Producenta, hudobníka, aktivistu a dnes už aj politika Miroslava Čima som zaregistrovala v čase, keď som počas pandémie absolovovala onkologickú liečbu a zrazu bol čas na objavovanie. Vtedy aj mňa oslovili ľudia, ktorí nám ukazovali, že ak cítime, že tu niečo nie je v poriadku, nie sme sami, čo to tak cítime.

Po niekoľkých rokoch je mi cťou priniesť vám rozhovor Mirom o tom, aký je jeho vzťah k zvieratám, prečo sa potrebujeme sústrediť na deti a hovorili sme aj o tom, prečo odišiel z veľkého mesta na vidiek. Zoznámte sa – Miroslav Čimo.

Ty si bol do istého času známy viac-menej len úzkemu okruhu ľudí, ako manažér a textár. Lenže si si „dovolil" vstúpiť do netolerovanej časti politického spektra a mal si ešte menej tolerované nie len politické názory. Čo sa potom stalo?

M. Č.: Vlastne celé sa to začalo počas vlády Igora Matoviča, keď som pochopil, že celý menežment okolo pandémie bol totálne nezvládnutý a začalo sa diskriminovať, rozdeľovať spoločnosť na horších a lepších, poslušných a neposlušných, odmeňovaných a trestaných. V tom čase som otvorene vystupoval proti viacerým nelogickým krokom vtedajšej vlády. Samozrejme som okamžite čelil tlaku okolia, mediálnemu tlaku, vyhrážkam a nenávistným komentárom. Odrazilo sa to aj na  externých pracovných vzťahoch.

K tomu patria aj rôzne mediálne promo akcie a podobné záležitosti a vieme, že médiá sa výrazne podieľali na, povedzme to veľmi slušne, na nabádaní ľudí k poslušnosti vláde. Takže – čo ty a médiá?

M. Č.: Hlavne médiá, tam som dostal neviditeľnú pečiatku "nežiadúci" aj keď teda musím podotknúť, že potichu mi všetci zamestnanci dávali za pravdu, alebo teda veľká väčšina, pri tom ja som nikoho nedelil na očkovaný a neočkovaný, považoval som to a považujem za každého slobodné rozhodnutie. Buď niekto uveril odborníkom a nedôveryhodnej vláde, alebo sa riadil zdravým sedliackym rozumom ako sa hovorí.

Šiel si si však svoje a stále sa venuješ aktivizmu. Najskôr ma však zaujíma, akému športu si sa venoval ty sám, keďže vo svojom aktivizme kladieš veľký dôraz aj na šport a výchovu detí k športu.

M. Č.: Ja som od 3 rokov hral hokej, v 10 rokoch som začal boxovať a popri boxe som chodil aj na tréningy judo, zápasenie, mma. Šport ma naučil disciplíne, rešpektu, pokore, naučil som sa vyhrávať aj prehrávať, rozdávať aj prijímať, určite aj vďaka športu je moje ego aj sebavedomie absolútne v poriadku.

Dnes sa veľa hovorí o tom, že aktivisti ak sa chcú miešať do politiky, nech sa nehrajú na novinárov, či umelcov, ale nech sa otvorene hlásia k politike. Bol to aj tvoj prípad, že si si povedal – tu už aktizmus v hudbe nie celkom stačí, tu už „musím" pracovať na inom leveli, alebo aký priebeh mala u teba tá cesta od aktivistu k politickému kandidátovi?

M. Č.: Uvedomil som si, že nežijeme v právnom štáte, že politikom nezáleží na ľudských životoch, pre nich sme iba čísla, ktoré produkujú čísla a politika je pre nich iba biznis. Krásne sa to ukázalo počas Matovičo-Hegerovskej vlády, milióny na vakcíny, biznis s MOM-kami, s testami, na druhej strane úmrtia kvôli odloženým operáciam, skrachované podniky, inflácia, povinná izolácia, deti nechodili do škôl. Vtedy som pochopil, že z roviny aktivistu nič nedokážem. Pre mňa je ľudský život na prvom mieste a tu treba zmeniť celý systém, vrátane politického, my tu totiž systém nemáme, my tu máme zlom riadený chaos.

Poďme však od politiky. Ty si ako menežér vypredával kluby, žil si v meste, no od istého času si sa presťahoval do dedinky s pár sto obyvateľmi. Ako sa ti toto „stalo"?

M. Č.: Som človek slobodný a presne počas toho obdobia mi slobodu ukradli. Na dedine sa cítim absolútne slobodný, vlastne to bol môj sen, milujem psov, trávim s nimi všetok voľný čas, nie je to iba o tom, že ich vlastním, je to v prvom rade obrovská zodpovednosť, cvičiť s nimi, venovať sa im, vybehať, zabezpečiť im kvalitné krmivo a mnoho ďalšieho, momentálne máme 11 psíkov, takže sa nenudíme. Aj tí ľudia na dedine sú iní ako v meste, je tu viac cítiť ako ja hovorím človečinu a ja človečinu milujem.

Máš krásnu rodinu, do ktorej patria aj psy. My, psíčkari vieme svoje, ale povedz prosím ťa nepsíčkarovi, aký máš vzťah so zvieratami?

M. Č.: My s manželkou milujeme zvieratká, milujeme prírodu, máme všade lastovičie a iné hniezda, my si napr. v altánku, kde je lastovičie hniezdo posunieme sedenie na kraj, lebo tam rastie nový život, máme z toho síce bordel, ale veď si to potom umyjeme. Milujeme zvieratá, u nich človek vždy vie na čom je, keď niekoho nemajú rady, dotyčný to vie, to platí aj naopak. Ideme vyniesť smeti, čiže 10 sekúnd nie sme doma a naši psy sa tešia akoby nás nevideli týždeň, je sranda s nimi.

Súčasťou dnešnej spoločnosti je však aj veľmi nemilý jav – ľudia sú dehumanizovaní a zvieratká sú niektorými ľuďmi stavané nad človeka.

M. Č.: Bohužiaľ už dávno sa vytratila súdržnosť a záujem jeden o druhého. Na druhej strane žijeme vysoko konzumnú dobu a nikto nemá dosť ničoho, nehovoriac o tom, že životná úroveň u nás prudko klesla, stredná trieda sa vytráca, nakoniec zostane iba chudoba a boháči a môžu nám politici ukazovať v televízii grafy ako sa máme dobre, nech sa idú pozrieť medzi ľudí ako sa u nás žije, potom pochopia, keď zídu z toho Olympu na ktorom žijú. Je to veľmi zložitá téma, príčin je mnoho, následok jeden.

Deti sú tiež oblasťou tvojho politického záujmu. Prečo je potrebné, aby boli deti vychovávané vo vzťahu k svojim koreňom?

M. Č.: My, ako národ musíme vedieť kto sme, historicky, kultúrne, geopoliticky, nábožensky. Ak stratíme to svoje "JA" budeme iba blúdiť a hľadať sa. Západ sa nás snaží rozvrátiť, pod ich taktovkou zažívame morálny  úpadok, z čoho pramení aj tá neúcta k rodičom, ku staršej generácii, k národnej hrdosti a v konečnom dôsledku tu máme sebavedomú generáciu idiotov, ktorí síce nič nevedia, ale dokonale poznajú svoje práva.

Si známy tým, že si servítku pred ústa nedávaš a to sa v dnešnej dobe chorej politickej korektnosti nenosí...

M. Č.: Ja si servítku nedávam, ani nebudem, pretože je veľmi dôležité si hovoriť pravdu, nie páčiť sa. Ľudia majú krátku pamäť, vždy a znova naletia na krásne reči a prázdne sľuby ľuďom, ktorí ich nie raz sklamali. Ak sa budeme navzájom stále klamať a škodiť si, ako to asi môže dopadnút? Dnes viac ako inokedy je dôležité hovoriť pravdu a nebrať si servítku. Žijeme v zlomovom období, kedy nám reálne hrozí vojenský konflikt, ovládanie svetovou zdravotníckou organizáciou, digitálnou menou, digitálnou identitou, povinné kvóty na migrantov, ohrozuje nás LGBTIQ agenda, Black live matters a mnohé ďalšie, rozlieva sa medzi ľudí koktejl strachu a chaosu. Prečo chce od nás každý podpísať, aby za nás rozhodoval? Prečo nás chcú ovládať a kontrolovať? Veď nás nechajte proste iba žiť!

Prezraď nám, aký je tvoj koníček a odkedy sa mu venuješ?

M. Č.: Môj koníček je moja rodina, môj bežný život, aj keď teraz nie som tak často doma ako by som chcel, ale cítim povinnosť zachrániť svoju rodinu, priateľov, Slovákov, pretože ak západ dokoná svoje dielo, už žiadne koníčky mať nebudeme.

Ďakujem za rozhovor.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik