Pred týždňom sme s bratom sedili pri krbe a nadávali na celý svet. Lebo už tretiu zimu naša firma nemá žiadne tržby a my žijeme v zime na dlh. V lete ho splatíme a tak dookola.

       - Len aby neprišiel nejaký nový variant. To by sme boli už v úplnej riti!- hovorím.

No a čo sa stalo?

       Máme Omikron a budeme mať ďalší a ďalší vírusoklon. Čo už? Musíme, ešte podľa odborného stanoviska, päť až sedem rokov vydržať!

       Len ma do nekonečna vytáča zdôvodnenie, prečo tento konkrétny variant vlastne vznikol.

       - Nedali ste nám vakcíny!- zborovo kričia všetci africkí vládcovia a mocipáni.

        Keď ja už počujem „Nedali ste nám!“, tak mi hneď nabehnú fialové zimomriavky. Tento systém totiž ja volám „Na cigáňa“ a poznám ho už dlhé roky.

A celkom so zdesením pozorujem, ako sa tento systém stáva globálnym fenoménom. Veď aj naši politici neriešia nič iného ako rozdeľovanie Eurofondov, využívanie Európskej pomoci a to je asi tak všetko. Akoby sme boli len žobrač, ktorá stále niečo od niekoho pýta. Bez hrdosti a bez bázne a hany.

       Akoby to čo „Dostávame“ rástlo niekde na kopci a „Oni“ to len pozbierajú a rozdávajú.

Kurňa nikoho, ale vôbec, nezaujíma, čo má on sám urobiť, aby bolo čo rozdávať.

       Čoraz častejšie sa mi vybavuje môj dedo, ako zapriaha koníka a ide do poľa lopotiť. Celkom presne aj počujem, čo by on povedal na výkriky: „DAJTE MI!“

       - Ja vám dám. Ale bičom po krížoch! Ak niečo chcete, tak sa ma opýtajte, čo treba na hospodárstve urobiť.

Hnoj vykydať, dreva narúbať, vody nanosiť a všade vyzametať!-

       Lenže to všetko je robota. Naviac pri nej treba aj rozmýšľať, ako najlepšie ju urobiť. A to je fakt namáhavé.

Oveľa jednoduchšie je žiť na hromade svojho vlastného odpadu a naťahovať ruky – Dajte mi!

       Hlavne preto si ten vírus môže vyberať v ktorej časti humusu sa bude páriť a mutovať do radosti.