Želania vyslovujeme pri rôznych príležitostiach. Priateľom, blízkym a známym zvyčajne želáme všetko najlepšie. No najviac zo všetkého si prajeme zdravie, šťastie, pokoj a lásku. A v tomto predvianočnom čase si pôjdeme „ ústa zodrať “, len aby sme na nikoho nezabudli. Je to zvyk, akási nepísaná milá povinnosť. Ibaže neviem, či toľko šťastia aj unesieme.

Meno Visolajský pozná na Slovensku hádam každý. Väčšina z nás ho nemá rada, aj keď ho osobne nepoznáme. Dávame mu tie najhoršie prívlastky a mená.  Za to, že lekári so svojimi výpoveďami si urobili z pacientov rukojemníkov, za to si meno doktor nezaslúži. A pán, tak to už vôbec nie!

Článok pána Brožíka Pokojné a láskyplné Vianoce, pán Visolajský! zaujal mnohých čitateľov Hlavného denníka. Nie je to len o Visolajskom, je to najmä osobný a bolestivý  príbeh človeka. Príbeh obyčajného človeka, príbeh jedného z nás. Príbeh o ambulantných a nemocničných lekároch. Príbeh o ľudských hodnotách. O ľudskom a neľudskom prístupe človeka k človeku. Ale je to aj o nenažrancoch, ktorí nikdy nebudú mať dosť.

Článok nájdete tu:

Príbeh, ktorý hovorí aj to, že  od dobrého suseda ploty stavať netreba.

Možno toto príslovie platilo aj v dedine, kde som sa narodila. U nás sa ploty nestavali. Dnes už je to ináč. Domy sú ohradené a ja sa pýtam prečo.

Keď už som sa zmienila o dobrom susedovi, ľudských prianiach a ľudovej múdrosti, tak ešte niečo by som rada. Dlho som nerozumela želaniu: Bodaj ti dvor trávou zarástol! V ušiach mi to znelo ako kliatba vytrhnutá z ľudovej rozprávky.  Pochopila som, až keď môj rodný dom osirel.

Veľa veciam som v minulosti nerozumela. Aj teraz, keď už stojím na prahu ôsmeho krížika, stále veľa neviem. Neviem pochopiť, čo sa to za posledné roky s  nami stalo.   A tak celkom na záver by som okrem toho povestného zdravia rada zaželala pokoj ľuďom dobrej vôle! Pokoj a mier zbraniam! Pokoj a mier v srdci každého z nás, priatelia!

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.