Viete si predstaviť, že by dnes žil medzi mladými napríklad Ľudovít Štúr? Zrejme by ho nevolali Ľudovít, ale by dostal medzi rovesníkmi svoju prezývku napríklad Ludvo (Lajko, ako ho voľakedy volali kamaráti by sa mu už asi nepáčilo..., ale ktovie?). Ako vieme Štúr sa výborne učil cudzie jazyky, ovládal ich najmenej päť. S dnešným pripojením na internet by sa určite zdokonaľoval aj v angličtine, možno aj v iných rečiach, aby bol ešte viac kompatibilný so svetom. Určite by mal kamarátov nielen po Slovensku, ale aj po celom svete.  Mal by nielen svoju webovú stránku „Slovensko-go“, ale písal by pravidelne statusy k aktuálnym veciam, ktoré sa dejú okolo nás. Určite by „fičal“ na instagrame, či twitteri, dával by informácie, posielal videá, výzvy na stretnutia nielen na Devíne, ale aj na Spišskom hrade, v Bojniciach, Oravskom zámku, či v košickom Dóme.

    Ako by nazeral na dnešnú politiku a našich politikov? Asi by mu bolo na zaplakanie, keby videl, kto všetko sa snaží dostať do Parlamentu, ako sa riadi slovenský štát. Určite by kritizoval výkonnú moc, teda vládu a jej poňatie moci. Pokiaľ ide o vládnutie, nemalo by sa totiž hovoriť o moci, ale o manažovaní štátu. V parlamentnej demokracii sa moc vykonáva cez parlament, ktorý  má aj politicky dohliadať na manažovanie štátu. Parlament schválením Programového vyhlásenia vlády dáva politický rámec exekutíve a dáva jej súčasne v tomto rámci praxou napĺňať výkonnú moc. Mnohí politici sa cítia, ako neobmedzení vládcovia a napáchajú aj za 4 roky veľké škody.

    Štúr by bol určite nadšený z členstva Slovenska v množstve medzinárodných združení, spolkov, z členstva v Európskej únii, z toho, že sme plne akceptovaným národom na medzinárodnej scéne. Bol by však určite znepokojený z neustálych útokov nášho južného suseda na našu suverenitu. Bol by nemilo prekvapený z toho, že napriek existencii samostatného Slovenska sa ešte stále nedohovoríte na celom našom území po slovensky. Iritovali by ho iredentistické excesy v Dunajskej Strede, Komárne a inde na juhu. Bol by prekvapený z toho, že slovenské školy nemajú všetky slovenské deti, ktoré to potrebujú. Ale, možno by sa usmieval nad chudobou ducha maďarských špekulantova šovinistov súčasnosti.

    Chodil by na zápasy slovenskej futbalovej reprezentácie po celej Európe, fandil by hokejistom a určite by bol v skupine fanúšikov, ktorí sprevádzajú Petra Sagana, či Petru Vlhovú, bol by členom ich fan klubov.

   Veľmi by ho zarmucoval vzťah ľudí k vzdelaniu a múdrosti a určite by kritizoval ako si ľudia postavili na piedestál osobných túžob peniaze a materiálne hodnoty. Smutno by mu bolo z toho, ako sa zanedbávajú kultúrne pamiatky a dejiny, ktoré vždy považoval za mimoriadne významnú súčasť kultúry Slovákov. Určite by všetkým okolo seba pripomínal, že národná hrdosť nemá byť iba filozofickým pojmom, ale vlastenectvo je životný štýl. Ak chcú ľudia vidieť budúcnosť v našej krajine musí sa tu utvárať prajnejšie prostredie, lepšie medziľudské vzťahy a musia sa budovať jasné a spravodlivé pravidlá pre všetkých. Veľmi by ho trápilo, ako dnešní ľudia vedia málo o zápase národovcov za svojbytnosť slovenského národa, ako málo si vážia vlastné dejiny, vlastné osobnosti a kultúru.

    Štúr by bol asi pyšný na náš školský systém a na učiteľov. Porovnával by totiž stav nášho školstva pred 150 rokmi a súčasnosťou. Tešil by sa z vysokej kvality života ľudí na Slovensku, ale nabádal by k duchovnosti.  Upriamoval by pozornosť na to, aby sme my a naše deti posúvali stále viac dopredu, aby sme predvídali svoju budúcnosť a robili opatrenia na to, aby sme ju úspešne zvládli, aby sme sa ku svojej krajine a štátu správali s veľkou úctou a aby sme boli na ňu i seba hrdí. Asi už oveľa menej by ho tešilo, že školstvo kormidluje vizážista bez pedagogických skúseností a vedomostí. Prekážalo by mu, že školstvo nemá koncepciu a jasnú víziu svojich cieľov. Súčasne by ho zarmucovalo, že učitelia prestávajú budovať medzi svojimi žiakmi pocity vlastenectva, národnú hrdosť a identitu. Nešlo by mu do hlavy, ako málo učitelia študujú, čítajú časopisy, odbornú a národnú literatúru, ako podľahli konzumnej dobe a najmä bulváru. Neveril by, že nemajú svoje aktívne spolky, združenia, kde by diskutovali o svojej práci, úlohách, zmysle vzdelania a vzdelanosti.

   Kritizoval by asi príliš veľkú odkázanosť Slovenska na zahraničné firmy, žiadal by, aby sme dokázali viac my sami, aby sme boli podnikaví, ale v tom najmravnejšom význame slova. Aby sme boli sami sebou, aby sme sa nenechali v medzinárodnom meradle vmanipulovávať do hier silných štátov.

   Trval by na tom, aby nielen každý osobne, ale najmä naša spoločnosť pracovala na svojej vízii, plánoch budúcnosti, Tešil by sa z toho, ak by sme si viac vážili svoje osobnosti, aby vyrastali nové, ktoré by dokázali prispievať do európskej i svetovej pokladnice vedy, umenia i kultúry a športu. Dával by impulzy k tomu, aby sme boli aktívnejší v miestach, kde žijeme, ale aj v celoslovenskom i európskom kontexte. Tešil by sa, ak by sme mali viac manažujúcich lídrov s národným a občianskym zanietením a súčasne s nadnárodným a nadčasovým myslením.

   Apeloval by, aby sme viac chránili svoju  zem, prírodu a krajinu, aby sme boli sebestační vo všetkom čo potrebujeme. Bol by znepokojený z toho, ako slovenské polia a lesy skupujú firmy a ľudia z Holandska, Dánska, Maďarska...

    Nešťastný by bol zrejme z našich médií a toho, čo za brak mnohé z nich vydávajú za zábavu. Žiadal by viac dobra medzi ľuďmi a zapájal by sa do pomoci a podpory všetkých, ktorí to myslia so Slovenskom dobre tak, ako on. Asi by svoje okolie príliš nechváli, ako przníme jazyk za ktorý tak  tvrdo bojoval.

   Celkovo by bol asi spokojný s tým, čo vidí – i keď, ako vieme, on nebol nikdy celkom vyrovnaný so stavom veci a vždy si dával vyššie a neraz aj vznešenejšie ciele. Ozaj a o čom by sme sa s ním zhovárali my, keby sme sa s ním stretli? A čo myslíte, ako by bol oblečený a aký iPod by vlastnil, akú hudbu počúval, koľko ľudí by mal ako priateľov na svojich profiloch? On osobne by to nepovažoval až tak za dôležité, viac by sa zaujímal o naše názory na dnešok a najmä našu budúcnosť. 

   Som presvedčený, že by patril k moderným chalanom svojej doby. Bol by však možno predsa len iný – jeho hodnotový svet by bol postavený na vlastenectve, patriotizme a tvrdej práci pre národ a svoju rodinu. Nepodstatné veci by prehliadal a dbal by o to, aby jeho národ ďalej budoval svoj štát a štátnosť.

    Každoročne si v januári pripomíname výročie úmrtia velikána nášho národa, ktorého súčasníci poznali aj  pod pseudonymami  B. Dunajský, Bedlivý Ludorob, Boleslav Záhorský, Brat Sloven, Ein Slave, Ein ungarischer Slave, Karl Wildburn, pravolub Rokošan, Slovák, Starí, Velislav, či Zpěvomil. Otázkou je, či dnes poznáme hodnotu všetkého, čo nám zanechal, ako svoje dedičstvo na ktorom sme si vybudovali identitu i štát, či poznáme a uvedomujeme si, že cestu k dnešku nám vydláždili svojimi skutkami a zápasmi naši predkovia, elity nášho národa, ale aj naši starí rodičia a prastarí rodičia a ešte aj ich predchodcovia v dlhom dejinnom rade.

Ľubomír Pajtinka