V Bánovciach umreli krátko po sebe traja bezdomovci.

Dnes na adventnom venci zapálime tretiu sviečku. Je advent a kresťania s radosťou očakávajú narodenie Ježiša Krista. A všetci bez rozdielu očakávame príchod jedinečnej atmosféry Vianoc. Je nenapodobiteľná a je čarovná. Ozdobujeme si príbytky, predbiehame sa, kto krajšie, kto viac vysvieti svoj palác, ale podstata sviatkov nám uniká. Zabúdame upratať si vo svojom vnútri.

Hlásime sa ku kresťanstvu.  Kostoly sme urobili aj na miestach, ktoré majú iné poslanie. Len aby sme ich mali pod nosom a mohli sa ukazovať, akí sme kresťania. Pritom naši predkovia sa za Božím slovom z lazov brodili hlbokými závejmi. Lenže to už bolo dávno.

V tomto radostnom očakávaní narodenia umreli v Bánovciach krátko po sebe traja bezdomovci. Ak sa nemýlim, odvtedy prešlo desať rokov. Za ten čas neviem, koľko ich odišlo. Jedni odídu, druhí prídu. Sú tu. V mrazivom ráne sa vyhrievali vo vestibule polikliniky. Dvaja. Sedeli v kúte a nikomu nesmrdeli. Nikomu nezavadzali. Nikto ich nevyháňal. Neprosili o almužnu. Prejavila som súcit a urobila dobrý skutok. Kúpila som im bagetu. A to je všetko. Almužnu pýtala žena s kasičkou. Stála pred poliklinikou, úctivo zdravila a odriekala prosbu. Nie pre seba. Pre deti s mozgovou obrnou.

Tak veru. Umreli traja ľudia bez lásky, bez tepla domova, bez strechy nad hlavou. Viem, že na ulicu sa dostali  vlastnou vinou. Ale kde bola rodina, kde sme boli my, keď sme mali pomôcť? Lebo  alkoholizmus je choroba. Nezlyhali sme, keď sme o probléme vedeli, a neriešili sme ho? Kde bolo vtedy naše kresťanstvo, moja i tvoja láska k blížnemu? Kde bolo naše človečenstvo,  naša  ľudská povinnosť?

Asi to bude odvážne tvrdenie, ale ja medzi eutanáziou a ľudskou nevšímavosťou nachádzam  istú podobnosť. A môžeme si len domýšľať, čo by bolo, keby...

Na umocnenie myšlienky pripájam kratučkú zimnú rozprávku.

Dievčatko so zápalkami

Vo vzduchu poletujú vločky snehu. Námestie je prázdne. Ľudia sedia v teplých príbytkoch, len malá predavačka zápaliek chodí z domu do domu a ponúka svoj tovar: Kúpte si kartón zápaliek! Na ľahostajnosť kúpte liek! Na vysvietenej budove na námestí sa otvoria všetky okná; radní páni vystrčia hlavy a prekrikujú sa: aj sem jeden, aj sem, ja vezmem aj dva, aj sem, aj sem...

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik