Podľa starých mýtov a povestí sa, medzi Váhom a Dunajom, pred narodením nového tisícročia, malo narodiť zázračné dieťa – SLOVAKLES.

       Vraj to bude klon dávneho, antického hrdinu a už v perinke, pravou rukou zadusí hada zločineckej mafie a ľavou rukou hada škodlivého, súdnického klanu.

       Ďalej má poraziť zlého Migrantského leva, zabiť deväťhlavú hydru korupcie, lapiť zlatokopky so zlatým parožím, chytiť obrích pytliakov, čo zabíjajú obrie diviaky, vykydať privatizačný chliev, zahnať zbohatlíkov s bronzovými vtákmi, priviezť za fúzy tučného býka biedy, pozatvárať všetky biele kone, celú mladú generáciu opásať zlatými pásmi, otráviť zradného trojhlavého obra – demokrata, doporučenou poštou poslať každému dôchodcovi zlaté jablko a zajať strážcu podsvetia.

       Žiaľ, všetky príznaky ukazujú, že sa nenarodil bájny Slovakles, ale obyčajný Onkundes. Taký, čo ho už v roku 1904 opísal Martin Hollý v nesmrteľnej komédii – Kubo. Aj Kubo bol prostoduchý, hlúpy, neschopný a sebastredný zbohatlík, čo sa silno zastrájal, ako vyškolí obyčajného slovenského, pracujúceho človeka. Povedal: - Ty Odkundés, skadenoha, skaderuka, nechaj moju Anču lebo!...lebóó!-

       Tak prosím vás, ak niekde stretnete tú jeho Aničku, nechajte ju na pokoji, lebo ja fakt neviem, čo všetko sa môže ešte stať.

       Možno iba to, že keď mu poviete, že je hlúpy, on vám odpovie, že v našom štáte môže mať každý svoj „Vlastný názor.“