A zas budem po istom čase osobný. V názore mám na to plné právo, aj keď žijeme v dobe, v ktorej niekoľko samoľúbych jedincov nastolilo dogmu, že pravda a názor, to sú atribúty, na ktoré majú právo iba oni. Žijeme žiaľ v smutnej a temnej dobe, v ktorej si krikĺúni uzurpovali jediné výsadné právo na vyhlasovanie subjektívneho za všeobecne objektívne a tak jedine prípustné a platné.
Moja "pracovňa" (izba s počítačom - písacím strojom) sa nenáchadza v žiadnej z veží zo skla, chrómu a mramoru, akéhosi "downtownu", ako sa dnes najnovšie nazývajú nové štvrte v hlavnom meste Slovenska. Cez okno takmer storočného vidieckeho domu či skôr starej gazdovskej chalupy sa pozerám na úplne iné svet, ako vidieť z bratislavských redakcií toho "down..." a čohosi za tým, Na um mi nejde nič iné, ako "Downov syndróm", ale naozaj sa tým, božechráň nechcem dotknúť človiečikov, ktorí s touto okolnosťou statočne a obdivuhodne bojujú. Nie, tých nie, pred nimi sa v hlbokej pokore skláňam. A želám im aspoň ako-tak uspokojivý život.
Syndróm, ktorý nie je choroba a ktorý sa nedá liečiť
Drzosť, vulgárnosť, samoľúbosť, chrapúnstvo, farizejstvo, to všetko naši rodičia neliečili, ale z toho nás vychovávali. Ak bolo treba, aj fackami či varechami. Dnes by za také metódy išli asi najskôr do basy. Ja som im však vďačný. Preto a myslím si že práve preto pribúda geometrickým radom tých neliečiteľných, tých samoľúbych vulgárnych a neobmedzenosťou obmedzených, a to aj či najmä - v slovenskej politike. (Nielen v slovenskej, ale mňa teraz trápi iba tá.) Urevaných oplzlých a vulgárnych krikľúňov v ich obnaženom primitivizme pozná náš parlament i mimoparlamentná, ako aj "mimovládna" scéna stovky. Čím hlúpejších, tým viac ukričaných a tým viac oplzlejších. Lebo odjakživa vieme, že nedostatok argumentov má akú takú oponentúru iba v hlučnosti a v nadávkach.
Sused gazda už vytiahol traktor
Má starý Zetor, kúpený už hádam z desiatej ruky. Obrába niekoľko políčok, pestuje zemiaky, manželka smaží zemiakové lupienky. Darmo čaká na nejaké dotácie, na nejaké príspevky z fondov, je zvyknutý robiť "za svoje". Ráno o štvrtej sa už u nich svieti a svieti sa tam ešte dlho po polnoci. To je môj novinársky pohľad na život s veľkým "Ž". Vidieť "novinára" ako celý deň sedí na múriku s nohou preloženou cez nohu a do večerného spravodajstva píše dejiny o tom, ako Andrej Danko zametá Dúbravku, dvíha sa vo mne žlč aj s priľahlým žalúdkom. Dnes o štvrtej ráno sa naproti zas, ako vždy svietilo, traktor vyrážal na políčko už o šiestej. Ešte sa nevrátil. Kto tu vie niečo o živote? Ten, ktorý za plat presedel celý deň na múriku a nudil sa, popri tom si dal zo dve tri kávy a zmrzlinu, alebo ten gazda, ktorý sa prišiel napiť a "naobedovať" až po polnoci? Kto má aké právo v tejto spoločnosti poučovať, kritizovať či dokonca aj nadávať? Susedovi ešte nikdy nikdo nedal ani cent, no nikdy nebol nikde na námestí vyrevovať, že "fondy si nedáme". Parazitizmus sa dnes volá angažovanosť. A príživníctvo má tiež progresívny názov - "boj za demokraciou". Demokraciu iba pre niekoho. Vy ostatní sa uštvite v práci! Vy ste "póvl".
Lekcia podpredsedu parlamentu
Plne sa s ňou stotožňujem a vítam, že ktosi konečne adresoval jedine správne slová jedine samovyvoleným.
"-ak si želáte rešpekt a diskusiu, tak rešpektujte a diskutujte aj vy,
- ak sa oháňate slušnosťou, potom nech vaši kamaráti v Denníku N nepíšu o "nejakom žrádle"
- ak hovoríte o slušnosti, nesprávajte sa neslušne,
- neoháňajte sa demokraciou iba vtedy, keď nevládnete,
- kde v sebe beriete presvedčenie, že iba vy ste tí, ktorí majú právo na názor a pravdu..."
Povedal okrem iného Andrej Danko. Na adresu tých, ktorých politickým programom je hádzanie polien, neustály vzdor, hodný akurát tak rapavých pubertiakov s nočnou polúciou či na nikdy nekončiace sa dotácie ekonomicky odkázaným trockistickým parazitom.
Som nesmelý novinár, ale učím sa
Pamätáte sa na film s veľmi podobným názvom? Spomenul som si naň pri písaní tohoto názoru. Učím sa, že žiaden deň mi nestojí za to, aby som ho prežil iba pre seba, iba v mene seba. Učím sa od gazdu suseda. Učím sa, že sa dá pracovať aj pre iných, že sa dá dačo vyrobiť, skrášliť, priniesť ako svoje vlastné dielo na tento svet. Nielen naťahovať ruku, nielen vrieskať - "dajte a dávajte viac". A medzi tým vrieskaním posedávať celé dni na káve, alebo na múriku s preloženými nohami. Byť presvedčený o tom, že som pán sveta, majiteľ jedinej pravdy a jediného povoleného názoru. Uvrieskaní chrapúni, farizejovia, moralizátori, ale aj médiá sú pre mňa bezcenné nuly. V politike i v žurnalistike. Sused - "malogazda" aj s rodinou, pred nimi sa hlboko skláňam. Oni niečo pre túto spoločnosť robia. Oni totiž robia.
A tak ďakujem
Menovite Andrejovi Dankovi. Za jeho lekciu. V niekoľkých slovách im povedal to, čo by vydalo na celé vedecké politické kolokviá. A povedal to tak, aby to pochopili najmä tí, ktorí sa tvária a sú o tom aj presvedčení, že iba oni, len oni sú tí najpovolanejší. Pritom ich "spoločenská úžitkovosť", teda, podiel na našom spoločnom blahu, je rovná nule. A možno hneď aj dvom nulám. Iba jedno ma mrzí - dve nuly nie sú obdarené schopnosťou chápať. Oni vedia iba prijímať.
Vážení naši čitatelia
Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme.
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:
1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;
2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;
3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"
Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".
Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik