Bývalý minister školstva a nominant strany SMER - SSD Juraj Draxler nešetril komentáre Martina Milana Šimečku. Čučo someliér bratislavskej kaviarne si hovie v urážkach slovenského národa, politicky definuje jeho smerovanie a systematicky si kaká do svojho hniezda. Dokedy sa mu to bude ešte vyplácať? Budú donekonečna jeho kolegovia, tolerovať jeho naratív a nevytlačia ho práve z toho hniezda, do ktorého čím ďalej, tým viac kaká?

Šimečka senior je podľa Draxlera „príklad katastrofálneho sveta bratislavskej kaviarne“. Tej kaviarne, ktorá hovorí o izolácii Slovenska vládnou koalíciou, pričom ich vyjadrovaním skôr stále viac a viac pichajú do sršnieho hniezda a budú to oni, na koho budú namierené žihadlá. Draxler podotýka, že ich správanie je absolútne v rozpore s realitou. Pričom by si mali uvedomiť, že Slovensko je v hľadáčiku Európy práve v týchto časoch priam nevídane.

Táto zgerba pokojne ignoruje i fakt, že holandská diplomacia vypočula apel na jej adresu, keď top politici SR zareagovali na jej aktivity, ktoré sa dajú označiť ako antislovenský seminár v priestoroch veľvyslanectva v Prahe. A to je Holandsko niekto. Nie ugebrená zgerba z Denníka N či SME. Na korektnú reakciu po výzve Roberta Fica a Juraja Blanára nereagovali. Škoda slov.

Kaviarenská stoka šliapla na plyn na svojej vozke smrti ešte intenzívnejšie

Juraj Draxler očakával, že sa aspoň trocha zo svojho toxického sna prebudia. Kdeže... „Naopak, začali vychádzať kompletne vyšinuté články o tom, ako je vraj dnes Slovensko viac izolované ako za Mečiara a podobné kraviny,“ nešetrí výrazmi bývalý minister školstva. „Keďže ale ešte raz v podstate nemajú z čoho variť, v súčinnosti s priateľmi atlantickej plutokracie v Českej republike pokúšajú vyrobiť aspoň niečo z okázalého rozhodnutia v Prahe zrušiť spoločné zasadnutia slovenskej a českej vlády,“ nestíha sa čudovať Draxler.

Šimečkovci sa prekonávajú. Takpovediac...

Za ďalšiu iróniu považuje Draxler fakt, že ako niekto chce urobiť problém Slovenska je to zarážajúco zúfalé. „Spoločné zasadnutia vlád je niečo, čo v skutočnosti ide vysoko nad rámec bežných medzinárodných vzťahov. Robí to veľmi málo štátov, na kvázi pravidelnej báze dokonca mimo ČR a SR v podstate nikto,“ uvádza Draxler.

„Fakt, že sa českej vláde nechce tento rok na podobnú ceremonialitu kývnuť si naozaj vo zvyšnej Európe mimo jedného-dvoch článkov na objednávku nikto nevšimne. Ale keďže opozícia (domáci služobníci neoconov) nejako nevie nájsť skutočné, politicky zaujímavé témy, tak spustili masívnu propagandu o tom, ako nás vraj iní nemajú radi, obávam sa, že tým hovoria aj dosť osebe a o tom, ako fungujú: veľmi sa snažia, aby ich mal niekto rád, a cez túto až neurotickú túžbu interpretujú aj udalosti okolo seba,“ dodáva Draxler.

Samo o sebe to nepovažuje Juraj Draxler za obsahovo zaujímavé, ale aj tak to fascinuje svojou vyšinutosťou. V médiách vystupuje zúfalé minipanoptikum dávno zabudnutých figuriek typu exminister Káčer, ktorých už ani kaviareň práve nemusela, ale teraz majú priestor na velebenie rozhodnutia českej vlády.

Za asi najviac infantilný kúsok v tomto smere považuje Draxler rétoriku Martina Šimečku

„Skúsme sa naň pozrieť trochu detailne, pretože to naozaj dokonale vystihuje mysle týchto ľudí:

Napísal komentár, v ktorom tvrdí, že "politika je do veľkej miery osobná". Aby to vyzeralo dôležito, zoberie si na pomoc výrok Karla Jaspersa o osobnosti v politike, ktorý Šimečka vsunie do iného kontextu len aby podporil svoj pohľad na politiku ako hru opustených duší, ktoré si potrebujú nájsť kamarátov. A skončí pri víťazoslávnom tvrdení, že "Robert Fico si za celú svoju dlhú kariéru nedokázal nájsť jediného priateľa medzi politikmi v zahraničí," bilancuje Draxler nehorázne fabulácie Šimečku.

„Aby to bolo konkrétne, zaklincuje to kontrastným príkladom. tvrdením o veľkom priateľstve Churchilla a Roosevelta: "historici sa zhodujú na tom, že ich priateľstvo malo podstatný význam pre víťazstvo nad Hitlerom," okomentoval ďalší z opileckých bludov Draxler, pričom ak by bol Šimečka historicky zdatný v situácii počas druhej svetovej vojny, vedel by, že Churchill, hoci skúsený a rétorický schopný, sa ku koncu vojny stal iba okrasou na stretnutiach významnej trojice Stalin, Roosevelt, Churchill, čo bolo vidno aj na mnohých záberoch z konferencií na Jalte. Alebo iba vedome klamal.

„Tak, tak keby nebolo dvoch kamarátov, Hitler by nebol porazený,“ ironizuje Draxler. „Aby bol tento intelektuálny guláš dostatočne hustý, ešte tam prihodí tvrdenie, že Churchill a Roosevelt si vraj napísali dvetisíc listov. A podobné priateľstvo pojilo Kohla s Gorbačovom. Ha! toľko mien naraz, sčítaný intelektuál sa hneď pozná!,“ neodpustí si podpichnutie na Ukrajinofila Šimečku Draxler. Trpí zrejme podobným syndrómom, ako Jaro Naď, ktorý má podozrivo dobré, overené a podrobné informácie z kuloárov SMER – SSD.

Aby historické nonsensy Šimečku Draxler vyvrátil, ponúkol holé fakty

„No, tak poďme pekne postupne:

- Churchill a Roosevelt si určite vzájomne nevymenili dvetisíc listov. Preboha, kde by na to našli čas! Číslo dvetisíc sa vzťahuje na jednotky ich vzájomnej písomnej komunikácie: to znamená telegramy, memorandá, odkazy doručené prostredníkmi, a občas aj listy, prakticky bez výnimky na technické, politické témy. Objem je to úctyhodný, ale Šimečkov obraz toku liebesbriefov je úplne mimo.

- Dobre si rozumeli, väčšinou, ale máločo nasvedčuje tomu, že by boli nejakými blízkymi priateľmi. Nie sú záznamy o tom, že by sa zvykli baviť o niečom inom, ako o politike.

- Roosevelt okrem masívnej pomoci Británii schválil aj masívnu vojnovú pomoc Sovietskemu zväzu (a ďalším). Bez toho, aby si so Stalinom posielali vysrdiečkované pohľadnice.

Takýto obraz fungovania štátnikov môže existovať len v Šimečkovej hlave

Roosevelt bol proste politik, fungoval v dobovom kontexte, pragmaticky manévroval podľa toho, čo si situácia vyžadovala, vrátane spolupráce s ľuďmi, ktorí mu mohli byť osobne sympatickí, podobne ako s tými, ktorí mu boli ľahostajní alebo nesympatickí.

Lebo to je politika. S nejakými osobnými priateľstvami to má spoločné asi toľko, ako predpokladať, že šéf automobilky hľadá dodávateľov podľa toho, s kým sa mu dobre pokecá.

Mimochodom, Roosevelt nebol žiaden anjel, akého by si Šimečka dal nad stôl, ak by vedel o histórii niečo viac, než ako je schopný sa dočítať v knižkách pre stredné školy a pop intelektuálov.

Na začiatku 20. rokov Roosevelt verejne frfľal proti prijímaniu podľa neho príliš veľkého množstva Židov na popredné univerzity, a nepáčilo sa mu miešanie rás v dôsledku imigrácie - a špecificky sa ohradzoval proti tomu, aby sa prisťahovalcom dovolilo usídlovať v koncentrovaných komunitách.

A aj z tohto dôvodu nepodal pomocnú ruku Židom, ktorí utekali pred Hitlerom. Na Židov bola Kongresom stanovená ročná prisťahovalecká kvóta 26 tisíc. Aj tá sa ale napľňala len zo štvrtiny, pretože vládne úrady prisťahovalcom stanovovali zložité podmienky (napr. žiaden Žid, ktorému by v Nemecku ostávali príbuzní, podľa platných pravidiel nedostal prisťahovalecké vízum, s argumentom, že by sa cez vydieranie mohol stať špiónom Nemecka) .

Ak by chcel Židom pomôcť, Rooseveltovi by stačilo niektoré z týchto podmienok zrušiť, aby sa aspoň naplnila zákonom daná kvóta. Ale neurobil tak.

V súkromí sa sťažoval na príliš veľký židovský vplyv v USA. Ale ten hlavný dôvod bol podľa všetkého politický: bolo by to veľmi nepopulárne. Pripomeniem, hovoríme o dobe, keď napríklad spomínané americké univerzity mali kvóty na prijímanie Židov, plus niektoré známe osoby na rozdiel od Roosevelta vcelku verejne proti Židom vystupovali, notorickým príkladom je Henry Ford,“ uviedol veci na pravú mieru Draxler.

Kto bol vlastne Roosvelt, o ktorom vie Šimečka viac, ako sa poznal on sám?

„Roosevelt bol politik. Nešiel hlavou proti múru, mal svoje princípy, s niektorými by sme súhlasili, s niektorými nie, ale tiež pragmaticky manévroval v kontexte politiky svojej doby.To platí aj o zahraničnej politike. V jeho rozhodnutiach celkom určite hralo úlohu základné mentálne nastavenie jeho a veľkej časti americkej elity: mali oveľa bližšie k britskej elite ako k Hitlerovi a jeho svetonázoru. Ale tiež vnímali, že vojnové zákazky pre Britov pomáhali americkému hospodárstvu dostať sa z krízy (napriek niektorým úspechom New Dealu až do vojny pretrvávala vysoká nezamestnanosť). Bolo to veľmi inšpirujúce - a keď Briti vyčerpali svoje valutové rezervy a nemali čím platiť, Roosevelt pre nich vymyslel program Lend-Lease.

Výborne to nakoniec aj celé vyšlo: 2. svetová vojna pomohla výrazne zmobilizovať domáce hospodárstvo aj spoločnosť, a geopoliticky oslabila Európu. USA sa dostali na pozíciu globálneho hegemóna,“ dodal historicky vzdelaný Draxler.

„V tom rozhodovaní jendnoducho bola zmes svetonázoru aj rôznych pragmatických motívov. Tak to už v politike chodí. Aha, a Gorbačov a Kohl? Šimečkov výmysel," nezabudol pripomenúť Draxler. "Vychádzali dobre, ale, opäť, ťažko hovoriť o nejakom užšom vzťahu, rozhodne si pravidelne nevolávali po tom, ako jeden aj druhý vypadli z politiky. Ten komentár nesedí už len faktograficky.  Šimečka však aj po týchto nezmysloch ďalej papá zmrzlinu z päťlitrového kýblika a sleduje svoj romantický seriál o svetovej politike. Fico, hovorí Šimečka, nemá v politike priateľov. Ani Putina. "Je pre Putina nanajvýš užitočným idiotom, prípadne korisťou."

"Termín "užitočný idiot" je priamo šírený neoconmi, je súčasťou ich manuálov - minule som tu na túto tému dal článok od amerických investigatívcov. Naivní ľudia ako Šimečka ani nemusia dostať manuál, oni už tieto veci s radosťou navnímajú z článkov iných agentov" ozrejmuje bližšie Draxler.

Čiže, ha! Fico nemá Putina ako kamaráta!

„Preboha, naozaj neviem, prečo by sa Fico mal chcieť tváriť ako kamarát Putina. Stretli sa viackrát, pri jednom dlhom rokovaní som bol aj ja, bolo nanajvýš konštruktívne, totálne vecné, pri vzájomnom rešpekte na oboch stranách stola. Ak si niekto myslí, že na takéto rokovania sa chodí pusinkovať, tak ho hlboko ľutujem. Zvyšok komentáru sú potom drísty o tom, ako vraj Fico Čechov urazil tým, že dal kvety na hrob G. Husáka a končí to perlou, že v "českom vedomí sa Fico stáva inkarnáciou Jozefa Tisa," dodáva Draxler.

Posadnutosť Čechmi u Šimečku asi nie je podľa Draxlera náhodná. Šimečka chce strašne byť slovenským Havlom. Písať rozvláčne "zamyslenia" s pseudomoralizujúcimi vsuvkami, bez nejakej intelektuálnej disciplíny či kreativity, hlavne nech je to politické. A potom z neho Amíci vyrobia intelektuálnu hviezdu aspoň trochu tak, ako to urobili s Havlom.Tí to ale nepotrebujú, na politiku majú iných, napríklad jeho syna. Stále sa ale dá z týchto nezmyslov aspoň ako tak vyžiť.

Ľudia ako Šimečka či spomínaný Havel boli zvlášť užitoční v období transformácie, keď vďaka svojej šialenej naivite a zúfalej plytkosti výborne poslúžili na to, aby ako umelo vytvorené "osobnosti" či dokonca "intelektuáli" predávali vplyv svojich chlebodarcov.

Vytvárali prostredie, v ktorom sa na vplyvné posty dostávali (niekedy doslova) agenti cudzích vplyvov a ničili svojou naivitou akékoľvek zárodky racionálnej diskusie o tom, čo krajina potrebuje, ako konštituovať politiku, ako analyzovať spoločnosť. Šimečka analýzy nepotrebuje. Stačí mu pár zúfalých klišé a zle odcitovaných frází niekoho iného, aby to vyzeralo učene.

Darmo budeš somára súriť, do kroku nepridá (William Shakespeare)

„Bohužiaľ, takto sa ťažko pohneme niekam ďalej,“ konštatuje Draxler. „A nie je to len o jednom zúfalcovi, podobných pseudointelektuálov sa vo verejnom priestore nájde dosť. Slovensko potrebuje intelektuálnu elitu, kde by sme mali ľudí s karteziánskou prísnosťou mysle, širokým prehľadom západného intelektuálneho dedičstva, citlivosťou pre rôznorodé názory, dilemy, postoje rôznorodých osobností a skupín ľudí, poctivú prácu s konceptami, prehľad o spoločnosti od hora dole.To, čo Slovensko nepotrebuje, sú osamelé duše zarábajúce si na živobytie občasným zhrabnutím frází, ktoré posplietajú do zúfalých propagandistických "zamyslení,“ podáva si Juraj Draxler kvalitu vyhlásení Šimečku a jeho pochlebovačov.

Na záver už len Draxler radí Šimečkovi, aby hodil uterák do ringu a vzdal sa. Jeho ugebrené kvákanie nemá zmysel.

Možno by bolo ešte dobré upozorniť tých, ktorí tak radi preberajú naratív bratislavskej kaviarne citátom Júliusa Fučíka: „Lidé, bděte!“

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. Niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť. 

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik