Ja na jeho mieste by som sa s týmto mladým „hrdinom“ odfotiť nedala. Ale to som ja. A ja nie som prezident. Prezident ukázal, že je skutočný štátnik. Aj keď sa usmieval, iste ho to vo vnútri trápilo, škrelo. Odmietnuť podanú ruku, to je akt arogancie, preto musel byť z toho aj smutný. Ja som z toho smutná, i keď mne sa to nestalo. 

Som smutná ako človek aj ako bývalá učiteľka. 

Bola som pyšná na žiakov bánovského gymnázia, ktorí dosiahli úspechy medzinárodného významu. Bola som pyšná na tých, ktorých som ako učiteľka slovenčiny priviedla k celoslovenskému i česko-slovenskému úspechu v súťažiach zo slovenského jazyka. Neskromne môžem povedať, že ich nebolo málo. Robila som s nimi rozhovory, písala som do Školského servisu, aby som šírila ich dobré meno. Niektorí z nich ma dodnes navštevujú.

Nikdy nezabudnem na študenta osemročného gymnázia, tichého a skromného chalana, Michala Korbelu. Michal bol „kocka“,  chodil na iné súťaže. Vynikal v matematike a informatike. Zo svetovej informatickej olympiády na Taiwane si priniesol bronzovú medailu. Za tento úspech ho vtedajší minister školstva Peter Pellegrini ocenil Pamätným listom sv. Gorazda. Bolo to v roku 2014.

Vtedy som o tom napísala:

Michala ocenil minister

Aj keď mu škvŕkalo v bruchu, usmieval sa.

Je pekným zvykom, že minister školstva pri príležitosti Dňa študentov pozýva úspešných žiakov, aby ocenil  ich prácu. Lebo úspech, to nie je len talent,  úspech, to je aj množstvo hodín, kopa odriekaní; úspech je kus poctivej roboty.

Pre našich študentov je najvyššou poctou získať Pamätný list sv. Gorazda. Tento rok si ho prevzal aj bývalý žiak bánovského gymnázia Michal Korbela. Ocenenie dostal za bronzovú medailu zo svetovej a  stredoeurópskej olympiády z informatiky.

Bola som zvedavá, ako to bolo, keď minister oceňoval.

Michal, aká bola tvoja reakcia na pozvanie k ministrovi?

Toto oceňovanie sa koná každý rok a moji  kamaráti to už dokonca niekoľkokrát absolvovali. Takže vedel som zhruba, aké sú podmienky na to, aby som sa ta dostal. A , pravdupovediac, som aj s tým trochu rátal.

Aký je to pocit počuť na takej výnimočnej udalosti svoje meno?

Hneď ako povedia vaše meno, tak v prvom rade sa musíte zdvihnúť zo stoličky, čo po dlhom sedení nie je až taká jednoduchá záležitosť. Potom si dávať pozor, aby ste nezakopli o nejaký schodík, a popritom sa usmievať napriek tomu, že vám škvŕka v bruchu, lebo jedlo je až na konci akcie. Ale myslím si, že ten pocit nebol nejako extra výnimočný; taký klasický. Ako na nejakom vyhodnotení súťaže.

 Na čo si myslel, keď si preberal Pamätný list od ministra?

Aby som sa nezabudol otočiť na správnu stranu k fotografom, ako nám to vysvetľovali na generálke. Ale bol som aj dosť zvedavý, čo je na tom Liste napísané.

Ako reagovala po ocenení  mama, ako pani riaditeľka?

Pani riaditeľka bola dojatá, nevedela, čo na to povedať. Pre ňu to bolo niečo veľkolepé, čo ešte v živote nezažila. Tak som rád, že som jej to mohol umožniť. Pre mamu to bola klasika. Ona si už zvykla, že odo mňa môže čakať všeličo.

Kde bola celá tá paráda?

Bolo to v hoteli Bôrik. Je to zariadenie ministerstva určené zrejme na takéto akcie. Zvonku to vyzeralo ako naša poliklinika pred rekonštrukciou, ale vnútri to je päťhviezdičkový hotel. Hotel sa nachádza v blízkosti Hradu, na kopci, takže z balkóna je perfektný výhľad na polovicu Bratislavy.

Stretol si medzi ocenenými aj kamarátov zo súťaží?

Toto bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa tešil.  Stretol som sa tam s kamarátmi, ktorých neviem, či ešte tak ľahko uvidím. Celá akcia bol super zážitok.

Napokon som dala priestor na vyjadrenie pocitu riaditeľke bánovského gymnázia RNDr. Elene Kacvinskej.

Pani riaditeľka, aký to bol pocit byť pri tom?

Pred pár dňami som maturantom vysvetľovala, aký neopakovateľný pocit hrdosti zažíva rodič, keď jeho dieťa prekračuje symbolicky prah dospelosti.  Podobný pocit som mala, keď pri odovzdávaní Pamätných listov sv. Gorazda zaznelo i meno Miška Korbelu. Okrem hrdosti aj veľký pocit zadosťučinenia a presvedčenie, že Michal je so svojou múdrosťou a pracovitosťou na začiatku mimoriadne úspešného života.

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik