Keď počujeme meno Renáta Názlerová, niektorí si predstavia nekompromisnú advokátku v kostýmčeku zo Súdnej siene, iní si ju pamätajú z relácie Supermama a ďalšie nedajú dopustiť na jej knihy. Verili by ste, že táto usmiata dáma je vlastne introvert? Aj to o sebe prezradila v rozhovore pre náš portál. Usaďte sa k príjemnej šálke kávy a zoznámte sa: Pani Renáta Názlerová.

S pani Názlerovou, rodenou Bratislavčankou, sme sa rozprávali o tom, čím chcela byť v detstve, ako sa dostala k písaniu a novinárčine všeobecne, ako „chutí“ práca v televízii, ale aj o tom, že napriek svojej maximálne komunikatívnej práci je introvertka s úzkym okruhom priateľov. Prezradila tiež čo-to o svojich knihách, ale aj o tom, ako sa vyrovnáva s nevyberaným hejtom.

Vyštudovali ste žurnalistiku, Vaše životné cesty sa v minulosti dlhé roky točili okolo médií. Čím toto prostredie zlákalo mladú Renátku?

R. N.: Pravdou je, že písanie bolo mojou záľubou od detstva. Ako druháčka na základnej škole som si sama písala poviedky a ako desaťročná som napísala dobrodružný román. Navzdory tomuto jasne vyhranenému smerovaniu som ale chcela byť vojačkou z povolania, pretože som chcela brániť mier so zbraňou v ruke. Až neskôr, keď mi otec veľmi citlivo vysvetlil, že byť vojakom nie je tak jednoznačná otázka statočnosti a že socialistická interpretácia hrozieb tiež nie je objektívnou výpoveďou o realite, som svoje odhodlanie prehodnotila. A vybrala som sa cestou žurnalistiky.

Pôsobili ste aj ako šéfredaktorka, aká bola práca novinára v čase vašich začiatkov? Skúste to prosím porovnať.

R. N.: Hovoríme o roku 1989, revolúcii, kedy sme my študenti žurnalistiky založili prvý porevolučný, alebo ešte stále revolučný týždenník Zmena. Ten ale spôsobil aj značné otrasy v dovtedy zaužívanej mediálnej štruktúre. Vychádzal v stotisícovom náklade a robili sme ho doslova na kolene. Škoda, že nevydržal, no dalo sa to očakávať. V médiách som potom pôsobila ešte nejaký rok. A porovnanie? Bolo by to dlhé rozprávanie, pretože aj súčasné médiá a žurnalisti majú svoje kvality a sú verní princípom, ktoré z médií robia ôsmu veľmoc. A to je nebojácnosť, ochota povedať pravdu aj za cenu perzekúcií, schopnosť vzdorovať moci, a tak jej nastavovať zrkadlo, aby sa nestala mocou absolutistickou. Na druhej strane tu máme ale aj médiá a novinárov „podprsenkárov“, ako im ja hovorím. Ktorých vrcholom novinárčiny je napísať o tom, kde komu čo vytŕčalo spod šiat na nejakej párty. A aj to napíšu s gramatickými chybami.

Pôsobili ste aj v televízíách, ľudia vás poznajú zo Súdnej siene, kde ste pôsobili napríklad aj s Ďurim Štubniakom. O televízii sa hovorí, že v nej panuje tvrdá konkurencia, vy na mňa pôsobíte skôr ako človek, ktorý si vie svoje okolie verbálne „upratať“, no na druhej strane rozhodne nie, ako človek, ktorý ide ako buldozér. Čo vám pomáhalo zvládať tlak, ktorý na vás táto práca určite kládla?

R. N.: Televízia je špecifické prostredie, kde sa rýchlo človek namlsá. Je príjemné zažívať popularitu, ktorú vám prinesie pobyt na obrazovke. No nič netrvá večne a keď raz začnete byť súčasťou šoubiznisu, musíte byť pripravený aj na to, že to jedného dňa skončí. Pre niektorých je to rana a potom robia všetko pre to, aby si svoj diel slávy nejako udržali, za akúkoľvek cenu. To už je ale na každom, ako sa k tomu postaví. Na druhej strane je televízia firma ako každá iná. Musíte tam makať, byť zodpovedný, dochvíľny, vždy dobre pripravený a dobre spolupracujúci. A dá sa tam zažiť aj kopec dobrej zábavy.

Ste rodená Bratislavčanka (podľa dostupných údajov), náš portál sa venuje skôr témam bližším vidieckemu obyvateľstvu, než ľuďom z metropoly. Aký je váš vzťah k vidieku?

R. N.: Povedala by som, že vrúcny. Jednak bývame teraz na vidieku, pár kilometrov od Bratislavy, takže mám záhradu, kvety, a posadené všelijakú zeleninu a ovocie. No aj môj manžel pochádza z vidieka, dokonca ďalekého, pretože je pôvodom z Plzeňska, a dedinka, v ktorej žil a kde každé leto trávil na veľkom hospodárstve uprostred prírody svoje prázdniny aj náš syn, tak tá sa volá Odlezly.

Viete si predstaviť žiť niekde „na konci sveta“, kde pri silnejšej búrke vypadáva elektrina a do najbližšieho obchodu treba naštartovať auto, alebo vám vyhovuje ruch veľkého mesta?

R. N.: Ruch veľkého mesta mi už dávno nevyhovuje. Niežeby mi prekážala doprava, nočný život, hustota ľudí či zastavanosť. Prekáža mi akási chtivosť. Keď vidím v obchodoch tie masy, ktoré sa tlačia a až s obsesívnou chtivosťou nakladajú do vozíkov všetko možné… na uliciach zahľadenosť do seba, každý druhý do vás strčí, ale nik vás nepozdraví, a ani sa neospravedlní… náhlenie, rýchlosť s akou sa každý niekam presúva, v tvárach vidíte napätie, takmer žiadny úsmev. To je to, čo mi v meste nevyhovuje.

Čo vy a medziľudské vzťahy, máte radšej ten „vidiecky“ spôsob, kde susedov možno delí hradská a plot, ale sú k sebe tak akosi bližšie ako tí v meste, kde ich delí len priečka v paneláku, no mnohokrát sa ani nepoznajú?

R. N.: Tu si musím trochu sypať popol aj na vlastnú hlavu. V podstate som introvert a hanblivý človek, čo mi málokto verí. Mám svoj okruh priateľov, ktorých mám rada a s ktorými sa nesmierne rada stretávam. A mám svoju rodinu, ktorú zbožňujem a som na nej citovo závislá. No keď nie som v tomto svojom prostredí, som skôr utiahnutá, a do interakcií vstupujem iba keď musím.

Mnohí naši čitatelia Vaše meno poznajú aj z pultov kníhkupectiev. Ako novinárke Vám bolo pero blízke, no je rozdiel písať knihu a tvoriť články. Čo bol ten podnet, kedy skrsla myšlienka napísať prvú knihu?

R. N.: Moje materské vydavateľstvo, ak to tak môžem povedať, Fortuna Libri ma oslovilo s otázkou, či by som nechcela napísať román. Predtým som už stvorila nejaké knihy napríklad o Bielej mágii alebo o Súdnej sieni. Ale román som ešte na konte nemala, ak nerátame ten z detských čias. Povedala som si, že to môžem skúsiť a vyšlo to. Vyšiel môj prvý Návod na obsluhu lásky a keďže sa stretol s veľkým ohlasom, nasledovali ďalšie. Vydavateľstvu som zostala verná, preto mu hovorím „materské“. Pekne sa o mňa starajú a máme veľmi milé, priateľské vzťahy. A na to ja „počujem“. Vzťahy sú pre mňa určujúce kritérium.

Máte veľmi blízko aj k sociálnej oblasti, robili ste aj riaditeľku domova seniorov, kde človek potrebuje množstvo pozitívnej energie. A tú potrebujete aj teraz, keď množstvo svojej energie venujete do rád ženám s plnšou postavou. Kde „sa dobíjate“, aby sme Vás na sociálnych sieťach videli vždy takú príjemne usmiatu?

R. N.: Každý z nás by si mal položiť otázku, či disponuje niečím, nejako kvalitou, vlastnosťou, ktorej má dostatok pre seba a svojich blízkych, a z ktorej mu ešte prípadne zostáva dosť na to, aby sa o ňu mohol podeliť s vonkajším svetom. V mojom prípade je to optimizmus, alebo pozitivita, a určite nebojácnosť a húževnatosť. A ako človek majúci súcit a empatiu vždy hľadám miesta, kde by tieto moje kvality, ak ich ponúknem, mohli padnúť na úrodnú pôdu. Vieme, že dnes je trendom žiť pre seba, uzatvárať sa, čo mnohí činia v presvedčení, že sa tak ochránia pred zlobou a neprajnosťou vonkajšieho sveta. Moja teória je však iná. Je postavená na presvedčení, že ak každý z nás nájde v sebe kúsok dobra, ktoré bude vedieť ponúknuť svetu, dáva týmto svetu šancu na obrodu.

Za svoju postavu už roky znášate tvrdé hejty, ktoré sú mnohokrát „zabalené“ do akože dobrých rád. Idete takpovediac „s kožou na trh“, no tá vaša rozhodne nie je hrošia. Máte občas aj vy dni, kedy si poviete – viete čo? Mám vás dosť, všetky ste múdre, ako rádio, ale len kým ste pri pc, kašlem ja na vás? Čo Vás v také dni „postaví na nohy“ a dá Vám silu hejterkám ukázať „dlhý nos“ a k úsmevu aj dobrú radu?

R. N.: Normálny, zdravo zmýšľajúci človek, s dobre štrukturovanou osobnosťou, vyrovnaný, majúci naplnený zmysel svojho života nepotrebuje nikoho kritizovať, nota bene dávať do verejného priestoru nevyžiadané rady, či nebodaj vulgarizmy a urážky. Ten, kto tak činí, je osobou hodnou poľutovania alebo prevýchovy. Preto je zrejmé, že ja nie som ich problém, oni sami sú si problémom. Svoje príspevky adresujem ženám, ale i mužom, prečo nie, ktorí ma považujú za inšpiratívnu, a ktorí sa zaujímajú o moje názory a skúsenosti. Pre nich tu som a pre nich sú určené moje sociálne siete. Že sa tam objavia aj parazity, to už je daň za anonymitu, ktorú verejný priestor ponúka a tiež za popularitu, ktorej sa mi dostáva a za ktorú som úprimne vďačná.

Vaše pracovné nasadenie je celé roky veľké a Vy sama vždy prídete s niečím novým. Ako najradšej oddychuje Renáta Názlerová?

R. N.: Rada cestujem sama. Vtedy vypínam mobily, hlavu, a venujem sa iba číročistému ničnerobeniu, spaniu, oddychovaniu a nekonečným prechádzkam po pláži.

Čo robíte pre to, aby ste to všetko zvládali aj zdravotne?

R. N.: Stále si myslím, že najlepšou prevenciou pred chorobami či vyhorením je veselá myseľ. A tú ja, chvalabohu, mám.

Ďakujem za rozhovor.

Vážení čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.

Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Telegram tu: https://t.me/hlavnydennik