Niektoré veci je skutočne ťažké vymyslieť, musia sa stať a treba ich vidieť na vlastné oči. Portál Euractiv.sk, ktorý patril k jedným z najaktívnejších EÚ propagátorov, dohliadačov a obviňovačov tzv. „nezodpovedných“ ľudí na Slovensku počas veľkého pandemického cvičenia, prináša rozhovor s HIV pozitívnymi ľuďmi, ktorí sa sťažujú, čuduj sa svete – na strach Slovákov pred nimi prenášanou chorobou.

Pôvodný článok nájdete TU

Dvojaký meter nemôže byť v danom prípade už dokonalejší. A tak, ako nad každým takýmto súčasným liberálnym dvojakým metrom, aj nad týmto sa evidentne klenie heslo: Všetko pre ideológiu! Keďže, ako potvrdzujú samotní aktéri rozhovoru, ľudia majú spojené šírenie HIV s LGBT komunitou, odrazu je všetko inak a odrazu sú aj opatrnosť, dištančné reflexy obyvateľstva a opatrenia lekárov zlé.

Na posúdenie pokrytectva a účelovosti všetkého, čo sme tu zažili od roku 2020, si stačí priradiť výroky z rozhovoru k realite, ktorú sme žili, k tomu na čo nás nabádali a za čo nás šikanovali vládcovia a byrokrati počas pandemických opatrení. Odrazu, keď ide o LGBT komunitu, je všetko inak:

„Napríklad sa mi stalo, že som bol na návšteve u kamaráta. Napil som sa z pohára, šiel som na toaletu. Potom sa kamarát dozvedel, že som HIV pozitívny a zľakol sa, či sa nenakazí.“

No veď správne: treba všetko vydezinfikovať, dodržiavať odstupy, nechodiť na návštevy, nedotýkať sa, rozprávať a mávať si cez mobily a tablety, ako nám to pekne zaspieval Miro Jaroš aj s bývalou a najlepšou pani prezidentkou:

Avšak odrazu sa ide bojovať proti diskriminácii a vylučovaniu:

„Od toho sme tu my, aj v rámci kampane Antistigmavir. Snažíme sa bojovať proti takýmto predsudkom a nastavovať tie informácie pravdivo. Chceli by sme, aby sa ľudia nemuseli báť odmietnutia, keď túto svoju diagnózu povedia. Tak, ako sa nemusia báť, keď povedia, že majú nádchu alebo chrípku. Pretože život s HIV je úplne v poriadku a nepredstavuje riziko pre okolie.“

Ale veď my sme tu zažili úplne opačnú, štátom, EÚ, OSN, WHO podporovanú kampaň a dokonca pri chorobe, ktorá výrazne pripomínala chrípku: ľudia boli démonizovaní a očierňovaní akonáhle si krivo nasadili magické rúško a nezdravili sa laktíkmi; starí ľudia boli uzamknutí v domovoch dôchodcov, kde umierali bez možnosti rodinných návštev; celé rodiny boli uzavreté v karanténach; deti museli mať celé dni v školách na tvárach úplne zbytočné rúška; kňazi, ktorí slúžili omše pre veriacich boli udávaní a natáčaní liberálnymi televíziami ako verejní škodcovia; cintoríny a kostoly boli zavreté počas najväčších sviatkov; v obchodoch zhysterizované predavačky a zákazníci utekali od ľudí bez rúšok a verbálne ich napádali.

V rozhovore je dokonca taká absurdita ako priama konfrontácia HIV pozitívneho s covid-hystériou, kde dvojaký meter priam reve. Lenže keď niekto surfuje na vlne oficiálnej moci a ideológie, tak si ani absurditu neuvedomuje:

„Uvediem príklad: bol som na očkovaní proti COVID-u. Keďže som imunosupresívny, išiel som v predstihu. Na vrátnici sa každého pýtali na diagnózu. Pýtal som sa ich, naozaj to tu musím hovoriť? Za mnou stál rad ľudí, vedľa mňa stála pani. Povedal som, že mám HIV. Vrátnik slabo počul, tak som to musel povedať hlasnejšie. Pani vedľa mňa odstúpila. Rad za mnou sa stratil.“

Uvedomme si, že príbeh sa odohráva počas pandemickej hystérie: ten istý dav, ktorý je chválený nezabudnuteľnými premiérmi Matovičom a Hegerom za to, že sa takto správa – teda zodpovedne, je v tej istej chvíli, počas tej istej pandemickej operácie odrazu zlý, lebo sa tak isto správa aj k HIV nakazenému. Pripomína to známu židovskú anekdotu o manželskom páre, ktorý uvidí počas šábesu na zemi peňaženku a manžel povie, aké je to zvláštne, že všade naokolo je šábes, ale okolo peňaženky nie, takže sa môžu po ňu zohnúť.

Ako už naznačuje otázka vrátnikovi, či musí diagnózu hovoriť, aktivisti sa dokonca domáhajú utajovania svojej diagnózy! Ale veď takíto s covidom boli v médiach priam za masových vrahov! Spomeňme si na výkriky pokrokových politikov, ktorí prisudzovali tzv. „nezodpovedným“ zodpovednosť za úmrtia desaťtisícov! Odrazu je všetko inak:

„Rozdiel je v tom, že v iných krajinách nemajú ten zákon, ktorý máme my. My musíme v zdravotníckom zariadení hlásiť svoju diagnózu. Naším úsilím je zmeniť ten zákon, aby sa rozdelil na ľudí, ktorí sú infekční, a tých, ktorí nie sú. Tí, u ktorých už vírus nie je detegovateľný, by to hlásiť nemuseli.“

A čo takto práva zdravotníkov? Tí nemajú právo sa chrániť? Ale veď počas covidu lekári zamykali ambulancie, vyšetrovali len po telefóne, nechávali čakať bez vyšetrenia dokonca onkologických pacientov a odrazu sa zdravotníkom nebude musieť ani povedať o diagnóze?

„Ak by bol zdravotnícky systém natoľko edukovaný, žeby z nás lekári nemali strach, tak by to možno boli ochotní dodržiavať.“

A počas covidu bol ako edukovaný? Neboli lekári ešte náhodou chválení za svoje zodpovedné správanie sa?

„Áno, musíte informovať vopred. A potom sa stretnete s automatickou reakciou, že: aha, tak potom nie.“

Ale veď tu sa bez negatívneho testu alebo očkovacieho preukazu ani nepúšťalo do obchodov na vianočné nákupy!!! Nieto ešte k špecializovaným lekárom. Tak aká že tu diskriminácia a stigmatizácia?

A odrazu má byť všetko inak:

„Bol by som rád, keby sa prístup, či už lekárov, alebo aj bežných ľudí, zmenil. Každý, kto žije nejakým sexuálnym životom, by si mal byť vedomý, že tu ten vírus je a bude. Či je to gej, alebo hetero, človek nikdy nevie. Poznám rôzne prípady vrátane heterosexuálneho prenosu. Neškatuľkoval by som to. Pre nikoho neplatí, že sa ho to netýka.“

Takže už neplatí prevencia? Ani ochrana? Ani zodpovednosť? Všetci si majú zvyknúť? A čo potom tí, ktorí tvrdili, že covid je vírus, s ktorým sa musíme naučiť žiť a vytvoriť si voči nemu imunitu bez bizarného očkovania a testovania, uzamknutí a šikanovania a ktorí boli označení ako nebezpeční šarlatáni?

O tempora, o mores…

Zdroj: Christianitas.sk / Autor: BM

Vážení naši čitatelia