uznania. Pravdaže, ak tieto vedomosti, zručnosti a napokon aj titul za ten – ktorý druh štúdia človek získal čestne a nie podvodom. Otázne teda je, či je každá hodnosť písaná k menu skutočne „krytá“. Dnes sa, žiaľ, často stretávame s devalváciou titulov, nielen vďaka evidentným podvodom, ale aj vďaka tomu, že sú školy, kde si titul môže „kúpiť“, lebo za štúdium platil a škola považuje za „férové“ odvďačiť sa mu titulom aj bez náležitého preverenia vedomostí. To kriví nielen vysokoškolský systém, ale aj celé školstvo. Dôsledkom toho je napokon aj to, že nemáme medzi najlepšími vysokými školami vo svete svojho zástupcu a pohybujeme sa niekde nad 500. miestom. Takáto „štedrosť“ rozdávania titulov vážne devalvuje dobré meno i výsledky a medzinárodné porovnania škôl. „Nekrytý“ titul nemá nijakú hodnotu.

   Človek potrebuje mať pozitívny vzťah k sebe, teda aj dobrú mienku o tom, aké má kvality a hodnoty. Ak ich nemá, snaží sa ich získať štúdiom, prácou, drinou alebo napríklad podvodom, nečestne. Jednou z ciest, ako si človek získa sebaúctu je dosahovanie nových a vyšších mét, stávať sa postupne takým, akým chcem byť. Iným, zavádzajúcim spôsobom je úsilie zdať sa iným, lepším, vzdelanejším, ako v skutočnosti som. Sú ľudia, ktorí namiesto toho, aby sa usilovali skutočne čestne vzdelať, vynaložili veľa na to, aby sa „otitulovali“ a „osendvičovali“ za každú cenu. Sú aj takí, ktorí si pred i za meno píšu titul, či vedeckú hodnosť, hoci ich nikdy nezískali. To im samozrejme nepomáha na cene v očiach svojho okolia i vo vlastných očiach. Práve naopak, keď to „praskne“ žnú hanbu a odsúdenie, či potupu.

   Otázkou, o ktorej sa nediskutuje je, prečo sa v médiách prestali písať (v drvivej väčšine prípadov) pri menách ľudí ich tituly, Je totiž evidentné, že ak niekto bez honoru reaguje hlúpo a arogantne na nejakého profesora, ľudia sa hneď nedovtípia, aký komár to štípe príslušnú osobnosť. Ak napríklad v Rakúsku vysloví v médiách, ale aj vo verejnosti svoj názor a postoj nejaký profesor, je to vnímané, ako závažná informácia a pohľad, ktorý treba rešpektovať. V súčasnosti máme na Slovensku viac ako 1800 profesorov z rôznych vedných odborov ľudskej činnosti. Práve oni by mali byť garantom múdrosti a čestnosti v danom odvetví a postaviť sa vždy proti nezmyslom, ktoré ktosi len tak hodí do priestoru. Oni, ale aj iní ľudia, ktorí majú čestne nadobudnuté vysokoškolské tituly a hodnosti by mali byť aktívnym prvkom našej spoločnosti a lídrami jej smerovania.

    Hodnota človeka, ako odborníka sa overuje každodenne v praxi a posudzuje ho jeho najbližšie okolie, v niektorých prípadoch (ako sú napríklad politici) široká verejnosť. Takto sa dá celkom presvedčivo zistiť, či má niekto titul po zásluhe, alebo nie. Ľudia z jednotlivých odvetví veľmi dobre poznajú svoje elity a i tých, ktorí sú medzi nimi na smiech. Tu človek platí za toľko, koľko je skutočne hodný. Aristoteles povedal, že „človek od prírody baží po vzdelaní“. Mal samozrejme na mysli vzdelanie a nie papier o nejakom potvrdení toho, že som absolvoval nejakú školu. Iný vzdelanec, nemecký básnik  Friedrich Schegel výstižne povedal: „Každý nevzdelaný človek je karikatúrou seba samého“. Tých karikatúr máme dnes okolo seba najmä na politickom nebi toľko, že by sme mohli urobiť svetovú výstavu.

   Pravdaže, jestvuje aj otázka, či sú schopnosti človeka, jeho majstrovstvo v niektorom odbore hodnotou, ktorá najvýznamnejšie prispieva k jeho celkovej hodnote človeka. Treba povedať, že vysoko ľudských ľudí nachádzame tak medzi vzdelancami, ako aj ľuďmi s nižším vzdelaním a poznáme ich predovšetkým podľa ich činov a ich vzťahu k okoliu a svojej spoločnosti.

Ľubomír Pajtinka