Pred asi šiestimi týždňami ma viezla do nemocnice sanitka záchrannej služby. Milá ústretová profesionálna posádka. Po zavolaní bola na mojej adrese do pár minút. Teraz sledujem, ako záchranári evakuujú nemocnice. Ako policajti robia to, čo majú - pomáhajú a chránia. Ako vojaci v lejaku a v chlade vrecujú piesok a spevňujú hrádze. Bez slov, automaticky.
Je to nielen vďaka, ktorá sa mi tlačí na klávesy. Je to hlboká úcta a uznanie. Žijeme medzi ľuďmi, ktorí nasadia svoje a nielen svoje osobné pohodlie, nepočúvajú iba príkazy, nariadenia či v prípade silových zložiek povely, ale tak nejak, z nášho pohľadu automaticky, zachraňujú životy ľudí, neraz i domácich zvierat a keď sa dá a zostane čas, tak aj majetok súkromný či náš, spoločný.
Mám skúsenosti s týmto koncertom spolupatričnosti
V časoch mojej aktívnej novinárčiny pre Slovenský rozhlas som zažil veľké povodne. I pod Devínom, i v Kopčanoch, i v Stupave či v Moravskom Jáne. Tie obrazy budem mať do smrti pred očami. Aj správu, že "do Devína po dlhých dňoch doviezli chlieb". Ako inak, vojaci na vojenskej TATRE - valníku, ktorá sa do obce doslova prebrodila zaplavenou cestou. Vtedy jedinou prístupovou. To mal Dunaj v blízkosti sútoku s Moravou niečo okolo desať metrov.
My ľudia, sme celkom pochopiteľne zvláštni
Nie je jednoduché prijať výzvu - opustite svoj domov, evakuujte sa. Policajti i hasiči to trpezlivo opakujú a aj keď by mali právo nariadiť to, opakovane sa vracajú tam, kde v ľuďoch prevládol strach či naopak, nereálna sebaistota. Po kolená vo vode, na člnoch, neraz so starkými na ramenách, alebo s mokrými vystrašenými psíkmi v náručí. Nespia niekoľko nocí, na nohách ich drží iba slabý teplý čaj z termosky. V časoch pohody sú to bežní spoluobčania, susedia, so starosťami, ako má každý z nás.
Nechcem sa dlho rozpisovať
Vďaka má iba jednu podobu - vďaku. Veľa slov je tu zbytočných, kontraproduktívnych. Pocitov je však, naopak, nesmierne veľa. Lenže, nedokážem ich popísať. Sú chvíle, ktoré človeka donútia iba mlčať a dúfať. A stále si opakovať - ako dobre, že "ich máme". Hasičov, štátnych i dobrovoľných, vojakov, policajtov, záchranárov a mnohých vycvičených dobrovoľníkov.
Toto dostane aj rokmi ošľahaného novinára
Kolegyňa mi píše: "Včera tu sused priviezol nejakú svoju rodinu zo Stupavy, večer vraj už by sa bez pomoci z domu nedostali ... kamarátka z Frýdku-Místku, celé sídlisko nemajú vodu, elektrinu. Včera som jej písala, nech idú k sestre do Levíc, už ich nepustili nikam ... Nechceme toto prežívať, človeku zimomriavky chodia po chrbte, keď sleduje tie správy .." Tiež novinárka. Dala mi súhlas na zverejnenie.
Nuž
Vďaka, od srdca, obalená do vybičovaných emócií, o to úprimnejšia! Vďaka tým, ktorí bojujú za náš pokoj, pohodlie a bezpečie.
Vážení naši čitatelia
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik