Roman Michelko sa vo svojom príspevku na sociálnej sieti sústredil na najvýznamnejšie udalosti, ktoré sa stali počas minulého týždňa na našej politickej scéne. Jedno z nich bola aj toľko pertraktovaná novela trestného zákona, prezidentkou najprv podpísaná. No už počas tohto aktu avizovala, že s ňou namieri na Ústavný súd a bude bojovať proti jej definitívnemu schváleniu.

V poslednej dobe je Slovensko ťažko skúšané prezidentkinou ambivalentnosťou a trucovitými postojmi. Koalícia však neskrýva, že si presadí svoje a kritizuje večné otáľanie prezidentky. Rovnako ju pranieruje za to, že keď sa schvaľovali Matovičove zákony, stála ticho bokom a šúchala nožičkami, ako by povedal sám Matovič. Dnes vystrkuje svoje pazúry a demonštratívne kope z posledných síl, čím iba spôsobuje zbytočné obštrukcie koalícii, ktorá bude musieť poupratovať neporiadok, ktorý tu zanechala bývalé Matovičovsko-Hegerovsko-Ódorovské bezvládie.

Prezidentka sa stavia k schvaľovaniu zákonov typicky. S dvojakým metrom. 

„Prezidentka používa procedúru ako hlavný argument na zneplatnenie zákona. 54% zákonov za vlády Matoviča bolo v čase prvého roku jeho vládnutia schválených v skrátenom procedurálnom konaní,“ pripomína Michelko opozícii ich permanentné výtky práve voči takémuto postupu. „Veľa z nich sa prezidentke nepáčilo, veľa z nich žiadala a namietala, aby boli zneplatnené alebo nevošli do právoplatnosti kvôli procedúre. Dal som svojim ľuďom vypátrať, aby na portáli Ústavného súdu a v rôznych periodikách nájdu koľko takýchto zákonov bolo zneplatnených vďaka procedúre. Nevedeli to nájsť...“ skonštatoval Michelko. "Ak je tu nejaký špičkový právnik, nech mi to nájde."

„Rovnako je veľmi neobvyklé, aby Ústavný súd dával predbežné opatrenia, teda, aby zneplatnil zákon ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti. To sa stáva v menej ako štvrtine podaní. No a nakoniec je tu ešte spor dvoch ústavných právnikov, Radoslava Procházku a Vincenta Bujňáka o tom, či vôbec môže Ústavný súd vydať meritórne rozhodnutie ešte predtým, než je zákon uverejnený v zbierke zákonov,“ dodal.

„Prezidentka značne riskujúc zákon o trestných kódexoch podpísala, a zároveň ho poslala na Ústavný súd s tým, aby vydal predbežné opatrenie a zákon ešte pred nadobudnutím účinnosti zneplatnil. Tento výnimočný nástroj používa Ústavný súd veľmi striedmo, ale v čase vybičovanej hystérie, ktorú falošné médiá rozpútali, nie je celkom isté, či by časť či, nedajbože, väčšina ústavných sudcov tomuto nátlaku nepodľahla. Aj preto vláda robí protiopatrenia, aby Ústavnému súdu čo najviac zúžila priestor na krajne aktivistické rozhodnutie. Vláda však všetko koná legálne – len dodržiava lehoty, ktoré jej zákon umožňuje a využíva ich naplno. Napriek tomu, že za normálnych okolností by nebolo čoho sa obávať.“

„Niet pochýb o tom, že každá legálna vláda má právo upraviť trestné kódexy podľa európskych pravidiel a nie kopírovať tie texaské, ktoré neorganicky, účelovo a zákerne zaviedol do našej legislatívy šéf špeciálnej prokuratúry Daniel Lipšic. Veľmi vratká je aj pozícia prezidentky pred Ústavným súdom, keď chce napadnúť trestné kódexy predovšetkým kvôli procedúre, teda pre použitie skráteného legislatívneho konania,“ uviedol Roman Michelko.

Vláda bude z toho dôvodu musieť počkať so zverejnením tohto zákona aby ho v čo najvhodnejší čas uviedla do účinnosti. Stane sa tak približne pred 15. marcom.

Hlina takmer explodoval. Neschopnosť argumentovať mu zovierala päste. Dibáková mala čo robiť, aby ho uhamovala.

Jednou z najhlavnejších tém, je tiež pripomenutie si druhého „výročia“ začatia oficiálnej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. Politická „diskusia“ do akej sa postavil egomaniak Alojz Hlina viedla takmer k telesnému napadnutiu Romana Michelka. Nebolo by to po prvýkrát, čo by sme mohli niečo také od tohto tiežpolitika očakávať. Už v parlamente inzultoval veľmi agresívnym spôsobom jedného zo svojich kolegov.

Neschopnosť priznať si chybu patrí do registra bývalej koalície, dopúšťajúcej sa počas vládnutia ich garnitúry nikoho neprekvapí. Prekvapí však to, že sa tak často odvolávajú na zachovanie „právneho štátu“, pokiaľ ide iba o ich práva. Vystupovanie Jaroslava Naďa preto stále zarazí ľudí so zdravým rozumom a nemôže im dôjsť, kde tento paznecht z radov Demokratov vôbec nabral toľko sebavedomia, aby si neustále dovolil rozdávať rozumy, pričom sa dopustil v minulosti toľkých politických nonsensov, že by mal svoju škaredú hlavu dávno strčiť do piesku a neprehovoriť ani slovka.

Naď a jeho politickí skrachovanci hovoria o právnom štáte iba ak ide o ich záujmy. V prípade uznania vlastných chýb a porušovania práv v minulosti nepoznajú seberovnejšieho.