Na začiatku nového roka si vždy dávame sľuby, vytyčujeme ciele, hovoríme o tom, akí budeme, čo pre nás bude najdôležitejšie. Aj v tejto súčasnej zložitej situácii si mnohí kladú otázku - čo nám ľuďom v poslednom čase chýba najviac.

   Napríklad humor. Každý človek by ho mal mať schovaný vo svojej lekárničke ako prvý liek sebazáchovy. Zlé, čo sa človeku stalo, treba vedieť zosmiešniť, zbagatelizovať a krivdu dostať zo seba von. Ak ju nesiete so sebou, hromadíte ju v sebe a bude vás neustále ťažiť. No nemusí, ak dokážete liek humoru použiť v pravú chvíľu, ak je vaším životným štýlom, stáva sa pre človeka spôsobom videnia sveta a jeho prežívania. Humorne nastavený človek si je vedomý, že čokoľvek dosiahne, nesmie sa brať priveľmi vážne, lebo nič nie je večné, ani miesto na výslní. Človek by mal vedieť pripraviť sa na „zákernosti“ života, problémy, ktoré ho môžu stretnúť, a mal by mať svoju humornú skrinku záchrany. Mal by byť pripravený vysmiať sa osudu a povedať mu, podobne ako svojim nežičlivcom, že nič sa nedeje a kašle na všetky zloby. To je najlepšia možná pomsta slušného človeka.

   Život je zhluk rozličných síl, udalostí, vecí a javov a my sa v ňom o čosi pokúšame. Život je živel, ktorý má aj nemá pravidlá, ktorý prináša najmenej toľko dobra, koľko problémov a starostí. Spravodlivosť života je zvyčajne v tom, že ak vám niekde pridá, inde vám uberie, ak vám dopraje úspech a prospech, niekde inde vás zasa ukráti. Ak človek robí dobro, vracia sa mu to v konečnom dôsledku v pozitívnej forme, ak činí zlo, život či Božia spravodlivosť na to nikdy nezabudne. Život je rieka, búrka, slnko, hromy, blesky, sneh i dážď dohromady. Raz ním plávate pod vodou, inokedy sa môžete pokojne vynoriť a pozorovať svet okolo vás. Záleží na osude, ale aj na vašej snahe a šikovnosti, ako sa dokážete dostať z divokého víru do miernejších vôd. Život je tak ako príroda nekompromisný, nemáte kde získať protekciu. Nemá dimenziu spravodlivosti ani nespravodlivosti. Je jednoducho, neosobný a súčasne tvrdo zasahujúci do osudov človeka. Ak niektorí vravia, že sú vyvolení, je to pravda len sčasti. Chvíľu sa niekto môže cítiť výnimočne, no je to len chvíľková nepozornosť života. Život nepozná protekčné deti, nedá sa podplatiť. A ak áno, jediným platidlom je konanie dobra, pozornosť, vychádzanie v ústrety, pomoc iným, láska, prajnosť.

   Život je ťažko poznateľný, a to napriek tomu, že si naivne myslíme, že sme spoznali jeho pravidlá. Platí, že život je nepoznateľný. Ale je dobre pokúšať sa spoznať ho, aspoň máme pozitívny cieľ. A tak ako je život ťažko poznateľný, ťažké je aj plánovať si ho. Možno však mať méty a usilovať sa o ich dosiahnutie. Ak máme dosť energie, vytrvalosti, ak sme pracovití, môžu sa nám naplniť. No aj k tomu treba dobrú konšteláciu hviezd, prajný osud a šťastie, aby bol človek v pravý čas na správnom mieste.

   Ako by mal žiť človek dobre a šťastne? Existuje zrejme jediný liek – žiť poctivo, čestne a nedať sa životom obabrať. Ak má človek talent, je zdravý a má predpoklady v niečom rásť a byť dobrý, nesmie to premárniť, tváriť sa, že jeho sa nič netýka, a o nič sa nepokúšať. Aj nečinnosťou môžeme ubližovať, lebo nevyužívame prednosti, ktorými by sme mohli byť prospešní, užitoční iným. Človek totiž nesmie byť užitočný len sám sebe, je súčasťou sveta, kolektívu siedmich miliárd pozemšťanov, pričom mnohí od neho závisia.

   Nikto nie je vyslovene dobrý a bez chýb a nikto nie je ani absolútne zlý. U ľudí jestvujú mnohé kombinácie vlastností. Niekto môže byť obetavý, pracovitý, ale súčasne aj samoľúby – život nás neraz kreuje do rôznych podôb. Za to, akí sme, vďačíme na jednej strane sami sebe, na strane druhej aj nášmu okoliu a životu samému.

    Ak chce byť človek efektívnou súčasťou kultúrneho priestoru, musí sa sám nastaviť na prijímanie i produkciu kultúrnych hodnôt. Žiaľ, posledné roky nie sú poznamenané kultúrnym rastom. Ekonomickým azda aj áno, máme viac peňazí, ale to je na život málo. Kým sa nenaučíme brať kultúru ako neoddeliteľnú súčasť nášho bytia, dovtedy budeme musieť konštatovať, že sme viac biologické ako ľudské tvory. A to je veľké memento pre celú spoločnosť, najmä pre tých, ktorí riadia a rozhodujú. Je málo mať viac peňazí, ak ich používame len na materiálne statky, ktoré iluzórne zvyšujú náš blahobyt. Sme tým skutočne bohatší? Skôr nie, ako áno. Ak sa za peniaze, ktoré máme, netvoria aj kultúrne hodnoty, žijeme deštrukčne. Dnes však politici myslia na kultúru, žiaľ, ako na čosi, čo je nad rámec nevyhnutného – a tým naša kultúrnosť a aj hodnota nášho života i človeka v spoločnosti klesá.

   Kto by mal na túto deformáciu upozorniť, kto by mal zakričať – nebláznite, idete zlým smerom? Azda mladí. Najmä mladí novinári, revolucionári. Žiaľ, mnohí sa stotožnili s modelom spotrebného sveta, ktorý bude jestvovať aj bez hodnôt a kultúry, a ich krik dnes chýba. Mladí všeobecne ukradli dnešný svet starším a skúsenejším.

   Ako sa teda dá prežiť v dnešnom svete? Materiálne a hmotne prežije asi každý, ale aby sme prežili aj v duševnom zdraví, je nevyhnutné doceniť hodnotu humoru, vtipu, žartu... Humor by mal byť vnútornou potrebou človeka. Mal by byť akýmsi anjelom utešiteľom, ktorý prikladá hrejivé mastičky na rany, utešujúc nás, že svet nie je až taký vážny a dramatický, ako si myslíme. Naša bolesť nie je taká veľká, ako si myslíme. Sú ľudia, ktorí majú väčšie trápenia ako my, a život si nás v konečnom dôsledku nájde s dobrom a priazňou. Neľutujme sa, takto sme smiešni. Ak by sme mali v sebe viac humoru, boli by sme lepší, boli by sme častejšie nad vecou. Humor má šancu pomôcť nám polepšiť sa. Má však aj svoje hranice. Najzdravší je ako láskavý – a nie drsný – liek na ľudské problémy. Aj keď trocha hrubého humoru niekedy neuškodí – ako sa totiž vraví, na veľkú dieru hrubá záplata.

   Každý má na humor dispozíciu. Dôležité je, ako ju rozvinie – sám, ale aj za pomoci prostredia, ktoré mu praje. Vtipnosť drieme v každom z nás – žiaľ, u niekoho sa neprejaví ani do smrti. Lenže v truhle sa už nezasmejeme. Skúsime to teda s humorom? Niektoré veci možno zmeníme.

Ľubomír Pajtinka