Nechcete, ale musíte ťahať. Tak sa v šachu hovorí situácii, keď vás každý ťah stavia do horšej pozície. Podľa analytika pod prezývkou Big Serge to však teraz platí pre Izrael aj pre USA. Na príkladoch z histórie ukazuje, ako si štáty mohli lacno udržať bezpečnosť. Ale aj to, ako sa tieto nástroje vyčerpali a bola potrebná skutočná intervencia alebo naopak stiahnutie vojsk. To platí teraz v Gaze, v Iráne, ale aj na Ukrajine, uvádzajú Parlamentné Listy.

Big Serge zavádza do šachu koncept, ktorý sa v nemčine nazýva Zugzwang. V preklade to znamená niečo ako "musíš ťahať". Odkazuje na to, keď každý ťah zhoršuje pozíciu, každý únik zo šachu vás posúva o krok bližšie k matu a bolo by lepšie, keby ste netiahli. Ale ste na ťahu a musíte ťahať. Táto situácia podľa analytika a odborníka na históriu vysvetľuje súčasnú situáciu na viacerých frontoch.

Situácia v Izraeli

V prvom rade, čo s týka Izraela. Analytik konštatuje, že objektívny pohľad na tamojší konflikt je zriedkavý vzhľadom na to, že je etnicko-náboženský. V každom prípade utrpenie a poníženie Palestínčanov berú za svoje moslimovia, ktorých je na svete okolo dvoch miliárd. V USA sa náboženské a vládnuce vrstvy zhodujú na potrebe brániť Izrael, pričom pre jedných je Izrael súčasťou proroctva o Armagedone a konci sveta a pre druhých americkou základňou v Levante. A zasahuje aj relatívne nová "cirkev antikolonializmu", ktorá vidí v Palestíne svoj ďalší projekt, podobne ako koniec apartheidu v Južnej Afrike alebo Gándhího kampaň za nezávislosť Indie.

Izrael je podľa analytika výnimočný v tom, že má byť posledným útočiskom, a preto je silne militarizovaný a veľmi ochotný použiť svoju vojenskú silu. Túto situáciu prirovnáva k pádu Konštantínopolu, keď sa Rusko stalo jedinou významnou ortodoxnou kresťanskou mocnosťou. A to v ňom vyvolalo pocit, že je v obkľúčení. Islamom, rímskokatolíckym kresťanstvom a turkomongolskými chánmi. To viedlo k úzkej spolupráci medzi cirkvou a štátom a k vysokej vojenskej mobilizácii. Povaha ruského štátu sa formovala na základe tohto pocitu obliehania, pričom Rusko bolo poslednou základňou autentického kresťanstva, takže muselo vyberať viac daní na obranu a povolávať viac ľudí do armády.

Izrael je podľa analytika podobný, len jeho základ je etnicko-náboženský. V každom prípade je to jediný židovský štát, ktorý vznikol "v tieni Osvienčimu" a je zo všetkých strán obliehaný štátmi, s ktorými bol niekoľkokrát vo vojne. Či to ospravedlňuje izraelské vojenské akcie, nie je podľa neho dôležité, duchovným základom izraelského štátu je, že má slúžiť ako posledné útočisko pre Židov, ktorí nemajú kam ísť." Ak niekto odmieta uznať tento základný geopolitický predpoklad Izraela,  že urobí čokoľvek, aby sa vyhol ďalšiemu Osvienčimu , potom jeho konanie nikdy nebude mať zmysel," vysvetľuje.

Izrael má však ešte jednu zvláštnosť, a to, že je osadnícko-koloniálnym štátom so stovkami osád na čiastočne anektovaných územiach Západného brehu, kde žije približne pol milióna Židov. Tieto osady sú podľa analytika pokusom o demografické uzavretie a asimiláciu palestínskych území a nemožno ich nazvať inak ako kolonializmom. A poukazuje na to, že napriek všetkým pokusom o ospravedlnenie to nie je normálne, Dánsko, Brazília, Japonsko, Vietnam či Angola nemajú kolónie, aby rozširovali svoju vládu.

Taká je teda povaha izraelského štátu. Schopnosť Izraela existovať závisí od schopnosti jeho armády odradiť nepriateľa a ochrániť izraelské osady a osadníkov pred útokom. Čo vytvára "asymetrickú zraniteľnosť". Izrael si totiž musí zachovať prevahu nad susednými štátmi, ale aj obranu proti neštátnym organizáciám. Izrael drvivo zvíťazil v Šesťdňovej vojne aj v Jomkippurskej vojne, ale musí sa neustále brániť proti malým útokom, ako sú rakety vystreľované z Gazy alebo cezhraničné útoky Hamasu.

Veľký Serge tu opäť uvádza príklad z histórie. Poukazuje na to, že Rím nebránil svoje hranice a mal len 30 légií, ktoré na ich obranu nestačili. Ako teda bránil svoje hranice? Keď sa Židia v Judei v prvom storočí vzbúrili, nepredstavovali pre Rím žiadnu hrozbu a po niekoľkých rokoch mali Rimania niekoľko stoviek povstalcov obkľúčených v pevnosti Masada. Mohli na mieste ponechať posádku, ktorá by dokončila obliehanie pevnosti. Namiesto toho celá légia postavila rampu, po ktorej mohli vojsť stroje na obliehanie.

Pre Rím bolo takéto nasadenie síl proti niekoľkým stovkám hladných povstalcov výhodné, pretože udržiavalo strach, že akákoľvek vzbura a odpor voči Rímu prinesie strašnú odplatu. Išlo o použitie nadmernej sily. Rím si stovky rokov dokázal udržať svoje hranice tým, že hrozil prevahou a prísnym trestom každému, kto sa vzbúril alebo zaútočil. V prípade Židov bolo výsledkom to, že ich chrám bol zničený, väčšina Jeruzalema bola zrovnaná so zemou a ich vedenie bolo zničené a rozprášené.

Paradoxne, Izrael je v súčasnosti v rovnakej situácii ako vtedy Rimania - ak chce udržať svoj projekt, musí mať vojenskú prevahu a vôľu ju využiť. A podobne ako Rím v prvom storočí, aj Izrael cíti, že jeho schopnosť odraziť malé hrozby bola spochybnená októbrovým útokom Hamasu. Preto Izrael nemal inú možnosť ako začať nákladnú a ničivú inváziu do Gazy, pretože izraelská stratégia si vyžaduje viacnásobnú odpoveď. Aj keď bolo isté, že to spôsobí obete na životoch z radov civilistov a IDF.

Podľa analytika na Blízkom východe neexistuje iné riešenie ako víťazstvo jednej strany nad druhou. Vzhľadom na to, na čom je Izrael založený, nie je možné riešenie dvoch štátov, dokonca ani riešenie jedného štátu. Jednoštátne riešenie by pre Izraelčanov znamenalo demografickú prevahu a stratu statusu židovského štátu. A dvojštátne riešenie by znamenalo, že Izrael by sa musel vzdať svojich osád. Obe riešenia znamenajú pre Izrael porážku na strategickej úrovni, ktorá môže prísť až po porážke na bojisku.

"V Izraeli teraz vrie krv. Súčasťou strategickej logiky Izraela je, že musí Gazu rozbiť vojenskou silou, inak bude čeliť nezvratnej diskreditácii odstrašujúceho účinku IDF a následnému kolapsu projektu osídľovania. Buď sa zničí schopnosť Palestínčanov vytvárať malé hrozby, alebo obyvateľstvo utečie na Sinaj. Pre Jeruzalem asi nie je veľmi dôležité, čo z toho," usudzuje analytik a dodáva, že konflikt je v podstate daný. Vzhľadom na jeho povahu Izrael nemôže mať normálne vzťahy s Palestínčanmi, ktorí nemajú ani vlastný štát. Buď bude Izrael porazený, alebo bude Gaza zničená. Konflikt nemá čisté riešenie.

Na rade je Irán

Problémy však majú aj Spojené štáty, ktoré strácajú pozície v Iraku a Sýrii. V nich USA vo veľkej miere využívajú koncept predsunutých síl, teda síl, ktoré nie sú veľké, ale slúžia ako symbol toho, že ich vlastník je ochotný zasiahnuť. Príkladom boli americkí vojaci v Berlíne počas studenej vojny, ktorí by síce nezabránili invázii, ale slúžili by ako spúšťač pomoci Európe a zároveň by zabránili tomu, aby Amerika opustila Európu v prípadnom boji. Americké sily v Južnej Kórei majú rovnaký účel, a to, že vyhlásenie vojny zo strany Severnej Kórey by znamenalo aj vyhlásenie vojny Spojeným štátom. Podobnú koncepciu používali Spojené štáty aj Sovietsky zväz.

Analytik opisuje stratégiu USA ako snahu zabrániť expanzii a hegemónii Iránu, čo je to isté ako ich globálna stratégia, t. j. zabrániť upevneniu moci lokálnych hegemónov - Nemecka a Ruska v Európe, Číny v južnej Ázii a Iránu na Blízkom východe. Na tento účel USA využívajú svoje miestne satelity, proxy a predsunuté sily. A keďže Irán je jediným štátom, ktorý má potenciál stať sa hegemónom v regióne, USA sa ho snažia zadržať.

Tieto sily však začínajú narážať na svoje limity. Nie sú dosť veľké na to, aby odrazili útok, ale sú dosť veľké na to, aby ho prilákali. Klasické nástroje, ktoré USA používajú na oslabenie protivníka, totiž proti Iránu nefungujú. Štandardná odpoveď na útoky, t. j. letecké bombardovanie, neodradí milície a podobné polovojenské formácie, ktoré sú zvyknuté na obete aj na boj o prežitie a dlhodobý konflikt. "Irán a jeho zástupné sily uvažujú v dlhodobom horizonte a sú odolné voči náhlym a prudkým zásahom."

Navyše Iránu a jeho spojencom sa darí v mocenskom vákuu, ktoré ich chráni pred schopnosťou Ameriky ničiť štáty. Zničený štát môže byť spôsobom, ako zabrániť protivníkovi v expanzii a vyvolať nepokoje. V prípade Iránu však len vytvorí vákuum, ktoré Irán veľmi rád vyplní. Práve preto sa Irán vďaka desaťročia trvajúcej prestrelke na Blízkom východe stal takým silným, domnieva sa analytik. A to je tiež dôvod, prečo americké akcie nedokážu Irán a jeho spojencov odradiť, čo sa názorne ukazuje. Na americké základne padajú rakety, ktoré zabíjajú vojakov, a Húsiovia stále blokujú lodnú dopravu v Červenom mori, hoci ich USA bombardujú.

V takomto prostredí už predsunuté jednotky nikoho neodrádzajú, ale sú len cieľom. Navyše, smrť amerických vojakov už doma nevzbudzuje pobúrenie; po desaťročiach vojny si Američania zvykli na obete na miestach, o ktorých nikdy nepočuli a ktoré ich nikdy nezaujímali.

Podobne ako v minulom prípade sa vrátil v čase, konkrétne do druhého storočia, keď Dáciu (v dnešnom Rumunsku) dobyl Traján. Bola to veľká a ľudnatá provincia, napriek tomu sa tento čin považoval za dôkaz slabosti Ríma. Rím po stáročia kontroloval Dáciu ako svoj pohraničný štát, a keď sa Dákovia stali príliš drzými alebo dokonca napadli rímske územia, došlo k odvetnému útoku, pri ktorom Rimania pálili dediny a zabíjali náčelníkov a kráľov.

V prvom storočí sa však Dácia politicky skonsolidovala a posilnila natoľko, že Rím musel konať agresívnejšie. Traján musel Dáciu dobyť, čo bola vojensky nákladná a komplikovaná kampaň, pretože štandardné trestné výpravy už nefungovali a Dáci sa ich nebáli.

Samotná kampaň bola víťazstvom, ktoré, ako poznamenáva analytik, by nebolo potrebné, keby bol Rím silnejší. A hoci anexia Dácie priniesla výhody, v konečnom dôsledku prispela k vyčerpaniu a preťaženiu rímskych vojsk. Podobný príbeh sa potom odohráva na Blízkom východe, kde neúspech tradičných metód môže viesť k agresívnejším výpadom. Preto podľa neho tí, ktorí vyzývajú na vojnu s Iránom, nech sú akokoľvek nebezpeční a mimo reality, tým sledujú základnú americkú stratégiu. Obmedzené zdroje už nestačia na odstrašenie, a tak im možno nič iné nezostáva.

"A tak Amerika čelí Zugzwangu. Zatiaľ sa zdá, že tradičný americký arzenál nástrojov má len malú alebo žiadnu odstrašujúcu hodnotu a americké základne v regióne sa zdajú byť skôr terčom ako nástražným drôtom. Nezdá sa, že by obmedzená letecká kampaň proti Jemenu výrazne znížila ochotu alebo schopnosť Húsiov útočiť na lodnú dopravu. Nedávny dekapitujúci úder proti skupine Hizballáh Kataib - na papieri pôsobivá ukážka spravodajských a úderných schopností USA - viedol len k ďalšiemu výbuchu násilia proti zelenej zóne v Bagdade. V širšom zmysle sa zdá, že zvýšenie strategického nasadenia USA (vo forme posilnenej pozemnej aj námornej prítomnosti) významne neodradilo iránsku os," zhrnul analytik.

Dodáva, že USA si možno čoskoro budú musieť vybrať medzi strategickým ústupom a eskaláciou. Tak či onak, malé základne už nebudú stačiť. Preto sa ozývajú hlasy varujúce pred opustením základní v Sýrii a ešte bláznivejšie, ktoré chcú bombardovať Irán. Pretože USA majú dve možnosti a obe sú zlé.

Čo s Ukrajinou...

Na Ukrajine sa americké predpoklady nenaplnili z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že ukrajinská ofenzíva zlyhala, ale aj preto, že Rusko bolo schopné mobilizovať vojská a zbrane napriek snahám zabrániť tomu prostredníctvom sankcií. Zrazu snahy o oslabenie Ruska asymetrickými prostriedkami zlyhávajú, pretože vyhliadky na opätovné získanie územia Ukrajiny sú mizivé a ruská armáda pravdepodobne vyjde z konfliktu mnohonásobne silnejšia, ako keď doň vstupovala. Zdá sa, že Washington svojimi rozhodnutiami na Ukrajine opätovne podnietil ruské vojnovanie a zradikalizoval ruský ľud.

Podľa analytika má teraz na výber. Dodávanie starého materiálu, či už sovietskeho alebo NATO, nie je možnosťou. Úsilie o zvýšenie výroby kľúčových zbraní, ako sú delostrelecké granáty, pokulháva, zatiaľ čo Rusku sa darí. USA majú tri možnosti. Buď prerušiť podporu Ukrajine, stiahnuť sa a odpísať Kyjev. Alebo budú naďalej podporovať Kyjev, aby jeho armáda mala nejakú oporu, kým sa vyčerpá. Alebo budú Kyjev masívne podporovať, čo však znamená prechod na vojnové hospodárstvo.

Problém je, že v tom má Rusko už náskok a naviac nemá problém o tom presvedčiť ľudí, pretože krajina je skutočne vo vojne. Okrem toho Rusko vyrába lacnejšie a má kompaktnejšie dodávateľské reťazce. V roku, keď sú voľby a ako Kongres, tak veľká časť ľudí už je správami z Ukrajiny unavená, je tak ťažké si predstaviť, že kvôli Ukrajine prekopú USA svoju ekonomiku a prejdú na vojenskú výrobu.

Situácia je teda „Zugzwang“. Buď by museli USA dať do víťazstva Ukrajiny všetko , ale to by znamenalo jednak presvedčiť ľudí doma o nutnosti prehnaného zbrojenia, ale tiež spoliehať sa na to, že sa Kyjev udrží. Z hľadiska nákladov by najväčší zmysel dávalo Kyjev nechať napospas, ale tu ide zasa o prestíž USA a opustenie Ukrajiny by bolo právom vnímané ako víťazstvo nad USA.

Tretia možnosť je zásobovať Kyjev po troškách tak, aby ilúzia pomoci nezmizla, ale žiadne ukrajinské víťazstvo sa konať nebude. To je síce cynické, pretože to Ukrajincom zaručí pomalú smrť, za ktorú si najviac budú niesť zodpovednosť v štýle „my sme ich neopustili, oni prehrali...“

Záverom

Analytik konštatuje, že schopnosť využívať asymetrické a lacné riešenia problémov sa v Spojených štátoch aj v Izraeli vyčerpala. USA už nedokážu zadržať Ukrajinu prebytočnými delostreleckými granátmi a protipechotnými vozidlami, ani odradiť Irán a spojencov pokarhaním a bombardovaním. Izrael si už nemôže udržiavať imidž nezraniteľného štátu, ale jeho identita od toho závisí.

Polovičné opatrenia už nestačia, musí buď ísť naplno, alebo sa stiahnuť. Pre Izrael bola voľba jasná, a preto sa rozhodol pre veľmi násilnú operáciu v Gaze, ktorá vzhľadom na hustotu obyvateľstva nemohla dopadnúť inak. USA si však môžu dovoliť čokoľvek, napríklad keď sa stiahli z Vietnamu aj Afganistanu bez akéhokoľvek vplyvu na územie USA. Môžu prosperovať aj bez Ukrajiny a bez základní v Sýrii. A napriek chaotickým evakuáciám zo Saigonu a Kábulu to boli momenty, keď zvíťazil realizmus, domnieva sa analytik.

Takýchto momentov je v histórii viac. V roku 1940 sa Veľká Británia rozhodovala, či nechať Nemecko naďalej ovládať kontinent, alebo sa vrhnúť do dlhej vojny, ktorá by nakoniec viedla k strate ich impéria a k strate ich postavenia v prospech Spojených štátov. "Ani jedna z týchto možností nebola dobrá, ale vybrali si tú druhú. V roku 1914 si Rusko muselo vybrať, či ponechá svojho spojenca Srbsko svojmu osudu, alebo začne vojnu s nemeckými silami. Ani jedno nebolo dobrou voľbou a vybrali si to druhé. Strategický ústup je ťažký, ale strategická porážka je ešte horšia. Niekedy jednoducho neexistujú dobré možnosti. To je Zugzwang," uzavrel svoju úvahu Veľký Sergej.

Vážení naši čitatelia!

Už niekoľko rokov Vám prinášame informácie, ktoré "médiá hlavného" prúdu odmietajú zverejňovať. Robili tak ešte agresívnejšie pred voľbami a je malá nádej, že sa ich prístup k informovaniu v krátkom čase zmení. Preto sa domnievame, že naša úloha pri informovaní verejnosti je stále nezastupiteľná a chceme v nej pokračovať. 
Ďakujeme Vám za doterajšiu podporu, morálnu, aj finančnú. Budeme radi, keď nám budete pomáhať aj naďalej. Podporiť nás môžete svojim darom, ľubovoľným finančným príspevkom. Pre naše fungovanie má aj najmenšia podpora veľký význam.

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Spoločne budeme naďalej silní!

Ďakujeme vám!