Pred pár rokmi jedna moja študentka takto videla našu Zem:

Ušliapaná miliardami chodidiel
dobodaná miliónmi podpätkov
zašpinená tisícami odpadkov
ponížená tisícami pľuvancov
tolerujúc ľudí zlých i dobrých
kňazov i vrahov
bábätiek i starcov.

A predsa sa točí!

21. júna 2019 TASR priniesla správu, že tisícky detí demonštrovali v Aachene za ochranu klímy. V správe sa píše: Prvá demonštrácia Piatky za budúcnosť v Aachene bola doteraz najväčšia v Nemecku a podľa organizátorov sa na nej zúčastnilo 40 000 ľudí zo 17 krajín.

12. septembra 2019 TASR píše: Klimatický štrajk študentov, ktorý je naplánovaný na piatok 20. septembra, verejne podporilo 71 environmentálnych a ľudskoprávnych mimovládnych organizácií a nadácií. TASR o tom informovala mediálna koordinátorka Greenpeace Slovensko Lucia Szabová.

V spoločnom vyhlásení organizátorov sa uvádza:

„Okrem sľubov a stratégií si musíme konečne stanoviť aj konkrétne kroky na čo najrýchlejšie znižovanie emisií skleníkových plynov a prechod na bezuhlíkovú ekonomiku. Riešenie klimatickej krízy si vyžaduje podporu a zapojenie nás všetkých, musíme nielen zmeniť naše každodenné správanie, ale aj spojiť sily a žiadať systémové zmeny v spoločnosti." 

Zmeny klímy za posledné roky pociťujeme na vlastnej koži

Príčiny poznáme, riešenia hľadáme. Zem i voda je zaplavená množstvom odpadkov, lesy vymierajú, vzduch sa nedá dýchať. Človek vymyslel plasty, aby chránil prírodu.  Teraz vymýšľa, ako sa ich zbaviť, aby  zachránil prírodu. Istý spevák nedávno povedal, že príroda nepotrebuje ľudí. Nazdávam sa, že dnes už  ich potrebuje. Potrebuje ich, aby napravili zlo, čo za posledné roky napáchali. O Radkovi, ktorého v našom meste pozná hádam každý, som už písala. Chodieval domov s plnými igelitkami plastových fliaš. Lebo aj mladí ľudia sú rôzni. Jedni mlčia, naprávajú chyby iných a pomáhajú prírode. Ako Radko. Druhí sa  zhromaždia na námestiach a upozorňujú na problém, o ktorom všetci vieme. Držia v rukách transparenty s anglickými heslami, ktorým my, čo sme sa učili ruštinu, ani zbla nerozumieme. Pekne to vystihla jedna Švédka, keď povedala, že ona pred parlamentom ako mladá aktivistka vysedávať nebude. Zobrala vrece a pustila sa do zbierania odpadkov. Jej meno sa do titulkov svetových médií nedostane.  Ani na žiadnu cenu ju nikto nenavrhne. Nikto nezverejní mená dobrovoľníkov, ktorí vyčistili Liptovskú Maru. Iniciatívne, sami od seba. Veď o mená tu ani nejde.

Keď som ja chodila do školy, my sme svoj vzťah k prírode prejavovali činmi. Chodili sme do lesa  vysádzať stromčeky. Po práci sme krajce mastného chleba zapíjali čajom zo sklenenej fľaše s patentným uzáverom. Žiadne nápoje v plastoch či plechovkách sme nepoznali. Žiaden odpad tu po nás nezostal. Les bol čistý. Zem bola k ľuďom láskavá. Dávala im všetko, čo potrebovali. Kvety, obilné klasy, úrodu i dážď. Dnes v škole vymýšľame  všelijaké projekty, tematické dni, a na globálny problém zabúdame. Radšej si nejaký ten piatok blicneme, veď čo? Nebudeme zaostávať za svetom. Zameškané učivo nejako dobehneme. A napokon, načo nám bude škola, keď nebude Zem? Robíme to pre dobrú vec.

Pamätám si aj na naše vyučovanie v školskej záhrade

Sedeli sme v tráve, kreslili stromy, spievali pesničky aj gramatiku opakovali. Telocvičňu sme mali pod holým nebom. Na mičurinskom políčku si každá trieda vysadila vlastný záhon.  Taká bola škola môjho detstva. Takto sa robila výchova úcty  k práci, k zemi a jej produktom.  Jedna mladá mamička mi napísala: „Keby sa deti v škole neučili iba poučky a učili sa rozmýšľať, tak by si uvedomili, ako sa majú správať. Raz za rok si prinesú rukavice a vyčistia okolie školy. A potom zase šup k poučkám.“ Jeden mladý muž zas hovorí: „ Je potrebné, aby sa decká naučili, že niektoré veci ich skrátka nikto nedonúti robiť.  Samy musia v sebe nájsť a cítiť to,  prečo prírodu chrániť.“

A čo hovoríte vy?