„Šťastná to žena!“  týmito slovami zakončila spisovateľka Božena Němcová knihu Babička. Knihu, o ktorej niekto povedal, že je to zázračná kniha o ľudskej múdrosti. „Šťastná to žena!“ zašepkala kňažná, keď smutným pohľadom z okna odprevádzala  múdru babičku na jej poslednej ceste.

Babička bola šťastná žena. „Kto sám skúsil, porozumie,“ hovorievala. Práve preto, pre jej múdrosť, láskavé srdce a dobré rady si ju všetci vážili a mali radi.

Som šťastný! Som šťastná!

Koľkokrát v živote sme vyslovili túto vetu? Iste nejeden raz. Lebo šťastie má mnoho podôb, v ktorých si nás nájde. Dokonca sa môže stať, že aj smola prinesie človeku šťastie. Ak ste zmeškali lietadlo, ktoré sa zrútilo, autobus, ktorý havaroval, máte dôvod ďakovať Bohu a hovoriť o obrovskom šťastí. O šťastí hovoríme aj vtedy, ak sa vyliečime z ťažkej choroby. Vyhrať milión v lotérii tiež považujeme za veľké šťastie, i keď za peniaze si zdravie nekúpime.  Keď sme ako študenti urobili skúšku, ktorej sme sa obávali, prvé naše slová boli: „Som šťastný! Som šťastná!“  Ak spadnete a postavíte sa na rovné nohy,  tiež môžete hovoriť o šťastí. Nádherné je šťastie žiť v rodine, kde si ľudia rozumejú a majú sa radi. A mohli by sme pokračovať. Mohli by sme hľadať a nachádzať, čo nás  v živote urobilo šťastnými. Každý z nás, aj ten najnešťastnejší človek aspoň raz okúsil, ako chutí šťastie.

Šťastie niekedy rýchlo vyprchá, inokedy pocit šťastia zostane v nás hlboko a takmer natrvalo. Závisí to od toho, akú má šťastie váhu. Istá zmena v živote navodí stav, keď o šťastí hovoríme už len v minulom čase, ak mi rozumiete.

A čo je to šťastie? Ako by som ho definovala ja? Poviem to veľmi stručne  a jednoducho: šťastie je pocit,  ktorý navodí pokoj, radosť v srdci, pohodu. Je to príjemný pocit. 

Dnes som si v istých novinách prečítala správu:  „Vo veku 101 rokov v austrálskom Sydney v utorok skonal Eddie Jaku, ktorý počas druhej svetovej vojny prežil holokaust a minulý rok vydal biografiu „Najšťastnejší človek na Zemi“.

Jaku sa narodil ako Abraham „Adi“ Jakubowiez v apríli 1920 v nemeckom meste Lipsko. Jeho rodičia a mnohí z jeho širšej rodiny vojnu neprežili. V roku 1933 ho ako 13-ročného vyhodili zo školy, pretože bol žid. Pod iným menom a v inom meste si však o päť rokov neskôr dokázal ukončiť stredoškolské vzdelanie v strojárskom odbore.

Ako neskôr priznal, táto kvalifikácia ho počas vojny ušetrila od plynovej komory, keďže pracoval ako robotník vo fabrike. Poslali ho do viacerých koncentračných táborov, odkiaľ utiekol, vrátane Buchenwaldu a Auschwitzu, kde v plynovej komore prišli o život jeho rodičia. Pred príchodom spojeneckých vojsk strávil mesiace v úkryte. Americkí vojaci ho našli hladného a chorého s cholerou a týfusom.

Po vojne sa v roku 1946 oženil v Belgicku so svojou židovskou manželkou Flore. Tá strávila obdobie vojny pomerne bezproblémovo v Paríži, kde sa vydávala za kresťanku. Dvojica sa v roku 1950 presťahovala do Austrálie.

Zostali po ňom manželka, synovia André a Michael, štyri vnúčatá a päť pravnúčat.“

Toľko správa z novín. Smutný a krásny príbeh najšťastnejšieho človeka na zemi.

Prečo sám seba nazval najšťastnejším človekom, to hádam hovoriť netreba. Odpoveď je zašifrovaná  v predchádzajúcich slovách. No predsa by som z toho niečo podčiarkla. Hoci prišiel o svojich najdrahších, ostalo po ňom krásne potomstvo. A to sa mohlo zrodiť len tam, kde sa ľudia majú radi.

A ako na tento môj príspevok reagovala redakcia školského portálu? Menila čas publikovania a keď v danú hodinu nevyšiel, upozornila som redakciu, že asi sa stala chyba.

Potom som dostala takýto mail:

Vážená pani Škultétyová,

v prvom rade sa Vám ako redakcia chceme poďakovať za dlhoročné prispievanie na náš portál. Bohužiaľ, spoluprácu s Vami musíme ku dnešnému dňu ukončiť. Dôvodom je, že vo Vašom článku “Recept na šťastie: Mať ľudí rád“ ste sa podpísali pod text od tlačovej agentúry SITA. Prevzatý text bez uvedenia pravého autora sa začína vetou “Jaku sa narodil ako Abraham “Adi“ Jakubowietz v apríli 1920 v nemeckom meste Lipsko.“ A končí vetou “Zostali po ňom manželka, synovia André a Michael, štyri vnúčatá a päť pravnúčat.“.

Prosíme, pochopte, že portál školské.sk patrí pod tlačovú agentúru TASR. Nemôžme (správne má byť nemôžeme, písala som na školský portál o tom článok, asi ho v redakcii nečítali, hoci dodnes patrí na školských správach k najčítanejším, na konci ho pripojím – poznámka autorky) preto uverejňovať texty, ktoré nie sú zazdrojované, a na ktoré má autorské právo niekto iný.

Ešte raz Vám ďakujeme za Vaše doterajšie príspevky a prajeme Vám všetko dobré.

S pozdravom,

redakcia portálu školské.sk

Áno, spáchala som “smrteľný hriech“. Stačilo, aby mi to redakcia vysvetlila, veď článok napokon ani nepublikovali. Na opakované maily mi neodpovedali; ani v redakcii, ani pán generálny riaditeľ, na ktorého som sa tiež obrátila.  Nuž čo? Kto sa chce biť, palicu si nájde. Ja, čo som na bánovskom gymnáziu robila úspešný školský časopis, chcela som byť ešte užitočná,  hoci mi pomaly ide na osemdesiatku. v Mesiaci úcty som dostala pekný darček, “vyhadzov“. To nevymyslíš, to je život! Moji dvaja spolužiaci v rovnakom veku ako ja ešte stále robia noviny, jeden v Kanade a druhý na Slovensku. Mne radosť písať prekazili tí, ktorí sa mohli tešiť z toho, že som im posielala najčítanejšie články.  Niektoré z nich boli použité aj na reklamné účely. Nezanevrela som, istý čas som do redakcie ešte posielala opravu pravopisných chýb, ktoré vznikli v dielni TASR. Ale krivdu som cítila a cítim stále. To preto sa takto spovedám, zbavujem sa ťažoby.

A napokon pripájam sľúbený článok,  ktorý stále patrí k najčítanejším textom v školských správach:

Môžme? Alebo môžeme? Pomôžme? Alebo pomôžeme?

Ktorý tvar je správny, prosím? Keď môžme, pomôžme alebo keď môžeme, pomôžeme.

Túto otázku mi poslala Katka, ktorá číta moje jazykové okienka. Rada  odpoviem .

Môcť je modálne sloveso, ktoré vyjadruje vôľu alebo chcenie. Časujeme ho takto:

sg.

1.môžem, 2.môžeš, 3.môže

pl.

1.môžeme, 2. môžete,3. môžu

Pomôcť je dokonavý tvar plnovýznamového slovesa. Dokonavé slovesá nemajú prítomný čas, tvarom prítomníka vyjadrujeme budúci čas . Časujeme ho takto:

1.pomôžeme, 2. pomôžete, 3. pomôžu

Rozkazovací spôsob:

sg.

2.pomôž!

pl.

1. pomôžme! 2. pomôžte!

Správne sú teda tvary, môžeme, môžete. K nesprávnym tvarom môžme, môžte nás možno zvádzajú tvary rozkazovacieho spôsobu pomôžme, poďme, robme, seďme, píšme atď.  Sloveso môcť nemá rozkazovací spôsob.

A ktorá z týchto viet je správna?

Keď môžeme, pomôžeme. Keď môžeme, pomôžme!

Správne sú obidve, rozdiel je v tom, že v druhej vete sme pri slovese pomôcť použili rozkazovací spôsob.

Mária Škultétyová