Farár a učiteľ boli voľakedy skutočné autority. Zvlášť na dedine, kde medzi pospolitým ľudom boli jedinými vzdelancami. Lenže to bolo...  no bolo to dávno. Dnes už to pravda nie je.  Dnes, keď sa úcta celkom vytratila, stali sa ohrozeným druhom,  ak to tak ochranársky môžem povedať. Učiteľov a farárov vraždíme, na premiéra strieľame a prezidentovi odmieta  podať ruku nevychovaný arogantný zasran. Lebo sloboda. Tak prečo nie?

Nad témou učiteľ som sa už dlhšie zamýšľala. Pôvodne som týmto úvahám chcela dať titulok SOM UČITEĽ, KTO JE VIAC? Keď už text bol hotový, pohrávala som sa s myšlienkou,  že si ho nechám len sama pre seba. K tomu ma  viedla najmä časť, kde hovorím o svojej robote so žiakmi. Ale napokon som si povedala, že no čo, keď som sa pochválila, veď za svoju robotu sa nemusím hanbiť a že článok predsa len má nejakú výpovednú hodnotu. Škode by bolo nevydať ho. Po posledných udalostiach som sa rozhodla poslať ho do redakcie so zmeneným titulkom.

Tu niekde to u mňa začalo

Na osemročnej strednej škole som mala výbornú triednu učiteľku. Hrávala s nami divadlá, nacvičovala  programy na slávnosti, požičiavala knihy z obecnej knižnice a pripravovala ma na recitačné súťaže. Učiteľka, ako má byť. Mala som ju rada a chcela som byť ako ona. Aj preto som po maturite na dvanásťročnej strednej škole nemala problém rozhodnúť sa. Stala som sa učiteľkou, aj keď rodičia chceli mať zo mňa farárku. V mojich časoch nebolo vo zvyku byť večným študentom, ako je to dnes. Prijímacie pohovory boli náročné, a keď vás už prijali, chceli ste štúdium dokončiť, lebo ani to sa každému nepodarilo.  Kto v mojom krúžku nezvládol vývin jazyka,  musel odísť.

„Rozprávky starej matere“

Keby som dnes rozprávala mladým učiteľom, s akými ťažkosťami som prechádzala, keď som nastúpila na svoje prvé učiteľské miesto, neverili by. Brali by to ako rozprávky starej matere.

Do spádovej obce s esvéeškou som prišla spolu s manželom. Súdruh riaditeľ nás ubytoval vo fyzikálnom kabinete, lebo v učiteľskom byte býval miestny zverolekár. Medzi pomôckami sme mali malý životný priestor,  preto nás po čase presťahoval do pionierskej klubovne.  Tam, za červeným závesom, na ruských „lehátkach“ bolo naše súkromie. Tam sme prežívali svoje „medové týždne“. Ale prežili sme. Prežila som aj to, že dvakrát do týždňa som vypožičiavala knihy zo školskej knižnice, aj prípravu žiakov na súťaže, aj že zo všetkých pracovných porád som písala zápisnice. A porady bývali aj dvakrát za týždeň. Aj jedenásťdňový pracovný cyklus, aj príchod vojsk Varšavskej zmluvy som prežila. A to som ešte všetko ani nevymenovala. V tých časoch platilo, že treba držať hubu a krok a kto ťahá, tomu naložme viac.

Keď si poctivého učiteľa so zlodejom pomýlia

Počas svojich učiteľských rokov som veľa času som venovala aj talentovaným žiakom. Nacvičovala som divadlá, pripravovala som ich na literárne a recitačné súťaže, robili sme gymnaziálny časopis. Dosiahli sme celoslovenské i česko-slovenské úspechy. Vychovala som mladých spisovateľov i budúcich novinárov. Pre mňa nikdy neplatilo padla. Zo školy som odchádzala posledná, spolu s pani upratovačkou. Raz, to som sedela so šéfredaktorkou, aby som ju naučila písanie čiarok, som sa tak zahĺbila do roboty, že som nesledovala čas a pani upratovačka nás zamkla. Chodila som po chodbách, vykrikovala jej meno, až som zalarmovala políciu.

Dnes učitelia hrozia štrajkami. Majú málo, chcú viac. A čo minister?

„Platy učiteľov by do budúcna mohli byť prepojené s výsledkami vzdelávania. Zvyšovanie platov by sa previazalo na zásluhovosť a automaticky sa spúšťalo v prípade zlepšenia slovenských žiakov v medzinárodných testoch.“ V rozhovore pre TASR to uviedol minister školstva Tomáš Drucker s tým, že o tom budú ešte diskutovať.

Niežeby som učiteľom nedopriala, prajem im. Hoci voči ministrovi mám svoje výhrady,  v tomto s ním súhlasím. Aká práca, taká pláca.

Viac než štyridsať rokov som stála za katedrou. Dnes už by som to robiť nechcela. Nie pre výšku platu. Dnes už by som sa bála, a nielen o seba

Za socializmu školy boli bezpečným miestom pre žiakov i učiteľov. Po prevrate sa to, žiaľ, už povedať nedá. Za vytúženú slobodu sme zaplatili drahú daň. Drogy, sfetovaná mládež, rozdelená spoločnosť, nenávisť, honba za bohatstvom, zanedbanie rodinnej výchovy, absencia živej komunikácie, závislosť na sociálnych sieťach, psychické ochorenia, šikana, neúcta k človeku, vraždy, samovraždy... a mohli by sme pokračovať.

Reformujeme školstvo, jedna reforma strieda druhú,  žiakom dávame slobodu, žiadne domáce úlohy, diktujú učiteľom, čo môžu, čo nemôžu, fotia ich, vystavujú na internet a tam sa odbavujú na nich so svojou nenávisťou.  Výsledky testovania vedomostí nás zaraďujú na spodok rebríčka. Keď počúvam názory odborníkov, mám pocit, že zastierajú pravdu. Hovoria, že mladí ľudia sú citliví, áno, to sú, ale iba na seba. A to sme všetci. Že sú drzí, arogantní, o tom sa nahlas nehovorí. A keď sa niekto odváži, už ho spoločnosť hodnotí negatívne. Samozrejme, že sa nájdu aj výnimky. Neviem, možno som zlá, možno sa mýlim, možno len ja to vidím ináč.

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik