Na kajúcnikov sa nezabúda. Teda – rozhodne na nich nezabúda Peter Tóth zo stránky Ďateľ. Ten sa venuje zvlášť dvom z tých, ktorí boli „dvornými kajúcnikmi“ systému, ktorý sa síce tváril, ako trestná politika štátu, no bol zločineckým systémom vytvoreným Danielom Lipšicom. O ňom Ďateľ hovorí, ako o najnebezpečnejšom jedincovi slovenskej politiky. Súkromne sa ma viacerí pýtali, prečo práve teraz a prečo práve Makó a Slobodník, píše Tóth s tým, že prináša rozsiahlejšiu odpoveď na túto otázku.
Ďateľ najskôr pripomína, kto sú Makó a Slobodník a ako fungovali. Ako príklad uvádza biznis firmy Jopi Trade. Takých podnikateľov však „vypaľovali“ ďaleko viac a tak aj ich zisky boli astronomické. Ibaže nepovolené. Fungovať tak mohli vďaka práci prokurátorov. A tých riadi nie minister vnútra, keďže práve jemu mnohí vyčítajú nečinnosť. Zakročiť mal generálny prokurátor Maroš Žilinka. Podľa Ďatľa by bol potrebnejší na jeho mieste ráznejšie konajúci človek.
Ďateľ priopmína, že Ľudovít Makó bol riaditeľom Kriminálneho úradu Finančnej správy SR (KÚFS) a Bernard Slobodník šéfoval Národnej jednotke finančnej polície NAKA (NJFP).
„Ich biznis model bol prostý, ale výnosný. KÚFS aj NJFP zhromažďovali množstvo informácií o podnikateľských a daňových subjektoch. V moci Makóa a Slobodníka bolo rozhodnúť, či sa niektoré zistenia pretavia aj do trestného konania, alebo ostanú nepovšimnuté,“pripomína Ďateľ s tým, že tú „nevšímavosť“ prinieslo adekvátne všimné, čo autor článku označuje za štátom sponzorované výpalné.
„Martin Mikulec a František Böhm (žiaľ, obaja nebohí v dôsledku pochybnej činnosti skupiny označovanej ľudovou slovesnosťou ako čurilly) spolu s ďalšími osobami dokázateľne páchali trestnú činnosť v procese obchodovania s pohonnými hmotami. Fígeľ spočíval v tom, že za hotovosť predávali vybraným čerpacím staniciam naftu, avšak pred štátnymi orgánmi deklarovali, že napríklad importovali z Nemecka riedidlo, ktoré obratom vyviezli do Slovinska. V skutočnosti z Nemecka prišla cisterna nafty. Pohonná hmota bola prečerpaná do iného auta, ktoré tovar „vylialo“ na partnerskej pumpe spoločnosti Jopi Trade a jej majiteľ zaplatil za tovar v hotovosti, aby po transakcii neostali žiadne materiálne stopy,“ vysvetľuje autor s tým, že prvá – prázdna cisterna šla do Slovinska prázdna. Šlo len o to, aby zariadenie GPS zaznamenalo uskutočnenú cestu. DPH subjekt platiť nemusel, lebo šlo o export v rámci EÚ. Mikulec a Böhm predali Jopi Trade naftu pod rukou, elegantne sa vyhli aj plateniu spotrebnej dane. A tak mali astronomické marže na liter.
Skupinu okolo Mikulca a Böhma mali Makó a Slobodník veľmi dobre zmapovanú, no OČTK nekonali. A práve za to si nechali obaja od podnikateľov slušne zaplatiť.
„Slobodník bral mesačný paušál 30 000 eur. Makó 30 000 až 50 000 eur mesačne a k tomu aj percentuálny podiel z každého nového obchodu. V biznise sa točili milióny v hotovosti. Hotovosť predstavuje problém, pretože v kvantách sa jednoducho nedá umiestňovať na bankové účty,“ pokračuje Ďateľ s tým, že časť hotovosti investovali do vzácnych kovov a časť „odišla“ do spojených arabských emirátov, kam Makó a Slobodník pravdepodobne dodnes lietajú „tak často, ako Tódová chodila za Lipšicom po noty.“
Ďateľ poukazuje na fakt, že bez organizátorskej funkcie Makóa a Slobodníka by KÚFS a NJFP museli konať. Pritom dvaja zmieňovaní podnikatelia neboli ich jedinými „klientami“, o čom svedčia aj ich „kolosálne“ príjmy. Také prijmy ale nepovoľoval organizátorom ani Lipšicov Trestný poriadok.
„Napriek tomu sa Makóovi a Slobodníkovi neušlo ani len symbolické klepnutie po prstoch. Naopak, boli im poskytnuté benefity v rovnakom zločinnom rozsahu, ako bola zločinná ich kariéra na čele KÚFS a NJFP,“píše ďalej Ďateľ.
Ďateľ sa v súčasnosti venuje práve týmto dvom ľuďom, lebo mali benefity, ktoré im poskytli prokurátori zrušeného ÚŠP.
„Daniel Lipšic, Ondrej Repa, Michal Šúrek, Peter Kysel a ďalší aktivisti organizovaného krúžku podozrivých sa mali už dávno zodpovedať za to, ako rozhodovali vo veciach zlosynov typu Makóa, Slobodníka, ale aj Borisa Beňu, Vladimíra Sklenku či Františka Imreczeho a ďalších popredných spevákov zboru falošne zaťahujúcich kajúcnikov,“ priblížil Ďateľ s tým, že podiel viny majú aj čurillovci, no hlavnú úlohu hrali prokurátori ÚŠP.
Mnohí hovoria o tom, že stojaté vody mal už dávno rozčeriť minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas-SD). Ďateľ však hovorí, že to nie je pravda.
„Minister vnútra nemá v rukách riešenie právnych zvrhlostí, spáchaných pokazenými a nahnitými repami na špeciálnej prokuratúre. Zodpovednosť za nevyvodzovanie dôsledkov vo vzťahu k Lipšicovi a spoločníkom jednoznačne a výlučne nesie generálny prokurátor Maroš Žilinka,“ ukazuje Ďateľ na toho, kto mal konať a preverovať zákonnosť postupu podriadených vo veci zločinného systému nazývaného trestnou politikou štátu. Vysvetlenia pritom právom očakáva verejnosť.
„Už dávno mala byť zriadená nezávislá komisia prokuratúry na preverenie podozrení z nezákonného postupu Lipšica a spoločníkov. Nič také sa nestalo a ani nič nenasvedčuje tomu, že by sa malo stať. Preto sa domnievam, že by mala vládna koalícia vyhovieť ambícii Maroša Žilinku stať sa ústavným sudcom a na jeho miesto zvoliť spôsobilejšieho a najmä odvážnejšieho generálneho prokurátora,“ uzatvára Ďateľ.
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik