Presne pred dvoma rokmi - 24.2. 2022 ruské vojská vstúpili na územie Ukrajiny. Zjavne rátali aj s tým, že celá operácia by prípadne mohla skončiť pomerne rýchlo, dezerciami časti velenia a rozpadom režimu, pripomína v krátkosti základné fakty o konflikte exminister školstva Juraj Draxler. Týmto dátumom sa však podľa neho končí akákoľvek rozumná diskusia o konflikte. A niektoré veci je úplne tabu spomínať...

Názor Juraja Draxlera prinášame v plnom znení.

V krátkosti najprv pripomeniem základné fakty o konflikte: 24.2. 2022 ruské vojská vstúpili na územie Ukrajiny. Zjavne rátali aj s tým, že celá operácia by prípadne mohla skončiť pomerne rýchlo, dezerciami časti velenia a rozpadom režimu.

Kyjevská vláda aj vojsko ale boli jednotní. A reagovali pomerne efektívne. Rusi obsadili letisko Hostomel neďaleko Kyjeva, pričom to urobili malým výsadkom z helikoptér, ktorý potom ostal čakať len na letisku. Ostávalo niekoľko hodín do vytvorenia vzdušného mostu. Ukrajinci medzitým pritiahli do blízkosti letiska väčšiu palebnú silu a výsadok proste tvrdo vybombardovali (pričom zničili najväčšie lietadlo sveta, Mrija, ktoré bolo v tamojšom hangári).

Druhý problém nastal pri prísune síl ku Kyjevu pozemnými silami, vozidlami, ktoré sa po ceste kazili a ktoré efektívne napádali Ukrajinci.

Čas na rýchle obsadenie predmestí Kyjeva a rapídne obkolesenie mesta tak vypršal. Ďalší postup už bol možný len za cenu krutého krviprelievania v mestskom prostredí a do toho Rusi neboli ochotní ísť.

V rokovaniach o prímerí potom ponúkli stiahnutie sa od hlavného mesta, kde bol ich pobyt aj tak problematický. O pár mesiacov neskôr ich navyše Ukrajinci dobre pripravenou ofenzívou vytlačili od Charkova.

Bohužiaľ, spolu s propagandistickými nezmyslami o tom, ako sa vraj ide položiť ruské hospodárstvo to vyvolalo mylný dojem, že ruskú operáciu, ktorá začala ako obmedzená vojenská akcia s cieľom Kyjev prinútiť k ústupkom, možno "poraziť".

To bol sám osebe čistý nezmysel, ale slúžil ako argument pre to, aby sa Kyjev presvedčil, nech ide do dlhodobého konfliktu, s masívnou podporu západných krajín. Jedna aj druhá strana pritom krátko po vypuknutí konfliktu bola pripravená úplne rozumne sa dohodnúť. Keď Kyjev videl, že Rusi to s vojenským zásahom myslia vážne, rýchlo ustúpil v otázke zachovania neutrality a dodržiavania práv ruskojazyčného obyvateľsta.

Akurát, že po tlaku Západu sa mierové rokovania rýchlo skončili. A Rusi, ktorí išli do akcie s pomerne obmedzenými silami, boli nútení postupne pristúpiť na čiastočnú mobilizáciu personálne aj hospodársky. Ustúpiť už mohli len ťažko, bolo by to brané aké porážka, s možnosťou, že Ukrajina by nielen ďalej zadržiavala vodu Krymu a bombardovala Doneck, ale ešte zrýchlila spoluprácu s Američanmi, vrátane povoľovania ich vojenských inštalácií na svojom území.

Výsledok poznáme. Ruské sily nielenže neboli vytlačené z Ukrajiny, naopak, už po niekoľkýkrát sa zopakovala história: tvárou v tvár nepriateľovi sa po úvodnom chaose Rusko zmobilizovalo. Postupne sa vojenské sily materiálne dovybavili a vojenský priemysel začal chŕliť zbrane a predovšetkým muníciu v množstvách, ktorým sa Západ momentálne nevie vyrovnať. Dnes sú obavy, že Rusi, ktorí majú navyše početnú personálnu prevahu, by prípadne na jar mohli na niektorých miestach výrazne postúpiť, ak to budú potrebovať.

Medzitým sa bojuje nielen v teréne ale aj na propagandistickom poli. Ukrajinci majú okrem vlastných, dosť šikovných propagandistov k dispozícii rozsiahle tímy na Západe, ktoré chŕlia videá, meme, články do médií a kyberpriestoru. Rusi majú v tomto oveľa obmedzenejšie zdroje, ale zvlášť Kremeľ má veľmi šikovné tímy a tak napríklad ruské médiá pracujú pomerne efektívne, nie je to ťažkopádna sovietska propaganda založená na salvách klišé, ale moderné, často pomerne otvorené diskusie, ukážky činorodého prezidenta v akcii, zapájanie mladých, energických ľudí do vytvárania jednotného domáceho frontu.

Tá propaganda na jednej aj na druhej strane prináša niekedy zaujímavé fakty, niekedy klamstvá a najmä (to je v propagande najdôležitejšie) manipulácie.

Pri pohľade zo Slovenska rozumného človeka nemusí tak veľmi trápiť kremeľská propaganda, nie sme v Rusku. Ale pre zdravie spoločnosti nie je najlepšie, že mediálne štruktúry vošli úplne dobrovoľne do služieb atlantickej propagandistickej mašinérie.

Tá má za cieľ potláčať akúkoľvek rozumnú diskusiu o konflikte. V rámci nej je úplne tabu spomínať niektoré veci. Predovšetkým tieto:

1. Na to, že tlačenie Ukrajiny do područia amerických vojenských štruktúr vyvolá nejaký konflikt s Ruskom dlhodobo v USA upozorňovala ich diplomatická a strategická elita (nejde len o formálne členstvo v NATO, ale aj o reálne budovanie základní bez ohľadu na formálny status Ukrajiny).

Už od 90. rokov ľudia ako George Kennan (autor hlavnej americkej doktríny počas Studenej vojny, containmentu), Paul Nitze (autor stratégie jadrového odstrašovania), zaslúžili diplomati ako bývalý veľvyslanec v Sovietskom zväze Jack F. Matlock, prominentní akademici ako Jeffrey Sachs, Stephen Cohen či John Mearsheimer upozorňovali, že Rusko má legitímne bezpečnostné záujmy a nemôže dopustiť, aby sa z Ukrajiny stalo voči nim agresívne územie. Prudko agresívny prístup k zahraničnej politike totiž nepresadzuje početne až tak veľká klika, dokonca samotné vojenské špičky agresívny postup na Ukrajine odmietajú výraznejšie podporiť. Neoconi majú ale k dispozícii obrovské mediálne zdroje aj páky na kľúčových politikov a tak to zvonku vyzerá, akoby proti nim nikto vo Washingtone nestál. A ich prisluhovači inde, aj na Slovensku, sa snažia tento dojem ešte posilniť.

2. Rusko a Ukrajina sú v skutočnosti v mnohom dosť podobné režimy. Aj v Rusku aj na Ukrajine aj malý, bezvýznamný občan riskuje, že po nejakom vyjadrení proti oficiálnej línii bude mať vážne problémy. Aj tu som ukazoval videá z Ukrajiny, kde napríklad dôchodcovi v Charkove po tom, ako na sociálnej sieti povedal, že Rusov nepovažuje za nepriateľov, do bytu vtrhlo ozbrojené zásahové komando tajnej služby, športovca na polícii dobili za to, že si predtým dovolil íšť trénovať s ľudmi v Rusku, ľudí zo zoznamu nepriateľov Ukrainy pod názvom Myrotvorec občas strieľajú. Rovnako, ako zastrelili jedného z vyjednávačov o mieri ukrajinskej delegácie. A táto militarizácia politiky sa diala už od roku 2014.

Ani nehovoriac o tom, že sa proste zakázala väčšina nepohodlných strán a úplne nepokryte pred parlamentom bili opozičných politkov.

Ale k nám sa cez médiá dostáva obraz, akoby autoritárske praktiky fungovali len v Rusku. Dnes sú plné správy Navaľného, čo je nesporne nepekný prípad, ale pár týždňov pred Navaľnym sa niečo obdobné stalo na Ukrajine, kde vo väzení zahynul bloger Gonzalo Lira, ktorého zločinom bolo akurát to, že sa vyjadroval proti USA a režimu v Kyjeve. Kritici poukazujú na to, že to bol rozporuplný človek. Ale rovnakí kritici už neukazujú videá zo začiatkov Navaľného kariéry, keď ten navádzal na vyčistenie Ruska od ľudí z juhu, dokonca navádzal na ich vystrieľanie. Nie, medzinárodnej verejnosti sa predáva oveľa čistejší obraz "antikorupčného aktivistu", ktorý sa vytvoril až pomerne nedávno.

3. Zmena moci v roku 2014 bol štátny prevrat.

Proste sa tam dopredu vláda pripravovala za asistencie Američanov (viď uniknutý telefonát V. Nuland s americkým veľvyslancom). Nie mieroví demonštranti, ale skupiny radikálnych násilníkov obsadili vládne budovy a prezident bol nakoniec protiústavne zbavený moci.

Ale o tom je tiež jednoducho implicitne nedovolené hovoriť, podobne ako o tom, že sa nikdy nevyšetrilo, kto v skutočnosti strieľal po ľuďoch na námestí v centre Kyjeva (pričom aj niektoré západné médiá prinášali správy, že to v skutočnosti nevyzeralo na činnosť vládnych sniperov), alebo, ktorí ľudia sú zodpovední za vyvraždenie proruských aktivistov v Dome odborov v Odese. Mimochodom, klame sa aj o tom, čo predchádzalo Euromajdanu. Rusko údajne pritlačilo na Ukrajinu, aby neuzavrela asociačnú dohodu s EÚ. Lenže tá Rusko celkom prirodzene znepokojila nielen z politických, ale aj čisto hospodárskych dôvodov, keďže takto hrozilo, že sa cez colnú úniu s Ukrajinou bude do Ruska dostávať tovar, ktorý oni v danom režime nechceli. Navyše, dohoda nebola veľmi výhodná ani pre veľké časti ukrajinského hospodárstva. Toto sú veci, ktoré sú pri vyjednávaní obchodných dohôd extrémne citlivé, niekedy sa tak vyjednávania o technikáliách natiahnú na veľmi dlhé roky (stačí si pozrieť, ako sa obchodné dohody ťažko uzatvárajú Británii, vrátane toho, že ju nevedia uzatvoriť ani s USA). Samozrejme, bežný človek tomuto nerozumie, a tak to ľudia brali tak, že vláda, ktorá špekulovala, čo s dohodou, im nechce dovoliť "ísť do Európy" a mnohí vyšli na Majdan. Ale reálne to bolo oveľa zložitejšie. Ako aj ukázala prax: pretože dohodu potom nový režim uzavrel a ukrajinské hospodárstvo ňou utrpelo, dnes sú aj kvôli nej Ukrajinci ešte chudobnejší ako Albánci.

4. Konfliktu predchádzal vojenský tlak zo strany USA, ktoré postupne zrušili svoju účasť v troch kľúčových zmluvách na kontrolu zbrojenia, napriek explicitnej garancii Rusku z roku 1997 že nebudú budovať stále základne na územiach východných členov NATO tak začali robiť, a navyše si vo východnej Európe začali budovať raketovú "obranu" ktorá celkom prirodzene výrazne znepokojila Rusov. Američania išli na hranu jadrovej vojny kvôli sovietskym raketám na Kube, silno sa vyhrážali, čo je menej známe, keď sa neskôr Sovieti zamýšľali, že na Kube vybudujú ponorkovú základňu. Celá Studená vojna bola poznačená manévrami veľmocí, ktoré sa snažili vyhnúť tomu, aby protistrana mala svoje rakety umiestnené príliš blízko svojho územia a zvlášť blízko citlivých regiónov. Dnes sú tieto veci ešte citlivejšie, ale o tom sa rozprávať v propagandistikých médiách proste nesmie. Nemieto toho panuje klišé, že Ukrajina si sama môže vybrať, kam bude patriť (čo popiera celú teóriu medzinárodných režimov, od obchodných po vojenské), pričom Ukrajinou sa myslí úzka skupina ľudí, keďže národ za členstvo v NATO nikdy nebol (až po vypuknutí invázie vláda začala tvrdiť, ako údajne v prieskumoch vychádza, že ľudia sú teraz už za členstvo v aliancii).

5. Rusko nikdy nemalo problém s existenciou Ukrajiny, za podmienky, že ostane neutrálnou krajinou - TAK, AKO VZNIKLA A AKO TO BOLO ZAKOTVENÉ PRI VZNIKU V JEJ ÚSTAVE. Plus, pri dodatočnej podmienke, že na Kryme bude mať Rusko vojenskú prítomnosť. Opäť niečo, o čom sa nehovorí. Na tomto základe aj Rusko deklarovalo rešpektovanie územnej celistvosti Ukrajiny prostredníctvom toľkokrát omieľaného Budapeštianskeho memoranda. Pričom status quo neporušilo Rusko, ale kyjevská moc, neústavným prevratom (pričom nová moc hneď spochybnila aj práva ruskojazyčných obyvateľov prijatím legislatívy proti nim, aj ruské nároky na morskú základňu na Kryme) a potom zaklincovaním zmenou ústavy v roku 2019, keď sa vypustil článok o neutralite a krajina sa ústavne zaviazala smerovať do NATO.

6. Kultúrne a jazykové práva na Ukrajine plus Minské dohovory. Opäť téma, ktorá je v hlavných médiách väčšinou tabu. Okieštený parlament hneď po prevrate v roku 2014 potlačil práva na používanie ruštiny a režim ešte pritvrdil neskôr prijatím jazykového zákona, ktorého cieľom bolo úplne zjavne postupne ruštinu vytlačiť z používania. Na Ukrajine sa zakázalo ešte aj pozeranie (!) ruskej televízie, nesmela sa dovážať ruská literatúra, podľa jazykového zákona ste nemohli v obchode privítať zákazníka ruštinou, atď. Pritom Kyjev sa zaviazal práve ruskojazných obyvateľov rešpektovať, v Minských dohovoroch východným regiónom sľuboval primeranú samosprávu, Zelenskyj bol pred zvolením populárny práve tým, že sľuboval dohovory naplniť a zabezpečiť tak koniec ozbrojeného konfliktu na východe - a po zvolení pod tlakom agresívnych klík otočil.

7. Apropos nacionalisti. Opäť propaganda: vraj nie je pravda, že na Ukrajine vládny banderovci, to údajne hovorí len Kremeľ, veď krajne pravicové strany vo voľbách neboli úspešné, atď. V skutočnosti na jednej strane drvivá väčšina ukrajinskej spoločnosti vždy chcela pokoj a mier (a, ešte raz, vždy bola proti členstvu v NATO) ale tvrdé skupiny banderovských nacionalistov mali veľký vplyv ako na ulici, tak v ozbrojených zložkách a pri tvorení ideológie (pričom boli pomerne nepokryte podporovaní Američanmi). A tak obyvateľstvo síce bolo proti odkazu Banderu, čo, opäť, ukazovali prieskumy kým ešte nejaké nezívislé boli, ale napriek tomu akosi všade vznikali ulice S. Banderu, vrátane centra Kyjeva. Umiernení intelektuáli strácali priestor, zrazu bolo cez médiá čoraz viac počuť neobanderovcov s ich odkazom, že Rusi sú Mongoli, podradný národ, odveký nepriateľ, atď. Mimochodom, v tomto aj slovenskej verejnosti robí paradoxne dobrú službu Denník N, ktorý týmto protofašistom pravidelne dáva priestor a tak to v drobnom môžeme dosť priamo vidieť a cítiť aj tu. Naposledy to bola akási "literárna vedkyňa", ktorá vysvetľuje, že všetka ruská literatúra je imperialistickou propagandou, okrem dvoch románov je celá v skutočnosti priemerná až podradná, jediná pravá kultúra v tomto priestore bola vždy ukrajinská. Neuveriteľné bláboly, ale priestor majú, pretože sa to teraz nosí.

8. Je to vojna USA proti Rusku, v zastúpení Ukrajinou. Toto je tiež nedovolené povedať, ak to vyslovíte, ste označený za Putinovho agenta, hoci samotní americkí predstavitelia to tak vo svojich vyjadreniach často presne tak berú. Mimochodom, stačí jeden jediný dôkaz: tlak na to, aby sa Rusku zobrali všetky zmrazené valutové rezervy. Na vojnu na Ukrajine môžete mať hocijaký názor, vrátane toho, že Putin je masový vrah, ale aj v takom prípade ťažko obhájite ťah, ktorý dlhodobo poškodí nie Putina, ale Rusko, aj na doby, keď dnešný prezident už dávno nebude pri moci.

9. Konfliktom veľa stráca Európa. Energetické zdroje si teraz budeme brať buď od Američanov alebo od režimov oveľa autoritárskejších, ako je ten v Rusku, ale pod kontrolou USA. Presnejšie, ich plutokracie a neoconov.

10. Rozumný postoj ku konfliktu je proste rozumný postoj. Jedno z najagresívnejších posolstiev propagandy aj osobne špecifických propagandistov (pozri nižšie) je, že ak máte na konflikt iný ako dovolený názor, tak ste buď členom nejakej vyšinutej antivax, plochozemskej, atď. skupiny, alebo ste politický manipulátor, alebo chcete žiť v Ruskej ríši. Realita je taká, že podľa prieskumov sa tieto skupiny prekrývajú veľmi málo: proste drvivá väčšina Slovákov nechce žiť v Rusku, ani v režime podobnom ruskému. Ale na druhej strane sú skeptickí k americkej propagande a zámerom ich režimu - zvlášť vzhľadom na ich dlhodobo agresívnu politiku navyše sprevádzanú lžami. Rozprávky Billa Clintona a M. Albrightovej o údajonom vyvražďovaní Kosovčanov boli neskôr vyvrátené, ale to už bolo Srbsko dokonale vybommbardoavné, mimochodom, oveľa krutejším spôsobom, ako postupovali Rusi prvé mesiace na Ukrajine. Irak nemal žiadne zbrane hromadného ničenia, Kaddáfi napriek tvrdeniam americkej veľvyslankyne pri OSN nerozdával svojim vojakom viagru aby lepšie znásilňovali, proti správe o použití chemických zbraní v Sýrii sa postavili samotní pracovníci, ktorých mená sa na "potvrdenie" akože nestranného vyšetrovania použili, atď. A skepsu ohľadom Ukrajiny vyjadrujú veľmi rôznorodé skupiny ľudí, od, áno, takých, ktoré spapajú hocičo, čo prichádza z Moskvy a radostne prskajú rôzne nechutnosti, až po obrovské vrstvy ľudí, ktorí to nerobia, ale zároveň neveria propagandistickým rozprávkam.

A šírenie tej propagandy nie je neosobné, podieľajú sa na tom konkrétni ľudia. Medzinárodne sú to "intelektuáli" a analytici typu Timothy Snyder, Timothy Garton Ash, Mark Galeotti, Ian Bremner a podobní.

V našom domácom prostredí to potom ďalešj šíria ľudia ako Roman Pataj, Vladimír Šnídl, Mirek Tóda, obzvlášť nechutným spôsobom Andrej Bán, "nezávislí analytici" typu Jakuba Godu, Victora Breiera a podobne.

Jedného dňa sa možno aj za niektoré veci ospravedlnia (to je súčasť hry, po jatkách a dosiahnutí strategických cieľov sa uzná, že niektoré veci neboli celkom pravdivé, "nemohli sme to tušiť, ale uznali sme to") a medzitým začnú slúžiť pri šírení iných propagandistických príbehov.

Tých správnych pánov. Lebo oni to inak nevedia, pánov potrebujú.

Vážení naši čitatelia

Nie každý si v dnešnej dobe môže dovoliť platiť za médiá, preto náš obsah nezamykáme. 
Ak Vám to Vaše možnosti dovoľujú, existujú dobré dôvody, prečo podporiť redakciu Hlavného denníka už dnes:

1. nestoja za nami peniaze žiadneho oligarchu, bohatého jednotlivca, politickej strany alebo inštitúcie, ktoré by nám hovorili, čo máme písať;

2. obsah nezamykáme ako väčšina mienkotvorných médií na Slovensku;

3. Niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu"

Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457

Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Je to jediná cesta, ako tu môžeme byť. 

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik