Hoci je Vladimír Mečiar už viac ako 25 rokov mimo aktívneho politického diania, aj po 80-tke má čo povedať. V hodinovom rozhovore s Jurajom Draxlerom bývalý premiér a jeden zo zakladateľov slovenskej štátnosti hovoril o svojej mladosti, o tom, ako sa dostal na zoznamy ŠtB, ale aj o tom, ako to skutočne bolo s tou vinou Jána Čarnogurského na likvidácii družstiev.

Mečiar Slovensku tak trošku vyčíta, že nemáme rozpracovanú históriu tak, ako okolité štáty. U nás sa mnoho podstatných vecí z obdobia vzniku SR skôr zamlčuje. Ľuďom je čo povedať a on tú povinnosť aj cíti, no nie sú na to príležitosti.

Legendy okolo „konkurzu“ na ministra vnútra kolujú stále a Mečiar aj dnes hovorí, že za všetko vďačí KSČ. Zo strany bol totiž vyhodený a to mu umožnilo kritický postoj k tomu, čo sa dialo.

„Súčasne to znamenalo, že som nadviazal kontakt s ľuďmi, ktorí patrili k špičke vtedy v tom čase a v podstate sme žili takým dvojitým životom. V zamestnaní a všade inde v poriadku a večer, alebo po nociach trošku inde diskutovali sme o politike, plánovali budúcnosť. Ale nie len diskutovali, aj urobili niečo, aby sa tie dni priblížili,“ spomína Mečiar, ktorý po príchode do Trenčína mal možnosť pracovať so švagrom Alexandra Dubčeka.

Ten podľa Mečiarových slov veľmi prísne dbal aj na úplné detaily – ľudia, ktorí spolupracovali sa nesmeli poznať – aby keď sa náhodou dostanú na výsluch, nevedeli povedať, od koho dostali inštrukcie.

To viedlo k tomu, že mu v decembri 1989 povedali, že treba, aby niečo robil, čo on odmietol. Prišli však pozvania od predsedu vlády Milana Čiča. Na post ministra vnútra tam boli traja ľudia, z ktorých víťazne vyšiel práve Mečiar.  V prvom momente však odmietol. Prečo?

„Bol som si vedomý toho, čo ministra vnútra čaká. Presne vedomý nie nejaký výmysly. Pýtal sa ma, či by som mal nejaké podmienky. Hovorím – absolútnu personálnu slobodu a samostatnosť. Do tohoto sporu sa ozval telefón z Prahy – Pán Dubček, ktorý mi vynadal, čo váham a že či by som okamžite mohol nastúpiť a prestať sa takto správať. Tak som ešte prišiel domov, nie celkom rozhodnutý,“hovorí Mečiar s tým, že kým prišiel domov, jeho manželka už bola zbalená a vedela, že na VPN sa rozhodlo o jeho nominácii.

V detstve pritom miestny farár bol rozhodnutý urobiť z neho kňaza – venoval sa mu po duchovnej a vzdelanostnej stránke. Neskôr riaditeľ z banskobystrickej policajnej školy hľadal študentov, ktorí budú neskôr pokračovať v armáde, no to on ako dieťa odmietol. Ani po maturite ešte nevedel, čomu sa bude venovať – po roku hutníckej fakulty vedel, že toto robiť nechce a odmietol aj po vojenčine zostať v armáde ako profesionál. Po krátkom čase v SZM (Slovenskom zväze mládeže) bol vyslaný na štúdiá do Moskvy.

Po povodni v roku 1965 bol poslaný do Kolárova, do lokality, ktorá bola veľmi ťažko poškodená. Tu vybudovali Dedinu mládežeô

„To bola stavba mládeže zaradená do systému pozemných stavieb, ktoré robili prestavbu Kolárova a výstavbu z obce na mesto. Takže tam sa postavilo v podstate od základu všetko0 čo bolo vodou zničené,“spomína trojnásobný premír.

O tom, že bol na zoznamoch ŠtB vedel, veď bol trestne stíhaný. Podarilo sa mu z toho dostať, hoi mal navrhnutú sadzbu 1-3 roky väzenia.

„V podstate som si tu „pomohol“ tiež sám, pretože prebiehal zjazd mládeže, na ktorom bol  zákaz venovať sa téme okupácie. Zabezpečovali to vedúci tajomníci všetkých okresov. Každý mal pohovor s delegáciou - nesmiete, no ja som sa vykašľal na zákaz a hovoril a bol tam prítomný. Gustáv Husák. Rozčúlil sa a išiel si dozadu zatelefonovať a ten telefonát mi potom už menil život, že už to išlo všetko rýchlo párkrát zmena zamestnania...,“ hovorí Mečiar. Sám sebe sa však spreneveriť nechcel, ani keď mu núkali urobiť akúsi sebakritiku, oľutovať slová zo zjazdu a všetko sa mu zahladí.

Aj k povesti boxera prišiel vďaka intenzívnemu športovaniu od mladosti.

„Cítil som, že ak sa nebudem vedieť v živote sám presadiť, tak neurobím nič. Od takých 15-tich rokov som drel – behal a robil, čo bolo treba. Nemôžem povedať, že som bol nejako disponovaný gymnasticky. Keď som sa dostal do Košíc, tam som hľadal tiež priestor pre seba. Skúšal som jeden deň judo, druhý deň zápasenie, tretí deň box a najlepší bol ten box,  tak som pri ňom zostal,“ vysvetľuje bývalý politik, ktorý síce poctivo trénoval, no v ringu nikdy nestál.  

Po roku 1989 za nevýhodu považoval, že sa k moci dostali nie veľmi schopní ľudia.

„Družstvá sa rozpadali a nemohli to uniesť. Nastúpil Čarnogurský, urobili sa nové zmeny, šesť predsedov družstiev spáchalo sebevraždu, lebo si s tým nevedeli poradiť, že sa celý systém rozpadal. Teraz sa to preháňa s tým, keď sa hovorí, že on teda všetky tie družstvá zničil. Boli tam nejaké dva kroky, skôr bol aktívny jeho brat ako on sám. Začal propagovať systém hospodárenia malých hospodárov. Keď bola veľkovýroba neboli pre malovýrobu vytvorené vôbec materiálne a trhové podmienky, čiže to mohlo priniesť len veľké starosti. Spočiatku síce nadšenie, ale veľké starosti,“ približuje Mečiar situáciu spred tridsiatich rokov. Do toho prišla deregulácia cien. A toto bol celý problém – limit rástol ďalej družstvá nevedeli, či budú, či nebudú.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik