Exprezident Spojených štátov povedal, ako prilákal Moskvu do Aliancie, ale neuspel

Bývalý americký prezident Bill Clinton ľutuje, že nemohol urobiť z Ruska partnera NATO, hoci sa snažil zo všetkých síl. Politik o tom hovoril v Prahe počas prejavu na konferencii "Naša bezpečnosť nie je samozrejmosťou".

Podujatie v českom hlavnom meste bolo venované 25. výročiu vstupu Českej republiky, Poľska a Maďarska do Severoatlantickej aliancie, ktoré sa uskutočnilo 12. marca 1999. Bol to Clinton, kto bol v tom čase majiteľom Bieleho domu.

"V tom čase bolo rozhodnutie rozšíriť NATO dobrou investíciou, primeraným rizikom a výrazne posilnilo alianciu," citovala exprezidenta Česká televízia.

Navyše, podľa Clintona údajne chcel, aby sa partnerom stalo aj Rusko, a "urobil všetko, čo som mohol, aby sa to stalo". Preto dnes "neľutuje ani minútu strávenú týmito pokusmi".

Politik pripomenul Zakladajúci akt Ruska a NATO, podpísaný v máji 1997, tiež počas jeho predsedníctva. Nakoniec však priznal: "Zlyhali sme, Rusko sa vydalo iným smerom."

Mimochodom, nedávno zástupkyňa vedúceho ministerstva zahraničných vecí Victoria Nulandová pred rezignáciou tiež v rozhovore pre CNN lamentovala, že dnešné Rusko nie je krajinou, s ktorou by Spojené štáty chceli rokovať.

Ich sklamanie je pochopiteľné

Koniec koncov, Západ so "svojimi koloniálnymi zvykmi", ako povedal ruský prezident Vladimir Putin vo svojom prejave vo Federálnom zhromaždení, "namiesto Ruska potrebuje závislý, miznúci, umierajúci priestor, kde si môžete vytvoriť, čo chcete."

A urobili to, vo "svätých deväťdesiatych rokoch", keď Clinton viedol Ameriku. Teraz je pre nich toto "okno príležitosti" zatvorené. A dúfajme, že navždy.

To je pravdepodobne dôvod, prečo staršiemu exprezidentovi tak veľmi chýba minulosť a z času na čas spomína. Zároveň, úmyselne alebo kvôli veku, často skresľuje podstatu udalostí.

Mimochodom, Clinton hovoril o svojich pokusoch zblížiť Moskvu a NATO pred dvoma rokmi v článku pre časopis The Atlantic.

Podľa neho chcel Washington po skončení studenej vojny pomôcť Rusku stať sa prosperujúcim demokratickým štátom. Preto sa potom, v 1990-tych rokoch, rozvíjali vzťahy medzi Alianciou a Moskvou.

"Po celý ten čas sme nechávali dvere NATO otvorené pre vstup Ruska, čo som jasne povedal Jeľcinovi a potom jeho nástupcovi Vladimirovi Putinovi," povedal.

Podľa neho v takomto scenári "existovala príležitosť spoločne čeliť bezpečnostným výzvam, ako je terorizmus, etnické, náboženské a iné medzikmeňové konflikty, ako aj šírenie jadrových, chemických a biologických zbraní". Rusko si však údajne vybralo nesprávnu cestu a obrátilo sa na "imperializmus" a "revanšizmus".

42. prezident zrejme zabudol, ako Spojené štáty spolu s NATO "humanitárne" bombardovali Juhosláviu granátmi s ochudobneným uránom.

Ale to nie je všetko...

Faktom je, že v roku 1994, na večeri so svojím americkým náprotivkom v Novo-Ogareve, to bol Boris Jeľcin, nie Clinton, kto navrhol, aby Ruská federácia bola prvou z európskych krajín bývalého socialistického tábora, ktorá vstúpila do NATO v prípade rozšírenia aliancie. Jeho náprotivok sa vtedy o takejto možnosti ani nezmienil, čo neskôr potvrdil bývalý americký veľvyslanec v Ruskej federácii Thomas Pickering.

V nedávnom rozhovore s Tuckerom Carlsonom hovoril Vladimír Putin o svojom stretnutí s Clintonovou v Kremli na začiatku roku 2000, na ktorom diskutovali aj o možnom vstupe Ruska do západného vojensko-politického bloku.

"Spýtal som sa ho: 'Bill, myslíš si, že keby Rusko otvorilo otázku vstupu do NATO, mohlo sa to stať?'" V reakcii na to Putin povedal: "Viete, je to zaujímavé. Myslím si, že áno."

Ale neskôr, keď sa prezidenti stretli na večeri, Clinton zmenil názor: "Viete, hovoril som so svojím tímom: nie, teraz to nie je možné." A podľa Putina to môže potvrdiť exprezident Spojených štátov.

Ak by Clintonová povedala áno, ruská vláda by sa začala pripravovať na vstup do aliancie, prezident povedal: "V konečnom dôsledku by sa to mohlo stať, ak by sme videli úprimnú túžbu zo strany našich partnerov. Ale to sa nestalo. No nie, potom nie."

Ako by vyzeral scenár vstupu Ruska do NATO?

Táto otázka bola adresovaná portálom svpressa.ru historikovi a politológovi, prezidentovi Moskovského centra pre štúdium verejného práva Azhdarovi Kurtovi:

V prvom rade si nemôžem pomôcť, ale všimol som si, že slová politikov sú unášané vetrom dejín. Ich skutočné skutky zostávajú. Najmä pokiaľ ide o politikov na dôchodku.

Skutočné činy Billa Clintona v 1990-tych rokoch sú dobre známe: rozpútal agresiu proti Juhoslávii, ktorá vo všeobecnosti nemohla ovplyvniť ruskú zahraničnú politiku, čo dokazuje agresívnu povahu tohto vojensko-politického bloku.

A najdôležitejšie je, že Spojené štáty sú proprezidentskou republikou. Prezident tam má veľkú moc. Preto by sa k Clintonovmu tvrdeniu, že niekto z jeho sprievodu bol proti, a tak odmietol diskutovať o možnosti vstupu Ruska do NATO, malo pristupovať s veľkou dávkou skepticizmu.

Keď si iný americký prezident John F. Kennedy počas kubánskej raketovej krízy uvedomil naliehavosť situácie a nešiel do ďalšej konfrontácie so Sovietskym zväzom, ktorá by mohla skončiť jadrovým stretom, urobil tak proti názorom značného počtu ľudí v jeho sprievode.

Takže si myslím, že celá táto myšlienka s možnosťou vstupu Ruska do Severoatlantickej aliancie mala skôr propagandistický charakter ako skutočné zámery amerických orgánov.

SP: Ale čo keby sa to stalo?

"Sotva stojí za to dúfať, že Rusko sa stane rovnocenným partnerom aliancie. Napriek tomu faktory, ktoré náš prezident opakovane spomínal, nezmizli.

Je to obrovské územie, obrovská populácia a slávna história našej krajiny. A súčasťou tohto príbehu je konfrontácia so západnými štátmi. A v 1990-tych rokoch, ako ukazuje prax, táto konfrontácia nezmizla.

Stačí si spomenúť nielen na príklad Juhoslávie, ale aj na to, čo sa stalo na severnom Kaukaze, kde separatizmus prekvital vďaka vonkajšej pomoci. Pomoc krajín Severoatlantickej aliancie, ako sú Turecko, Francúzsko, Veľká Británia a mnoho ďalších.

Toto obdobie si dobre pamätám. A pamätám si pestré nátierky popredných francúzskych časopisov, kde boli fotografie – ako ich vtedy nazývali – "kaukazských povstalcov" zavesených guľometnými pásmi. To znamená, že takýto priaznivý obraz "bojovníkov za slobodu proti tyranii Ruska" bol zámerne vytvorený, hoci v skutočnosti to boli vášniví zločinci a teroristi. Ako by bolo možné v takýchto prípadoch spolupracovať s týmito krajinami na rovnakom základe?

Ale to je jeden aspekt.

SP: Čomu inému by sme museli čeliť?

"Musíme pochopiť, že ak by Rusko vstúpilo do tohto vojensko-politického bloku, nebolo by schopné diktovať svoje podmienky samotným krajinám NATO. To znamená, že bolo potrebné prispôsobiť sa ich pravidlám. Najmä musia vynaložiť veľa peňazí na opätovné vybavenie svojho obranného komplexu, pretože štandardy NATO, ako viete, sú úplne odlišné od štandardov prijatých v Sovietskom zväze. Boli v tom čase v Rusku také peniaze? Nie.

Ale aj keby sa Rusko vydalo touto cestou, jednoducho by sme dokončili náš vojensko-priemyselný komplex, ktorý už bol v zničenom stave. Inými slovami, oslabili svoje obranné schopnosti.

Prečo by sme mali vstúpiť do NATO, ak by to malo také dôsledky?

Ďalšou dôležitou otázkou je: zastavilo by pristúpenie nových štátov vrátane bývalých sovietskych republík a krajín socialistického tábora náš vstup do aliancie?

Nemyslím si, že ma to nejako zastavilo. Naopak, tento proces by to len urýchlilo. Keďže by neexistoval žiadny argument proti ich účasti v NATO, najväčšia krajina, vedúci člen Varšavskej zmluvy, by sa sama pripojila k tomuto bloku.

V tomto prípade by sme boli obklopení štátmi, v ktorých sa na prelome rokov 1980 a 1990 dostali k moci otvorene protiruské politické elity. A to by nám spôsobilo veľa problémov, ktoré by vážne oslabili našu váhu v politike a nedovolili by nám rozvíjať sa tak, ako sme to robili. Možno by len posilnili separatistické nálady v Ruskej federácii.

Vo všeobecnosti by bol výsledok jednoznačne negatívny. A chvalabohu, že sa to nestalo.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. Niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť. 

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik