Udalosti posledných dní vo mne vyvolali obrovský vzdor. Vzdor voči schéme, do ktorej ktosi zarámcoval bez nášho súhlasu náš život. Naše starosti, naše obavy, rozhorčenie, demotiváciu, porazenectvo. Nie, ďakujem, ja v tom a tak žiť nechcem. Odmietam. Ak si zopár šialencov, psychicky narušených teroristov spoločnosti, bezhodnotových hovád, kariéristických svíň a egoistických podliakov myslí, že kvôli nim si prešustrujem svoj zvyšok života, spočívajúci už iba nanajvýš v niekoľkých rokoch, veľmi sa mýlia.
Radšej sa vrátim, hoci aspoň len v spomienkach, do éry kvetín, do čias, v ktorých mladí kašľali na kariéru, moc a politiku a žili láskou šťastím a porozumením. Hippies, nazývaní aj „deti kvetov“, boli hnutím, propagujúcim spontánnosť, slobodu, mier a lásku. Odmietali spoločenské konvencie a protestovali proti vojne a násiliu. To bola mládež, na ktorú môže byť v porovnaní s týmto aktuálnym, minulé storočie hrdé.
Láska a šťastie sa kamsi stratili, porozumenie sa odmieta ako slabosť, spontánnosť vytlačil odporný politický kalkul, slobodu túžba po nadradenosti a moci z nej vyplývajúcej, namiesto mieru tu máme vojnové štvanie, namiesto lásky nenávisť. Všetky tieto zmeny nastali počas života iba jednej jedinej generácie. Ľudstvo zdivočelo. To hlučné, okázalé, viditeľné a exhibujúce "ľudstvo.
Žijem v mne cudzom svete
Počúvam a pozerám sa na živé mŕtvoly, v ktorých jediný kus ich života sa koncentruje na moc, vplyv, zisk. Intelekt z nich vytesnila nenávisť voči každému a všetkému, kto im a ich scestným predstavám o kvalitnom a pokojnom ľudskom živote stojí v ceste, voči každému, kto si dovolí myslieť aj nestranícky, iba tak, "obyčajne", ľudsky. Toto je svet živých mŕtvol. Kreatúr a paródií na človeka. Kostlivcov, ktorých priestorom sú grupentlačovky a kaviarne. Alebo železné brány. Rektálnych čípkov. Je úplne na akej úrovni, či "iba" vnútrostraníckej, alebno "až" medzinárodnej. Nikdy v živote som nemal taký pocit hanby za niekoho či za niečo, ak dnes za angažovaných premotivovaných progresívnych partajníkov. A nielen ich.
Keď som ešte býval šťastný
Boli (a teraz opäť sú ) fašiangy. Zabíjali sa svinky, po dvoroch voňali oškvarky a "žobráčna" polievka, tu a tam sa tajne počúvali Beatles, stará mama, keďže dlhé roky pracovala vo Francúzsku, dostávala penziu z časti aj v bonoch, čiže, boli aj texasky. Ale - bol aj smiech, bola aj radosť, boli túžby, nádeje. Dnes iba tma, temno a smrad partajníckych fráz. A závoj nenávisti. Začína sa mi služba a opäť, napriek tomu, že je víkend, budem nútený počúvať niekoho, kto si zmyslel, že je politik. Pán sveta. Pán všetkých. Boh na Zemi. A zajtra zas. Kedysi sme ako deti na dvore v tomto čase podkurovali pod kotlom, v ktorom sa smažili oškvarky. A s výslužkou sme behali po susedoch, všade, kam nás babka nabalila. Dnes sú bránky pozamykané, nikto nikam nebehá, sedíme pred bedňmi a triafa nás šľak z tej tuposti a primitivizmu, ktorý sa z nich na nás valí.
Ďakujem, že som časť života aj žil
Chodil som po brigádach, zarobil som si na všetko, čo som potreboval. Žil som bez hypotéky, bez bavoráku a na dovolenku so mnou rodičia chodili k starej mame. Jej dom bol vyvoňaný šiškami, ona robila také, ako na fotografii, vnútri plnené. Bol ich pred smažením plný kuchynský stôl, po smažení plný vandel. Otec si niečo v prednej izbe čítal, alebo písal, mama pomáhala babke, brat sedel u suseda pri starom gramci a počúvali Let it Be. V nedeľu sa išlo buď na rannú, alebo na "veľkú", prestieral sa slávnostný obed. To bolo ešte v časoch, keď každá nedeľa bola sviatkom. Vlastne, každý deň ním bol. Dnes som v tej chalupe už iba ja, sám, so psíkom Oliverkom z útulku. Žijem tu v ilúzii, že toto je môj domov. Svitania a súmraky mi odmeriavajú čas. Sviatky už nie sú.
Vonku, za bránkou
Tam sa bijú prasce o korytá. Tam tečie prúdom nenávisť a závisť. Tam kráča zloba ruka v ruke so lžou. Ako na promenáde pri Dunaji. Zvrhli sme sa a zvrhol sa aj náš svet.
Prejdem sa so psíkom Oliverom do sadu za stodolu. Pozriem jablone, slivky a hrušky. Koľko konárov bude treba preriezať ešte kým sa stromy zobudia. Aj ríbezle bude treba preriediť. Na večeru si spravím šišky, na vypálenie červíka si dám ešte pred nimi za hlt jablčkovice, ktorú som vypálil v novembri. Oliverkovi sa ujde nejaké mäsko.
Je sobota, vážení čitatelia, začal sa víkend. Prežite ho, ak sa dá, ak sa ešte trochu dá, bez nenávisti. Prežite ho tak, ako sme tieto dni prežívali v minulosti. V šťastí, v pokoji domova, s rodinou.
A pustite si Beatles!
Vážení naši čitatelia
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik