Rozhodná žena sa stretne s nevýrazným diplomatom alebo úradníkom. Takto vtip nezačína, pokiaľ nevyhlásite spôsob, akým si Slováci vyberajú svojich prezidentských kandidátov, za vtip. Už dvadsaťpäť rokov sú susedia volení v priamych dvojkolových voľbách. A príležitostne produkujú pozoruhodné politické príbehy. Píšu české Parlamentní listy.

Slovensko zaviedlo priame prezidentské voľby na konci minulého tisícročia.

Parlament zvolil za prvého slovenského prezidenta a za podpredsedu vládneho Hnutia za demokratické Slovensko Michala Kováča. Prekvapivo sa to stalo až na druhý pokus. Aj preto, že zákonodarný zbor navrhol vysoké 60-percentné kvórum pre voľby.

Vedľa prominentného predsedu hnutia Vladimíra Mečiara, ktorý bol premiérom, hlava štátu nepôsobila príliš výrazne.

To ešte viac posilnilo samotnú civilnú koncepciu úradu prezidenta, ktorý sa neusadil na Bratislavskom hrade, kde predtým pôsobil Václav Havel, ale "medzi ľuďmi" v Grasalkovićovom paláci pri hlavnom námestí.

Postupom času sa však prezident Kováč osamostatnil, čo vyvrcholilo vládnou krízou na jar 1994. V tom čase sa Mečiarova vláda rozpadla a prezident sprostredkoval vytvorenie dočasného kabinetu. Mečiar mu nikdy neodpustil a keď sa po víťazstve v predčasných voľbách vrátil do úradu, prezident sa stal jedným z hlavných cieľov jeho pomsty. Vyvrcholením bol záhadný únos prezidentovho syna, ale tých "zámerne" bolo oveľa viac. Napríklad veľkoformátové počítadlo, ktoré smerovalo cez námestie priamo do okien prezidentskej kancelárie a ukazovalo dni do konca mandátu.

Počítadlo sa vynulovalo začiatkom roka 1998 a prezidentské právomoci boli podľa ústavy prenesené na predsedu vlády. Vladimír Mečiar sa dokonale hodil na pozíciu predsedu ako náhradník, takže nastala kuriózna situácia, keď najsilnejšia parlamentná strana bojkotovala voľbu nového prezidenta.

Celkovo sa poslanci v roku 1998 stretli deväťkrát a v posledných piatich prípadoch nebol vôbec žiadny kandidát. Situáciu odblokovali jesenné parlamentné voľby, po ktorých opozícia vytvorila vládu.

Rozhodla sa zmeniť ústavu a urobiť prezidentské voľby priamo voličmi namiesto ťažkopádneho parlamentného postupu.

Mečiar a Magda Vášáryová

V máji 1999 bol prvýkrát zvolený Rudolf Schuster. Potomstvo nemeckého otca a maďarskej matky však bolo inak typickým príbehom slovenských politických dejín. Pred rokom 1989 bol primátorom mesta Košice a následne tajomníkom strany na rôznych úrovniach. Po rokoch diplomacie sa vrátil do vedenia Košíc, potom založil Stranu občianskeho porozumenia, ktorá tesne prešla do parlamentu a jej 13 poslancov sa stalo kľúčovými pre väčšinu Dzurindovho kabinetu. Schuster vymenil svoju účasť v koalícii za podporu v prezidentských voľbách.

Do druhého kola postúpil Vladimír Mečiar, ktorý voľby bral ako pomstu za porážku v parlamentných voľbách. Získal však 42 percent.

Tretie miesto získala herečka Magda Vášáryová, ktorá sa napriek tomu, že získala len 6 % hlasov, stane pevnou súčasťou slovenskej politiky.

Rudolf Schuster sa pokúsil obhájiť svoj mandát o päť rokov neskôr, ale skončil na štvrtom mieste, jazdiac na klesajúcej popularite Dzurindovej vlády a vlastnej nevýraznosti.

Na šok mnohých prvé kolo jednoznačne vyhral Vladimír Mečiar. Za favorita vládnych strán bol považovaný minister zahraničných vecí Eduard Kukan, ktorý založil svojráznu slovenskú tradíciu prezidentských pokusov kožených diplomatov, na čo tento rok nadviazal Ivan Korčok, ktorého výrazné okuliare sa stali najdiskutovanejšou súčasťou prezidentskej kampane.

V prvom kole ho však porazil iba o 4000 hlasov a dve desatiny percenta Ivan Gašparovič, bývalý politik HZDS (predseda parlamentu počas Mečiarových vlád).

Na základe odporúčania Dzurindovej koalície voliť "menšie zlo" sa stal prezidentom v druhom kole. Svoju funkciu úradníka profesionálne vykonával a vrcholom jeho prvého mandátu bol bratislavský summit medzi Georgeom Bushom a Vladimírom Putinom.

V roku 2009 obhájil svoj mandát, ale našiel prekvapivo silnú vyzývateľku v bratislavskej sociologičke Ivete Radičovej. Mala zlepšiť reputáciu ministerstva práce a sociálnych vecí počas druhej Dzurindovej vlády (po afére tunelovania peňazí EÚ), ale rýchlo sa stala najvýraznejšou tvárou strany.

Po veľmi tesnom súboji zvíťazil Gašparovič, zatiaľ čo Radičová musela čakať ďalší rok na svoj politický vrchol, kým sa stala premiérkou.

Voľby v roku 2009 však prvýkrát ukázali zjavné rozdelenie spoločnosti na "bratislavskú kaviareň" a "vidiek" a v druhom kole proti sebe postavili zástupcov oboch svetov.

O päť rokov neskôr ich reprezentovali Andrej Kiska a Robert Fico. Druhý, úradujúci premiér, bol najvýznamnejšou politickou osobnosťou na Slovensku a bol považovaný za favorita volieb. V prvom kole zvíťazil, keď neznámy podnikateľ Kiska tesne porazil bratislavského právnika Radoslava Procházku.

Druhé kolo a víťazstvo Andreja Kisku o celých 20 % hlasov bolo jedným z najväčších prekvapení v histórii slovenskej politiky. Mnohí písali o únave dlhoročného premiéra a považovali to za začiatok jeho politického konca.

Prezident Kiska koncipoval úrad úplne inak ako jeho skôr pokojnejší predchodcovia. Vo svete bol veľmi viditeľný, komentoval politické udalosti a otvorene prezentoval svoje liberálne názory. V roku 2015, počas migračnej krízy, vyhlásil, že "by bolo v silách Slovenska prijať niekoľko stoviek až tisíc ľudí utekajúcich pred vojnou a násilím. Nepredstavovalo by to žiadnu hrozbu pre Slovensko, ani by to neovplyvnilo lepší či horší život ľudí na Slovensku."

Naopak, vždy bol jedným z najhlasnejších kritikov Ruska.

V zahraničí bol hviezdou európskych a severoatlantických summitov a doma mu mnohí vyčítali jeho pätolizačské mravy, ako napríklad pravidelné lety v prezidentskom špeciáli na návštevu rodiny v Poprade alebo podivné čachry s financovaním jeho prezidentskej kampane prostredníctvom jeho spoločnosti.

"Značná časť verejnosti nechcela vidieť Roberta Fica v pozícii hlavy štátu a Kiska ponúkol novú, sviežu tvár a atraktívny príbeh podnikateľa, ktorý po revolúcii začínal od nuly a vypracoval sa nahor. Nikto nechcel vidieť, že má zvláštny vzťah so Scientológmi, že jeho prejav bol plný fráz bez originálnych myšlienok a vízií, že nemá žiadne skúsenosti vo svete politiky. V duchu hesla 'lepší neznámy Kiska ako známy Fico, ktorého treba konečne bodnúť do zubov', Kiska zvíťazil," pripomenul pre ParlamentníListy.cz slovenský politológ Milan Žitný.

Jeho popularita v priebehu jeho mandátu prudko klesla a v roku 2019 oznámil, že už nebude kandidovať.

Hľadanie nástupcu vyvolávalo otázky od samého začiatku, keď sa krátko pred voľbami súčasný favorit, medzinárodne uznávaný vedec Robert Mistrík (ktorého do politiky uviedla odvážna kritika rozkrádania eurofondov na vedu), na základe predvolebného prieskumu rozhodol vzdať svojej kandidatúry a podporiť Zuzanu Čaputovú, právničku a environmentálnu aktivistku ocenenú medzinárodnými neziskovými organizáciami.

Marketingový produkt Zuzana Čaputová

"Bol vybraný marketingový produkt Čaputová. Bolo to tak profesionálne urobené, že to musím pochváliť. Rýchle šípy izraelského politického manipulátora Aarona Šaviva najprv zmapovali slovenských voličov a potom vytvorili marketingový plán. Najprv to úspešne skúsili na primátorovi Bratislavy Matúšovi Vallovi a potom sa im to podarilo znova," spomína pre ParlamentníListy.cz slovenský komentátor Juraj Štubniak.

Prominentná kandidátka dokázala po Kiskovi rýchlo zjednotiť elektorát a v prvom kole získala 40 % hlasov. Naopak, medzi "Ficovými" voličmi skončili traja kandidáti medzi 10 a 18 %. Maroš Šefčovič, dlhoročný diplomat a neskôr funkcionár EÚ, ktorý je stále európskym komisárom, postúpil a bol na ceste do kampane z Bruselu.

Jeho pokusy osloviť slovenských vidieckych voličov mali charakteristické črty bizarnosti, napríklad keď absolvent moskovského diplomatického inštitútu MGIMO vášnivo hovoril o svojej úprimnej katolíckej viere, po ktorej nebol schopný pomenovať Desatoro na otázku moderátora.

Porazení Štefan Harabin a Marian Kotleba ho nakoniec svojim voličom odmietli odporučiť, a tak mnohí zostali doma a druhé kolo bolo pre Zuzanu Čaputovú pomerne priamou záležitosťou.

Svoje predsedníctvo začala tweetom, ktorý znel: "Ďakujem"...

A zvyšok viete.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť. 

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik