Je koniec. Koniec ukazovania cností, popierania reality a nálepkovania zástancov mieru. Svet len získa. Dostalo sa nám satisfakcie, priatelia, za všetko.
Názor komentátora Mátyasa Kohánya s názvom: Ako sa povie po ukrajinsky „koniec filmu“? zverejnený v denníku Mandiner preberáme v plnom znení.
Za tri roky označovania za „putinovcov“, „ruských agentov“ a „moskofilov“. Za tri roky chladného prijatia od našich poľských bratov bojujúcich svoj boj s veternými mlynmi v rámci V4. Za tri roky číreho vydierania v Európskej únii, ktorá od roku 2022 v otázke Ukrajiny tápe, no až do zimy 2025 to dokázala skrývať svojou cnostne znejúcou rétorikou. Dočkali sme sa zadostučinenia.
Nech sa to páči komukoľvek alebo nie!
My sme hovorili už vopred, že je potrebné dospieť k dohode. Ak to šlo, tak už v roku 2021 (a nie, samozrejme nie návratom NATO k hraniciam z roku 1997, ale neutralitou Ukrajiny a stiahnutím jej NATO-ambícií ). Alebo ak sa to nepodarilo vtedy, tak na jar 2022 v Istanbule. Alebo na jeseň 2022 po úspešnej ukrajinskej protiofenzíve, z pozície sily. Ale ak nie vtedy, tak… hocikedy. Čím skôr, tým lepšie.
Namiesto toho sme museli počúvať bruselské táraniny o tom, ako Rusko padne na kolená
O tom, že Putinova armáda je v podstate len zmes mŕtvol, Severokórejčanov...
Počúvali sme ukrajinské rozprávky o ďalších a ďalších protiofenzívach, o potrebe ešte väčšieho množstva zbraní.
Počúvali sme nezmysly o zázračnej zbrani – F-16537 Javelin Panzercaesar, ramennom odpaľovači rakiet proti tankom, stíhačkám aj dronom, z ktorého už vraj len tri kusy chýbajú na dosiahnutie konečného víťazstva.
A počúvali sme ten najotravnejší zvuk zo všetkých – európskych zástancov Ukrajiny, ktorí s ukrajinskými informačnými dôstojníkmi organizovali „propagandistické zájazdy“, na ktorých osobne videli hrôzy vojny. Došli k záveru, že vojna je naozaj hrozná – hlavne kvôli agresorovi (ach, Buča! Irpiň! Avdijivka!), a potom o tom nadšene referovali Európe, ktorá sa už dávno stala len týlovou zónou. A pretože vojna je taká ohavná, treba v nej pokračovať – to bol ich morálny argument.
Zdá sa, že práve tieto „propagandistické výlety“ Ukrajiny nahnevali aj amerického viceprezidenta JD Vancea
Pretože konečne vidíme, že aj vedúca svetová mocnosť je pobúrená tým, čo nás hnevá už tri roky:
Neuveriteľná arogancia prehrávajúceho štátu, ktorý v mene pokračovania svojej straty na úkor vlastného ľudu a európskej ekonomiky chrlí ďalšie a ďalšie táraniny a oháňa sa morálnymi dogmami.
Pravda je pritom veľmi jednoduchá: Volodymyr Zelenskyj – ak nerátame PR a propagandistické operácie – nemá v rukách žiadne karty. Bez americkej pomoci Ukrajina neprežije, nieto ešte vyhrá. A je najvyšší čas, aby sa Ukrajina naučila rešpektovať jednak svojich spojencov, jednak fakty.
Túto jednoduchú pravdu Donald Trump zámerne vyniesol na svetlo amerických a globálnych médií. Patrí mu za to vďaka. Oplatí sa držať reality.
A teraz, keď je Ukrajina nútená prestať so sebaklamom a začať vnímať materiálnu realitu svojej situácie, môže sa konečne začať mier.
Ako sa povie po ukrajinsky „koniec filmu“?
Nech žije realita – nech žije Amerika!
Vážení naši čitatelia
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik