Námestia opäť zaplnili známe tváre protestov, píšťalky, rapkáče a rovnaké frázy. Organizátori iniciatív ako „Mier Ukrajine“, „Nie v našom meste“ či „Košice sú Európa“ zvolávajú ľudí pod heslom boja proti „ruskému zákonu“, no čoraz častejšie vyvolávajú otázku: Namiesto konštruktívneho dialógu nešíria len chaos a krik?

Stále tie isté mená, stále tie isté frázy

Na Námestí slobody v Bratislave opäť vystupujú recyklované tváre „slušných protestov“, zberajú podpisy pod list prezidentovi a moralizujú o hodnote Európy. Lenže títo samozvaní záchrancovia demokracie sa zrejme zabudli zamyslieť nad tým, koho vlastne zastupujú – skutočných ľudí, ktorí každý deň pracujú, platia dane a držia túto krajinu v chode?

Spisovateľ Michal Hvorecký zarecitoval vlastnú báseň, ktorá skôr ako výkrik demokracie pôsobila ako zúfalý pokus zostať v centre pozornosti. Koľko Huliakov, Dankov, Jankov? Koľko patetického poézie ešte znesú slovenské námestia?

Dezinformačný portál Aktuality ju samozrejme zverejnil:

Čo sa ešte, prosím, musí udiať? Aby sme sa prebudili, ľudia?
Dá sa každý deň preraziť dno? U nás ho už ani nevidno!
Koľko toho ešte musia zrušiť, koľko vecí dobabrať a zhnusiť?
Koľko nových hlúpych daní, vietnamských vaní, plytvaní a zdražovaní?
Koľko plagiátov, falošných titulov a koľko bludov?
Až keď nás utýrajú prázdnotou a nudou?
Koľko športových ministerstiev, koľko zverstiev?
koľko huliakov, pytliakov a podliakov
koľko dankov, jankov, erikov a robertov
koľko súmračných expertov
koľko tiktokov a koľko telegramov?
Kým skoncujeme s touto drámou. S fraškou na čele s podržtaškou.
Kam to ešte musia dohnať? Čo ďalšie dobabrať a koho doráňať?
Čo nové musia zničiť? A staré dokaličiť. Dokedy s nami budú cvičiť?
Každú noc nová mora, úplne zhora, odtiaľ, z úradu. Vlády. Čo nevie vládnuť. Len urážať a
kradnúť – nádej. Že môžeme ísť dopredu a ďalej.
Sme na nich stále príliš jemní. Hoci je štát ich rukojemník. A myslím, že my s ním.

Z organizovaných pochodov sa stávajú krúžky pre neukojené egá

V Košiciach, Banskej Bystrici aj Bratislave sa opäť stretli rovnakí ľudia ako vždy – starí aktivisti, pár mladých progresívcov a niekoľko zblúdilých okoloidúcich. Hovoria o demokracii, ale neváhajú verejne škatuľkovať celé skupiny obyvateľstva, moralizovať z výšky a rozsievať hysteriu.

Pri Dolnej bráne v Košiciach prehovorili napríklad Zuzana Hozlárová či Ján Gálik – známi rečníci z protestov „Za slušné Slovensko“. No dnes už nie sú nositeľmi nových riešení, ale len večnými profesionálnymi protestujúcimi, ktorým nestačia výplaty a pokojný život – potrebujú tribúnu.

Nič nové, len hluk a divadlo

Aká je vlastne požiadavka protestujúcich? Nepodpísať zákon, ktorý nazývajú „ruským“ – hoci v skutočnosti ide o technickú normu zameranú na väčšiu transparentnosť mimovládnych organizácií. Tých istých, ktoré často čerpajú milióny zo zahraničných fondov bez akejkoľvek kontroly. A keď sa niekto opýta: „Kto vás platí?“, zrazu kričia o ohrození demokracie.

Nemajú títo ľudia prácu? Alebo len iný plán?

Pre bežných občanov, ktorí dennodenne chodia do roboty a nevidia výsledok tejto krikľavej „angažovanosti“, je to celé len jeden veľký cirkus. Slovensko potrebuje pokoj, rozvahu a činy – nie hysterické básne, rapkáče a večné pochodovanie s transparentom.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik