Na našej stránke vás pravidelne informujeme o petícii, ktorá žiada o zrušenie protiruských sankcií. Okrem iných za ňou stojí aj Pavol Slota (Domov-Národná strana). Ten sa rozhodol priniesť slovenským divákom dokumentárny film o tom, ako sa žije v Donbase, v oblasti zasiahnutej vojenským konfliktom. Jeho premiéra sa blíži, no rozhovor, ktorý Hlavnému denníku Pavol Slota poskytol, bude nie len o ceste, ale hlavne o živote, akým tam ľudia žijú.
Pavol Slota Hlavnému denníku prezradil, že je úplne jedno, aký názov nesie územie, na ktorom boli, dôležité je, či sa tam žijúci ľudia cítia dobre. Cesta trojice Slovákov bola komplikovaná a prekonali na nej vzdialenosti, aké si bežný Slovák veľmi nevie predstaviť, no bola to cesta za pravdou. Zistili na nej, že Mariupol sa postupne zviecha z toho, čo museli miestni prežiť, no veľmi zlý pocit mali z miesta, ktoré zničila slovenská raketa. Aký majú miestni ľudia vzťah k pamätníkom a prečo ich banderovský režim ničí? Mimochodom, s banderovcami mali svoje skúsenosti aj Slováci. Slota hovoril aj o Azovstali, o motivovanej mládeži, ktorá má priority niekde úplne inde a tiež o tom, voči komu sú „protiruské“ sankcie najúčinnejšie.
„Nie je dôležité, či niekto na Slovensku hovorí, že som bol na Ukrajine a niekto zas to, že som bol v Rusku. Dokonca ani nie je dôležité, čo hovorím alebo si osobne myslím ja. Dôležité je iba to, čo hovoria, čo cítia a ako sa identifikujú či sebaurčujú obyvatelia tej oblasti, známej ako Donbas, to kde sa oni cítia byť skutočne doma, v ktorom štáte zo spomenutých štátov sa oni cítia byť slobodnými a v bezpečí.“
„Ja len môžem Slovákom, resp. občanom Slovenska sprostredkovať o tomto moje svedectvo z Donbasu, môžem povedať, čo mi povedali miestni obyvatelia, porozprávať ich skutočné príbehy a priblížiť ich realitu. Nestretol som tam jedného jediného človeka, ktorý sa cíti byť pod ruskou okupáciou alebo sa mu cnie za ukrajinskou vládou a chce byť znova súčasťou Ukrajiny. Miestni ľudia, skutoční a jediní majitelia dotknutého územia, ktoré je ich právoplatným a jediným domov, Vám povedia, že ste v nových regiónoch Ruskej federácie. To je realita, to je skutočný príbeh.“
„Tejto mierovej výpravy z radov slovenského národa sme sa zúčastnili traja. Miška Gánovská ako novinárka, ja a môj kolega z národnej strany DOMOV ako iniciátori a organizátori. Cestovali sme leteckou dopravou a aj autom. Najprv sme kvôli protiruským sankciám a green deal agende leteli z Viedne do Istanbulu, odkiaľ sme následne cez slovenské nebo leteli do Moskvy. Po prílete do Moskvy sme sadli do auta a po diaľnici sme išli dlhých viac ako 1100km smerom na juh do mesta Rostov na Done, kde sme strávili jednu noc a nasledujúce ráno sme sa vydali smerom do mesta Doneck vzdialeného cca. do 300km. Doneck bol počas trvania našej návštevy Donbasu pre nás pomyselnou „základňou“, v ktorej sme prespávali.
Oblasti, kde prebiehali boje, boli v častiach mesta Doneck a jeho priľahlom okolí ako napr. Avdejevka alebo tzv. cintorín „natovskej“ (pochádzajúcej z NATO, pozn. red.) techniky, ktorý je kdesi v jame na poli. A navštívili sme aj Mariupol, ktorý je dnes už úplne oslobodený a vracia sa doňho normálny pokojný život. Na Donbase sme strávili 5 dní a vrátili sme sa do Moskvy, to bola cesta autom dlhá presne 19 hodín a 30 minút.
V Moskve sme strávili ešte tri dni a následne sme odleteli z Moskvy do Istanbulu, opäť cez slovenské nebo, a z Istanbulu sme leteli do Budapešti, odkiaľ to po toľkom cestovaní bolo domov naozaj už len na skok.“
„Obyvatelia Donbasu sú obeťami ozbrojeného teroru trvajúceho od roku 2014, teda dnes už viac ako 10 rokov. Od roku 2014 do 24. februára 2022 na východe vtedajšej Ukrajiny prebiehala občianska vojna, ktorá plynule prešla do súčasnej podoby.
Ja som bol na územiach okolo miest Doneck a Mariupol. Tam je pach vojny cítiť ešte aj zo vzduchu. Tí ľudia si toľko za tých dlhých 10 rokov vytrpeli, že oni to už na sebe ani nedávajú poznať, pretože vojna bola a na niektorých miestach stále je súčasťou ich každodenných životov. Zvuk poplašnej sirény u nich nevyvolá stres a paniku, ale spustí ako keby naučené postupy a správanie. Podvedome sa neustále pozerajú, kam stupia alebo dvíhajú hlavy smerom k nebu, či neprilieta nejaký ukrajinský dron so smrtonosným nákladom, aj keď dané miesto bolo už oslobodené a nie je pod paľbou.“
„Tí sa odmietajú zo strachu o svojich blízkych s cudzincami rozprávať. Od nich sa nedozviete nič, skryjú sa pred Vami. Nestretol som tam nikoho, kto by vykrikoval „Sláva Ukrajine“ alebo sa k tejto nacistickej ideológii hlásil.“
„V Mariupole dnes prebieha normálny, pokojný a bezpečný život. Ľudia sa postupne vracajú domov. Mesto sa veľmi rýchlym tempom obnovuje, stavajú sa nové sídliská, školské zariadenia, nemocnice, nové verejné budovy, centrá voľného času, športoviská, mestské parky či kultúrne zariadenia, alebo sa obnovujú tie, ktoré je možné obnoviť.
Takými objektmi sú napr. pravoslávny chrám, ktorý bol pod paľbou v dôsledku toho, že sa v jeho bezprostrednej blízkosti rozložila ukrajinská armáda, alebo divadlo, ktoré bolo takmer celé zničené v dôsledku výbuchu, o ktorom západné média veľmi hlasno tvrdili, že divadlo bolo zbombardované ruskou armádou. Pravda je však taká, povedali nám ju miestni študenti, že počas bojov sa v divadle pravidelne skrývali civilisti - starci, ženy, deti. Až jedného dňa, počas toho ako tam boli civilisti, došlo k explózii, ktorá vyšla zo suterénu budovy. Explodovala bomba, ktorú tam umiestnili neonacistickí banderovskí pohrobkovia, vrahovia civilistov. Bol to odporný teroristický čin, na ktorého krytí sa podieľali ešte aj mnohí západní politickí predstavitelia a západné „fact-checkingové“ médiá, vrátane tých hlavných slovenských mediálnych kanálov.
„Objekt toho slávne neslávneho závodu Azovstal sme videli, ale fyzicky sme sa dostali iba pred jeho vchod, cez ktorý z útrob Azovstalu vyliezlo s rukami nad hlavou cca 1500 neonacistických humanoidných krýs, ktoré sa „hrdinsky“ vzdali niekoľkým stovkám ruských vojakov, pretože im bol napokon život milší ako tá ich chorá zvrátená ideológia velebiaca hrdinskú smrť so zbraňou v ruke, chaos, nenávisť, utrpenie a vraždenie nevinných ľudí, vrátane detí. Do objektu závodu je prísny zákaz vstupu pre civilistov, pretože je to extrémne nebezpečné, život ohrozujúce. Nachádza sa tu stále veľké množstvo mín, nevybuchnutej munície, ale aj poškodené stavby, ktoré sa môžu hocikedy zrútiť do seba alebo aj desiatky metrov pod zem. Tento závod Azovstal už nikdy nebude obnovený, ale druhý podobný závod Iljiča bude obnovený a bude spustená jeho prevádzka.“
„Obyvatelia Donecka a Luhanska, resp. Donbasu, zväčša etnickí Rusi, sa v našich, resp. západných hlavných mediálnych kanáloch vykresľujú ako „separatisti“, ktorí si len tak bezdôvodne zmysleli, že pre Rusko ukroja predmetné územia. Je dlhodobo vytváraný mediálny naratív, ako keby títo „separatisti“ zabrali ukrajinské územie, ktoré im pred tým nepatrilo a nebolo ich domovom. Lenže opak je pravdou, pre týchto „separatistov“ bol vždy Donbas ich domovom, hrobom ich predkov a úrodnou pôdou pre ich deti, kam zrazu niekto prišiel a začal ich odtiaľ vyháňať tak, že na nich hádzal granáty, strieľal do nich samopalom a bombardoval im deti v školách.
A tým niekým bol práve kyjevský banderovský režim a ich žoldnieri v podobe neonacistických polovojenských bánd, ktorí doslova podnikali na územia Donbasu trestné výpravy, ako keby stále žijeme v stredoveku. Tento režim bol vytvorený, financovaný a dosadený k moci hlavne americkými, britskými a izraelskými tajnými službami. Na to a na podiel viny EÚ, či jej predstaviteľov netreba zabúdať, ten podiel viny im právom patrí.“
„Na tomto území domáci, či sú to etnickí Rusi alebo obyvatelia hlásiaci sa k ukrajinskej národnosti, považujú ruských vojakov za svojich osloboditeľov. Nikto Vám tam nepovie, že sa cítiť byť pod ruskou okupáciou. Ak niečo Rusku títo ľudia vyčítajú, a to im asi zostane už dokonca ich života, je to, že všetci svorne tvrdia, že na pomoc z Ruska museli čakať až príliš dlho a že Rusko malo oslobodenecké vojská poslať podstatne skôr. Dokonca sme na vlastné uši počuli jednu Ukrajinku, učiteľku histórie, ktorá povedala, že ona bude navždy Ukrajinkou a nikdy nie inak, ale radšej bude žiť pod Ruskom, ako keby sa mala znova vrátiť pod vládu banderovského Kyjeva, ktorý prekrúca dejiny, hlása falošnú vymyslenú históriu a spochybňuje historickú pravdu a fakty. Ľud Donbasu má odpor voči banderovcom a „natovským“ prisluhovačom. Ako som povedal oni Rusko považujú za svojho osloboditeľa, či sa to niekomu na západ od hraníc Donbasu páči alebo nie.“
„Aj napriek tomu, že miestni obyvatelia o tom vedia, dokonca existujú o tom aj hmatateľné dôkazy, ktoré nám aj ukázali, tak neboli ku nám nepriateľskí. Mnohí boli prekvapení, čudovali sa, čo u nich robíme, ale správali sa k nám priateľsky, slušne a pohostinne. Ak videli, že sa pohybujeme neopatrne alebo neobozretne, tak nás ihneď upozornili a napomenuli, že napr. mimo spevnenej plochy môžeme šliapnuť na mínu.“
„Nepríjemné však bolo, keď nám ukazovali napr. bytový dom, ktorý zasiahla raketa Grad vyrobená na Slovensku, tak nám dosť odmerane prízvukovali, že to bola raketa zo Slovenska, ktorá zavraždila niekoľko civilistov, naozaj to vtedy vyznievalo z ich strany, akoby sme my traja osobne niečo spáchali. Ale nie je sa im čo čudovať alebo ich za to viniť, inak k nám boli veľmi úctiví, chápali že nie sme ich nepriateľmi a že sme na ich strane.“
„V Donecku sme mali stretnutie so študentmi diplomacie, s ktorými sme najprv boli položiť kvety v Aleji anjelov, ktorá slúži ako pamiatka na detské obete banderovských vrahov. Nie je to vymyslená rozprávka, ktorou sa hrá na city dospelým, nie je to ani hoax alebo ruská propaganda. Tá Alej anjelov je bohužiaľ skutočná a je venovaná skutočným anjelikom, ktorých si nebo zobralo až príliš skoro. Toto miesto malo pre mňa asi tú „najmrazivejšiu“ srdcervúcu atmosféru, ktorá Vami neprejde iba raz, keď tam stojíte, ale ktorá Vás už nikdy neopustí a zostane vo Vás.
Som otec 5 ročného Palka, ktorému pri padajúcej hviezde, ak ju vidí, hovorím, že si môže niečo želať a ak nikomu to želanie neprezradí, tak sa mu splní. Avšak práve na aleji anjelov pri pomníku som si uvedomil, že padajúce hviezdy deťom Donbasu žiadne želania nesplnili, práve naopak, všetky im a ich blízkym zobrali. Už žiadne želania, žiadne úsmevy a ani sny, všetko pre nich skončilo pri padajúcich banderovských raketách, ktoré sa na zlomok sekundy mohli podobať na padajúce hviezdy.“
„Počas našej diskusie s týmito študentmi sa ma jeden z nich, Artur, opýtal, že či Slovensko podporí dodávku zbraní dlhého doletu kyjevskému režimu. Zaujímalo ho to, nie kvôli môjmu politickému postoju, ale kvôli strachu z toho, že banderovci by tieto rakety použili proti nim, civilistom - možno aj práve proti študentom diplomacie. Takže tí študenti, mládež a deti, okrem toho, že sa snažia pripraviť sa na život dospelých, plánujú si budúcnosť, plánujú si rodinu, tak dennodenne žijú v strachu z toho, že ďalšie ráno už nemusí prísť a všetky ich plány a entuziazmus do života odídu v zlomku sekundy. Tá známa fráza, že vo vojne najviac trpia práve deti, je pravdivou, môžem to potvrdiť.“
„V Mariupole sme mali diskusiu so študentmi miestnej vysokej školy, ktorí už boli o niečo veselší, pretože Mariupol už nie je zónou ozbrojeného konfliktu, tak ako Doneck. Tí študenti majú dnes 20-22 rokov, ale rozprávali nám príbehy zo začiatkov občianskej vojny, kedy tí najmladší z nich mali len 10 rokov. Rozprávali, ako sa museli po nociach ukrývať v pivniciach, ako nemohli kvôli neustálym výbuchom spať, ako sa báli o svojich otcov či starších bratov, keď cez noc držali stráž. Dnes sa už však zamerali hlavne na budúcnosť a aj keď navonok pôsobili vyrovnane a spokojne, tak vo svojom vnútri určite ešte dlho nebudú poznať mier. Sú to neuveriteľné statoční a silní mladí ľudia, to si my ani nedokážeme predstaviť, ten ich pohľad na život je na jednej strane inšpirujúcim a na druhej strane zároveň odstrašujúcim z toho dôvodu, že nikto normálny a príčetný si nemôže želať, aby zažil to, čo museli dlhých 10 rokov prežívať oni.“
„Mládež tam má úplne iné hodnoty a priority, ako je tomu trebárs u nás na Slovensku. Oni sa vzdelávajú, každý deň sa snažia v niečom zlepšovať, každý deň sa chcú posunúť vpred. Aj napriek stále prebiehajúcemu konfliktu sú skrátka plný života, chcú pracovať, chcú zlepšovať svoje okolie, opraviť svoje mesto, chcú mať vlastné rodiny, navzájom sa k sebe správajú mimoriadne úctivo, obetavo a súdržne. Keď som im povedal, že nám urobili veľkú radosť, že sme ich mohli spoznať, tak nechápali prečo. Až keď som im vysvetlil, že u nás na Slovensku majú ich rovesníci úplne iné starosti, riešia aké majú pohlavie resp. či vôbec sú ľudia, riešia ako urobiť čo najväčšiu sprostosť mnohokrát riskujúc nielen svoj život, nemajú úctu k ničomu a k nikomu, nezaujíma ich budúcnosť, ale iba bezprizorné skrolovanie obrazovky mobilu a počet „páčikov“, tak mi nechceli veriť a hodnú chvíľu neveriacky krútili hlavami a nedávalo im to žiadny zmysel, pretože oni sú hrdí na to kto sú, sú hrdí na svojich súrodencov, rodičov, starých rodičov, sú hrdí na svoj ľud a svoj domov, sú hrdí na svoj materinský jazyk, ktorý je ruský, sú hrdí na svoju pravoslávnu vieru. A to všetko im niekto chcel vziať, ale oni, obyvatelia Donbasu, si to nedali a postavili sa sami za seba, za svoje deti, za svojich blízkych, za svojich známych, za svoj ľud.“
Ako prvé miesto na Donbase sme navštívili významný pamätník Saur-mogila, ktorý je venovaný na jednej strane hrdinom 2. svetovej vojny a na druhej strane hrdinom civilnej vojny a súčasnosti.
Pamätníky venované 2. svetovej vojne však museli byť obnovené, pretože, ako sme sa dozvedeli od miestnej obyvateľky Inny, boli banderovcami úplne zničené, pretože tí nemajú potrebu bojovať iba proti živým obyvateľom Donbasu, ale bojujú aj s dávno mŕtvymi dušami a minulosťou.
„Nacistické a fašistické vyčíňanie sa dotklo aj územia dnešného Slovenska a dodnes je hlboko vryté do nášho „národného svedomia“, do pamäti národa. Ale keďže dnes tiež čelíme pokusom o prekrúcanie našich dejín a snahám o prepisovanie historickej pravdy, tak musíme konať a nie sa len prizerať a krútiť hlavou, pretože už dnes stojíme pred problémom takého rozsahu, že zanedbané pamätníky sú naozaj iba tou povestnou špičkou ľadovca.
Obyvateľstvo Slovenska je dlhodobo vystavované extrémne manipulatívnej propagande a vymývaniu mozgov, ktoré má svoje výsledky a následky. Časť obyvateľstva uverila tomu, že Rusko je agresorom a bezdôvodne napadlo Ukrajinu. Sú takí, ktorí sú presvedčení o tom, že SNP bol akýsi boľševický puč a Červená armáda bola dobyvačnou a nie oslobodeneckou. Veľa je takých, čo sa cítia byť súčasťou nejakej euroatlantickej rodiny a považujú sa za národ „Európanov“ a ich najväčším prejavom vlastenectva je opovrhovať národnou identitou slovenského národa, našimi tradíciami, historickým odkazom a kultúrnym dedičstvom, sú to hlavne voliči istého politického spektra, ale aj zmanipulovaná mládež. Je to až smiešne, aby sa najväčší vlastizradcovia ako Naď, Čaputová alebo Korčok s mladým Šimečkom búchali do pŕs a robili zo seba etalóny vlastenectva a vzorových národovcov.“
„Vlastenectvo je v slovanských národoch hlboko zakorenené, lenže títo „Európania“ spochybňujú ešte aj existenciu Slovanov ako takých, čím spochybňujú samotní pôvod a etnickú príslušnosť nielen nášho slovenského národa. Poviem to takto, už tu boli takí, čo chceli vyhladiť Slovanom a dnes sú tu opäť len sa z vonka natreli inou farbou, ale zvnútra sú to stále tí istí a my sa im musíme postaviť na odpor. Oprášiť pamätníky našich národných buditeľov a hrdinov nestačí, my sa musíme vrátiť na cestu, ktorú oni pri národno-oslobodzovacom boji vytýčili.“
„Sankcie pohľadu ekonomiky USA veľmi dobre, z pohľadu Ruska je to malé strpčovanie života a pre obyvateľov členských štátov EÚ sú tieto sankcie likvidačnými. Preto som sa ako predseda národnej strany DOMOV rozhodol pripojiť sa k petícií iniciovanej stranou SHO na vyvolanie referenda o neuplatňovaní protiruských sankcií. K 10.11.2024 máme vyzbieraných už viac ako 111-tisíc podpisov. Na vyvolanie referenda však treba min. 350-tisíc podpisov, takže ešte máme pred sebou veľmi veľa práce. Následne po nazbieraní potrebného množstva podpisov sa hárky odovzdajú prezidentovi Pellegrinimu, ktorý by mal vyhlásiť referendum s otázkou: „Súhlasíte s tým, aby Slovenská republika neuplatňovala sankcie voči Ruskej federácii, ktoré škodia slovenským občanom, živnostníkom a aj podnikateľom?“ Uvidíme, čo občania Slovenska urobia, či sa referenda zúčastnia. Toto už je na rozhodnutí samotných občanov.“ Petičný hárok si môžete stiahnuť na tomto linku: https://www.domov-ns.sk/wp-content/uploads/2024/09/peticia-referendum.pdf
"Rôzne dojmy, od šokovania cez ľútosť až po radosť. Ja som členom Únie vojnových veteránov a dnes už aspoň čiastočne rozumiem tým traumám, ktoré si vojaci - veteráni so sebou priniesli z rôznych mierových misií. Rozdiel medzi nimi a mnou je v tom, že ja o tom chcem nahlas rozprávať a oni v tichosti trpia. Možno ich týmto posmelím.
My sme však na Donbas nevycestovali kvôli svojim dojmom, to nebol výlet za dobrodružstvom či sebapoznávajúci zájazd. Išli sme tam, pretože sme chceli poznať pravdu, aby sme na vlastné oči videli realitu a na vlastné uši počuli skutočné príbehy od ľudí, ktorí to všetko zažili na vlastnej koži. Priniesli sme odtiaľ aj video dokument s názvom Voľba národa - svedectvo z Donbasu, aby sme posolstvá z Donbasu rozšírili aj na Slovensko a ďalej do sveta. „Voľba národa“ sú skutočné príbehy zo života miestnych obyvateľov a „Svedectvo z Donbasu“ je naše poznanie reality, ktorá vychádza z objektívnej pravdy priamych účastníkov nešťastných a srdcervúcich udalostí z miest, ktoré sme mali možnosť v rámci našej cesty navštíviť. My nemáme dôvod miestnym obyvateľom neveriť, alebo čo i len ich podozrievať z klamstva alebo ich odsudzovať, pretože o takýchto závažných zločinoch, aké nám boli predložené, môžu klamať jedine ich doposiaľ nepotrestaní páchatelia, ale isto nie obete týchto zverstiev, ktoré sú stelesnené práve v dobrých ľuďoch Donbasu."
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik