Nenávisť, nadávky, urážky, hnus, síra a oheň pekelný! To všetko na Slovensko chrlia podporovatelia neúspešného kandidáta na prezidenta Ivana Korčoka. Ten vo svojej porazeneckej reči v priebehu pár minút zhodil masku diplomata a vymenoval, čo všetko Petrovi Pellegrinimu a jeho voličom nezabudne. A jeho podporovatelia, ktorí sami seba označili za elitu národa, slušnoľudí, liberálov a demokratov, nedokážu prežuť porážku v demokratických voľbách a liberálne rešpektovať iný názor. Tie pojmy im očividne nič nehovoria. Na jeden z tisícov takýchto statusov reagoval, podľa nás ešte veľmi umiernene, historik a politický analytik Eduard Chmelár.

Ako šibnutím prútika sa z tých, ktorí bojovali za slušné Slovensko stali hyeny. Tí, ktorí sa vyvyšovali a každého s iným názorom označovali za lúzu a spodinu sa predviedli. Zástancami demokracie sú iba vtedy, keď vyhrávajú, liberálni sú iba vtedy, keď každý bez reptania preberie ich jediný správny názor. Beda, ak sa im niečo nevydarí. Potom začína byť zle. Začnú sa opúšťať, začnú ukazovať svoju pravú tvár. Eduard Chmelár si tiež všimol, že ako po parlamentných voľbách, tak po tých prezidentských sa časť populácie - tá porazená - nevie zmestiť do kože a za slušných sa teda vonkoncom označovať nemôžu. Status, ktorý hovorí za všetko, konateľky hotela Diery v Terchovej, aj reakciu Chmelára naň vám prinášame v plnom znení.

K ZMIERENIU V DOHĽADNEJ DOBE NEDÔJDE, ALE SNAŽIŤ SA O TO TREBA

Začnem tým, čo ma v posledných dňoch zarmútilo vari najviac. Konateľka hotela Diery v Terchovej Katarína Hlaváčová uverejnila na sociálnej sieti status, v ktorom sa načisto opustila a nielenže vulgárne vynadala hosťom, ktorí volili Petra Pellegriniho, ale navyše ich vyzvala, aby zvážili, či jej rezort vôbec navštívia. V utorok síce status zmazala a ospravedlnila sa, ale obávam sa, že to z jej strany nebola úprimná ľútosť, ale chladnokrvný biznisový kalkul, keďže jej vyjadrenie vyvolalo vlnu pobúrenia potenciálnych i stálych zákazníkov.

Sám som medzi nich patril. Diery boli mojím najobľúbenejším hotelom v Malej Fatre, zastavoval som sa tam pravidelne, najmä v zime, keď tam každý piatok hrala jedinečná Ťažká muzika, ktorá má leví podiel na tom, že terchovská muzika je dnes na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Chlapi z tejto folklórnej skupiny určite nevolili Korčoka, viacerí z nich sú moji fanúšikovia (a ja ich) a mám ich veľmi rád. Napriek tomu do toho hotela viac nevkročím. Je mi to ľúto, ale necítil by som sa dobre v prostredí, v ktorom majiteľka považuje väčšinu voličov za... Ona vlastne tie nadávky ani neodvolala. Ona iba napísala, že rozumie každému, koho sa ten status dotkol. To je asi tak, akoby som povedal, že ste sviňa, ale chápem, že sa vás to dotklo. O „citlivé vnímanie“ progresívcov naozaj nestojím, ak nezmenia svoje skutočné rozmýšľanie o ľudských bytostiach.

Slovensko zažíva jedno z najšialenejších období, ktoré sa dá mentálne prirovnať naozaj len k päťdesiatym rokom minulého storočia. Zatiaľ sa tu navzájom nevraždíme, ale nálada je rovnako ponurá a paranoidná ako v uvedenom období a nedá sa porovnať s ničím iným. Často položartom hovorievam, že vďaka tomu, že sme malá krajina, v ktorej sa všetci poznajú, u nás nebol ani poriadny fašizmus, ani poriadny komunizmus. Minister vnútra fašistického Slovenského štátu Alexander Mach pomáhal prežiť komunistickým intelektuálom, najmä svojmu kamarátovi Lacovi Novomeskému. Normalizačný minister kultúry Miroslav Válek zasa pomáhal zakázaným autorom a disidentom, ktorí boli taktiež jeho kamaráti. Toto všetko už neplatí. Na staré kamarátstva sa tu už nikto nehrá, vymizla nielen vzájomná úcta, ale aj elementárny rešpekt k ľudským bytostiam. Niektorých to dostáva až do tragikomickej roviny.

Publicista Samuel Marec prepadol až panike z toho, že som ho vo svojom poslednom videu spomenul ako pozitívny príklad opozičného aktivistu, u ktorého úplne nevymizol zmysel pre sebareflexiu. „Pochvala“ od Eduarda Chmelára ho vydesila až natoľko, že začal popierať sám seba. Dosť som sa na tom zabavil. Marec napísal, že Eduard Chmelár klame, keď tvrdí, že on tvrdil, že opozícia klame, lebo v prvom prípade to nie je pravda a na druhý prípad si nespomína. Klamanie nemám v osobnostnej výbave, ja klamstvá neľútostne odhaľujem. Preto si vypočujte, čo som v skutočnosti povedal. Na videu to máte jasne uvedené od 14:04. Povedal som presne toto: „Zaznamenal som jeden jediný hlas od publicistu Sama Marca, s ktorým nesúhlasím takmer v ničom, s ktorým sa nezhodnem na ničom, hádam len v tom, že som mal rád knihy jeho otca, ale ktorý už dvakrát upozornil na to, že opozícia preháňa.“

Hádam nemusím ľuďom, ktorí majú IQ vyššie ako hodnota izbovej teploty vysvetľovať rozdiel medzi klamstvom a preháňaním. Pretože práve to vyrušilo takého skalného prívrženca súčasnej opozície Marca, keď kritizoval, že si česká dopisovateľka britského denníka The Guardian vycucala z prsta bez akýchkoľvek dát, že „desaťtisíce mladých ľudí odchádzajú do Prahy a môže za to Fico“ a keď protestoval proti tomu, že niektorí horliví aktivisti (ako napríklad prekladateľ Ján Štrasser) prirovnávajú slovenského premiéra ku Kim Čong-unovi. Bol to ten istý Samo Marec, ktorý poukázal na strašenie opozície, ktorý jej vyčítal, že stratila mieru a musí sa vrátiť do reality. https://komentare.sme.sk/.../strasenie-beznadej-hnev... A po mesiaci si na to nevie spomenúť.

Zvláštne. Jeho absurdné dištancovanie sa od vlastných slov pripomína stalinistické obdobie, keď zo strachu pred následkami vo vlastnej strane alebo mládežníckom zväze podávali súdruhovia osobnú sebakritiku. A keďže chápem, že pochvala odo mňa je v jeho tábore bozk smrti a nechcem mu nijako uškodiť, chcem upokojiť všetkých progresívcov, že naše názory sa v žiadnom prípade nezbližujú, naďalej ho považujem za veľmi povrchného glosátora, ktorý nemá analytické schopnosti, a tak sa obmedzuje len na demagogické bonmoty. Súhlasím aj s tým, že vyznávame odlišné morálne hodnoty, lebo on ľuďmi otvorene pohŕda a ja ich rešpektujem. Ale keď sa ohradí aj voči tomu, že som mal rád knihy jeho otca? Ja si myslím, že týmto fanatizmom prekonal aj komunistického prokurátora Urválka, ktorý Vladimíra Clementisa pred popravou zahriakol, aby nespomínal svoj vzťah k poézii Majakovského, lebo ho nie je hoden.

Ale pri tom strašení ešte ostaňme. Ukrivdený Ivan Korčok i uvrieskaná Mária Kolíková neúnavne opakujú tú istú mantru, že Pellegrini vyhral preto, že strašil, klamal a urobil z opozičného lídra „kandidáta vojny“. No. Priatelia, ja viem, že sa už opakujem, ale asi to musím ja i vy takýmto demagógom neustále pripomínať. Ktože tu strašil tým, že ak vyhrá Pellegrini, staneme sa ruskou guberniou? Že sa obrátime na Východ a vystúpime z NATO a EÚ? Že sa dostaneme do medzinárodnej izolácie? Že nový prezident bude iba Ficovým príveskom? Že je kandidátom mafie? Veď väčšie lži v tejto kampani nezazneli! Prevýšili aj všetky tie drobné klamstvá, ktorými Ivan Korčok kŕmil svojich fanúšikov, akože pravidelne cestuje vlakom, že je vlastenec a veľký športovec. Korčok mal postavenú celú kampaň na klamaní, osočovaní a osobných urážkach. Do akej pózy sa to staviate, vy falošní slušnoľudia?

A kandidát vojny? Do čerta, to chcete popierať, že Korčok podporoval všetky – zdôrazňujem VŠETKY – vojny za posledných 25 rokov? Že do tej v Iraku nás vyslovene nahnal, keď lživo tvrdil, že na to nie je potrebný mandát Bezpečnostnej rady OSN, čiže aj jeho pričinením tam zbytočne zahynulo niekoľko slovenských vojakov? Vy si myslíte, že by sa správal v budúcnosti inak? Čo vás k tomu vedie? Samozrejme, že by nemohol sám rozhodnúť o vyslaní vojakov do zahraničia – to je prvoplánová demagogická skratka opozície, ktorá dezinterpretovala skutočné obavy z jeho postojov. Ale pri prvej príležitosti by sa pridal k tlaku prezidenta Macrona a iných vojnových štváčov tak na krajiny NATO, ako aj na predstaviteľov slovenskej vlády a parlamentu. Akoby ste nevedeli, ako sa to robí a aké ľahké je vyvolať vojnovú atmosféru. Ľudia mali prirodzené obavy a Korčok nevie ich vôľu prijať, pochopiť a spracovať a namiesto toho sa slabošsky vyhovára a vyhráža. Myslím, že aj mnohí jeho voliči už konečne pochopili, aký je to nízky človek.

Mňa osobne viac ako títo úbožiaci zarmútil postoj Adely, teraz už iste nie Banášovej, ale Vinczeovej. Vždy som ju mal ľudsky rád, aj jej pôvodnú rodinu, ktorá ju vychovala v duchu tých najčistejších hodnôt. Pre mnohých ľudí, najmä pre mladé dievčatá, bola obrovským vzorom. Nie preto, že bola na titulke časopisu Zem a vek, ale preto, že mala obdivuhodne otvorenú hlavu, v ktorej mala všetko upratané. Jej stĺpčeky v Hospodárskych novinách inšpirovali celú jednu generáciu. Ale náhle prišiel zlom. A mnohí ľudia sa pýtajú, čo sa to s ňou stalo. Nespoznávajú ju v jej floskulách ako z príručky mladého progresívneho aktivistu. Najviac ma zamrzelo, keď sa verejne dištancovala od voľby svojho otca. To robiť naozaj nemusela. Ak pochopí, že jej kariéra nezávisí od povinných politických postojov, takých typických pre rozmaznanú bratislavskú smotánku, možno sa vráti k svojej podstate, v ktorej bola vždy autentickejšia a uveriteľnejšia.

Toto správanie opozície signalizuje, že akokoľvek sa nový prezident bude usilovať, spoločnosť nezjednotí. Dokonca si myslím, že opozičné sily budú jeho snahy o ústretovosť bojkotovať. To, čo tvrdia ľudia ako Marec, že obrusovať hrany síce treba, ale nie s Chmelárom a Ficom, iba obnažuje ich skutočné úmysly. Oni sa nechcú zmieriť, oni chcú nezmieriteľne bojovať a dúfajú, že „v tom boji divokom“ prejde väčšina ľudí na ich stranu. Ale to je opäť zásadné nepochopenie nálad a potrieb slovenského obyvateľstva. Mali by sme prijať realitu, že v dohľadnom čase k zmiereniu spoločnosti nedôjde, že na to nie sú vytvorené vhodné podmienky. Ale všetci (nielen prezident), ktorí nemajú namiesto srdca žlč a namiesto mozgu bicepsy, by sa mali o to aspoň usilovať. Je to nevyhnutné, lebo vyššia fáza napätia už neexistuje, iba občianska vojna. Som presvedčený, že je tu stále dostatok ľudí s otvorenou mysľou a srdcom, pre ktorých je politika vecou pragmatických skupinových záujmov, nie iracionálnej viery, ktorí sa nedajú spútať nenávisťou, ktorí vyznávajú vyššie hodnoty ako neľútostný odpor k nepriateľovi. Ťažko ich nájdeme medzi vrcholovými politikmi, ešte ťažšie medzi bratislavskými umelcami, ale nájdeme ich pomerne veľa medzi obyčajnými dobrými ľuďmi, ktorých životy ešte stále určujú pravidlá ako z rozprávok. Dobroda, láskavosť, žičlivosť. Prehlbujme s nimi vzťahy, pestujme s nimi vzájomnosť, lebo už štúrovci vedeli, že iba z nich – nie z elít – vyklíči nový strom bratstva a svornosti. Pamodaj šťastia, Slovensko!

My sa na záver iba chceme opýtať orgánov činných v trestnom konaní: Čo budete robiť s takýmto šírením nenávisti? Predsa máme na to zákony! Ale to by museli, pravdepodobne, stíhať takmer milión dvestotisíc Korčokových voličov... Česť výnimkám.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. Niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť. 

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik