Narodil sa v Želiezovciach v rodine, ktorá mu dala do vienka lásku k slovu. Poznajú ho rozhlasoví poslucháči, ale aj obyvatelia Banskej Štiavnice - dlhé roky tam pôsobil aj ako organizátor kultúrneho života. Básnik, prozaik a zberateľ povestí Anton Pižurný nám poskytol rozhovor.

Hovorili sme spolu nie len o Banskej Štiavnici, ale aj o jeho rodinných koreňoch, či literárnej tvorbe.

V Banskej Štiavnici si prežil celé štvrťstoročie svojho života. Žil si na miestach po celom svete. Čím ťa očarilo toto mesto?

AP: Nuž, Štiavnica je téma, o ktorej by sa dalo hovoriť alebo písať celé hodiny. Pokúsim sa byť stručný. Pred niekoľkými rokmi som si uvedomil, že Banská Štiavnica leží v údolí medzi dvoma najvyššími vrchmi. Ten na severe sa volá Paradajz, ten smerom na juh – Sitno. Keďže Paradajz je Raj a Sitno sa v starých textoch (napríklad aj u Kmeťa) uvádza ako Peklo, Štiavnica teda leží medzi Peklom a Rajom…

Veľa kedysi slávnych, slovenských miest postihlo vyľudnenie…

AP: Už dávnejšie mi napadol slogan, že v Štiavnici sa býva dobre, ale žiť sa tam nedá. Kedysi tam bolo pomerne dosť pracovných príležitostí – Pleta, Rudné bane, Tabaková továreň, Drevená fabrika a ďalšie, dnes mesto žije v podstate iba z cestovného ruchu. Napriek tomu je to úžasné mesto s mocným geniom loci. Ale keď ho navštívil v päťdesiatych rokoch minulého storočia nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, básnik Jaroslav Seifert, povedal o Štiavnici toto: – „Je to krásné město, nehodné lidu svého“…

Má také mesto budúcnosť?

AP: Banská Štiavnica má pred sebou veľké výzvy a verím, že ich využije. Čo ma však zaráža, sú pomerne vyostrené vzťahy medzi domácimi rodákmi a „prindišmi“, čiže tými, ktorí sa do Štiavnice prisťahovali. Ale verím, že raz všetci spolu pochopia, že Štiavnica nepatrí ani jedným, ani druhým. Štiavnica patrí sama sebe.

Od mladosti Ťa sprevádza literatúra. V dospelom veku si pôsobil aj ako šéfredaktor niekoľkých periodík, vydavateľ, sám si napísal niekoľko desiatok kníh, v Banskej Štiavnici si organizoval literárny život. Bol si už ako dieťa „knihomoľ“, alebo ťa k literatúre priviedli životné okolnosti?

AP: Čítať som sa naučil ešte pred vstupom do Základnej školy. Moja mama bola vedúcou knižnej predajne „Slovenská kniha“ v mojich rodných Želiezovciach. V tej predajni a v knižnici vedľa som strávil dlhé a dlhé hodiny čítaním kníh. Rodičia ma viedli k láske k literatúre, histórii a k rodnému jazyku. To boli archetypy, z ktorých čerpám podnes.

V tvojich literárnych dielach je cítiť lásku k Slovensku, k jeho histórii, o jazyku ani nehovorím. Slovenčina je tvoj materinský jazyk. Ako „znášaš“ to krivenie jazyka v médiách? Ty sám si pracoval aj v Rozhlase, tak aj o práci v tejto sfére niečo vieš, preto ma zaujíma Tvoj názor.

AP: To, akú má gramatickú úroveň mnohých (a je ich stále viac) redaktorov v médiách mi pomaly pripadá ako kohosi zámer likvidácie nášho jazyka. Keďže som aj gramatický a jazykový korektor, často ma až fyzicky bolí úroveň ich používania slovenčiny. A to nielen po stránke gramatickej, ale aj obsahovej. Slová strácajú svoj pôvodný význam. A čo je smutné, ak niekoho upozorním na chybu, urazí sa…

Kdesi si o sebe povedal, že si estét. Kde hľadáš estetiku v tomto pragmatickom, strohom svete?

AP: Estetika – rovnako ako láska – je všade vôkol nás, len ju musíme vidieť a cítiť.

Jednou z tvojich známych kníh je aj „Biela skrinka“ (Spolok slovenských spisovateľov). Ide o tvoju memoárovú knihu, v ktorej spomínaš na svoje detstvo…

AP: Áno, písanie tejto knihy malo na mňa priam terapeutický účinok. Môj otec vyštudoval počas druhej svetovej vojny zverolekárstvo vo Viedni, bol to vzdelaný človek, ovládal viacero jazykov, dodnes si na neho starší ľudia s úctou spomínajú. Je mojím nedosiahnuteľným vzorom, hoci umrel na infarkt, keď som mal jedenásť rokov.

Spomínal si aj mamu, dámu z kníhkupectva…

AP: Moja mama pochádzala z dedinky Prenčov pod Sitnom (kde roky pôsobil náš veľduch Andrej Kmeť) pri Banskej Štiavnici. Bola dcérou obuvníckeho majstra šustra. Jej spomienky na rodnú dedinu a na rôzne činnosti v nej (napríklad Kosenie lúk pod Sitnom, Varenie lekváru, Šuster, Pečenie chleba, Pranie bielizne Konopa, konopa a ďalšie sú kapitoly v knihe „Spriadanie myšlienok“, ktorú pripravujem na vydanie tento rok, 2024. Ide vlastne o voľné pokračovanie mojej Bielej skrinky, keďže som jej rukopis doplnil mojimi spomienkami na Prenčov.

A spomínam si aj na výrok môjho starého otca majstra šustra, ktorý nás skoro ráno budieval: „Žobrák je už na tretej dedine a vy sa tu ešte vyvaľujete v posteli..“.

Vrátim sa ešte k povestiam. Ako sa k nim dostane spisovateľ, ktorý chce vydať zbierku povestí? Ako sa taká kniha povestí rodí?

AP – Už ako chlapec som miloval povesti autorov Domastu, Horáka, Janotu a ďalších, ale hoci som už napísal doteraz viacero kníh prózy a poézie, na písanie povestí som sa odhodlal až na „staré kolená“. Zistil som, že len hradov máme na Slovensku vyše päťsto, tak mám do konca života o čom písať aj v tomto žánri. Zatiaľ som napísal a vydal dva diely Povestí. Prvý vyšiel v Ikare v roku 2021, druhý vo vydavateľstve Tranoscius v roku 2022. Mám už napísaný aj tretí diel a píšem štvrtý…

Ďakujeme za rozhovor a jeho autorizáciu, prajeme veľa zdravia a tiež tvorivých síl.

Vážení čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik