Podľa niektorých verejných návrhov pána Ivana Korčoka, jedného z kandidátov na post prezidenta republiky treba znovu oživiť rôzne pohľady na prijímanie historického vývoja na Slovensku a v Maďarsku. Inými slovami on sa snaží opäť rozohrať tzv. „maďarskú kartu“. Akoby bolo dnes najvýznamnejším problémom medzi našimi národmi vyvolávať extrémne národnostné emócie. Ja s tým nesúhlasím. A mám na to dobrý dôvod. Bol by to darček Bruselu, ktorý by takýmito cestami chcel ničiť dobré vzájomné vzťahy a neposlušných politikov pána Orbána a pána Fica, oboch naraz.
V prípade delenia hraníc po vojnách a objavení sa skupín národnostných menšín na území iných štátov sa tieto citlivé otázky riešia viacerými medzinárodnými dobre premyslenými predpismi. A otázka územnej celistvosti štátov a súčasne práva národov na odtrhnutie je jasne formulovaná v medzinárodných dokumentoch. Medzinárodný právny výklad tejto otázky je taký, že územná celistvosť štátov zostáva zachovaná v prípade ak tento štát na svojom území v plnom rozsahu zabezpečuje pre národnostné menšiny celý štandard prijatý v medzinárodnom práve, to znamená jazykové a kultúrne práva, rovnosť postavenia, politickú reprezentáciu, štátne občianstvo a všetky ústavne garantované slobody, vrátane miestnej samosprávy. Tie zabezpečujú vysoký štandard práv osôb patriacich k národnostnej menšine na území cudzieho štátu. Nemožno pritom ignorovať isté historické skúsenosti zo spoločného spolužitia, ako aj z toho vyplývajúce medziľudské a rodinné vzťahy. Dovolím si povedať, že dnes nevládne medzi našimi národmi nepriateľstvo alebo útlak jedného voči druhému. Naopak, dnes sme v mnohom vo veľmi podobnej situácii.
Musíme čeliť hrozbám, ktoré nám natláča organizovaná sila rôznych politikov a inštitúcií, akoby išlo o nejaké hodnoty západnej civilizácie, ktoré musíme akceptovať. O žiadne hodnoty však nejde. Hovorím napríklad o nútenej organizovanej ilegálnej migrácii s cieľom degradácie európskej civilizácie, hovorím o hrubom porušovaní medzinárodného práva, o porušovaní existujúcich platných zmlúv, o nemorálnych extrémnych liberálnych teóriách LGBTI a gender, o otvorenej podpore fašistických prejavov alebo o snahe bruselských elít likvidovať suverénne národné štáty.
Ako skúsený právnik musím povedať, že Slovenská republika už dlhodobo zabezpečuje vysoký štandard práv osôb patriacich k národnostným menšinám. A štandard je preto štandardom, lebo sa na ňom dohodli všetky štáty, ktoré vytvorili medzinárodné právo. Štandard nesmie byť znižovaný, ale nemal by byť ani svojvoľne zvyšovaný, pretože tak ľahko môže dochádzať k nedovolenému zvýhodňovaniu jedných oproti iným. A u nás žije mnoho pôvodných menšín, česká, maďarská, poľská, ukrajinská, rusínska, rómska, nemecká, chorvátska, bulharská, atď. Aby sme sa nevracali k nejakým umelo vyvolávaným národnostným otázkam a nenávisti medzi Slovákmi a Maďarmi, dovolím si stručne uviesť niekoľko právnych faktov a vysvetlení práv a postavenia národnostných menšín v oboch našich štátoch. Je veľký rozdiel medzi nikomu nepotrebným provokujúcim politikárčením a skutočným právnym stavom.
V oblasti osobitných ľudských práv je významnou Deklarácia OSN o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, jazykovým a náboženským menšinám, či Záverečný dokument z helsinskej konferencie o ľudskej dimenzii. Rada Európy prijala v roku 1995 Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín (ďalej len: „RD“), ktorý sa stal prvým celoeurópskym právnym dokumentom chrániacim práva osôb patriacich k národnostným menšinám vo všetkých oblastiach. Iným právnym dokumentom Rady Európy je napríklad Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov z roku 1992. Hlavným cieľom tvorby právnych predpisov je právna regulácia určitých vzťahov. Najdôležitejší je vždy účel právnej regulácie, teda cieľ, čo sa danou právnou úpravou sleduje a mieni dosiahnuť. Správne posudzovanie zmyslu jednotlivých práv je mimoriadne dôležité pre zabránenie rôznym špekuláciám a neodbornému účelovému politickému výkladu daných ustanovení práva.
Ľudské práva majú individuálny charakter, to znamená, že sú priznané vždy len osobe, nie skupine osôb. Práva osôb patriacich k národnostným menšinám sú ľudskými právami. To, že majú individuálny charakter nebráni ich využívaniu v spoločnosti, v kolektíve s inými. Pritom pojem „kolektívne práva“ si nikdy nezískal podporu ani miesto vo všeobecne platnom ľudsko-právnom dokumente, ani v OSN, ani v Rade Európy, OBSE a pod. Dôvod, prečo sú štáty zdržanlivé v uznaní kolektívnych práv je bezpochyby skutočnosť, že sa obávajú že uznanie kolektívnych práv vytvára živnú pôdu pre separatistické požiadavky a dokonca aj pre neprípustnú kolektívnu vinu. Dnes v zásade platí, že právo na sebaurčenie až do odtrhnutia národov bude podporené ak štát, na ktorého území národnostná menšina žije nedostáva medzinárodne stanovený štandard ľudských práv, alebo je dokonca na svojich právach obmedzovaná a utláčaná.
Národnostné menšiny nesmú byť fyzicky vylúčené z územia ani z prístupu k zdrojom potrebným na ich živobytie. Právo na existenciu v zmysle fyzickej existencie je zabezpečované okrem iného Dohovorom o prevencii a trestaní zločinu genocídy. Druhou požiadavkou je ochrana identity. Mnoho súčasných medzinárodných dokumentov používa termín „identita“, ktorý jasne vyjadruje trend ochrany a podpory kultúrnej rozmanitosti v medzinárodnom i vnútroštátnom kontexte. Túto otázku upravujú napríklad ustanovenia čl. 29 a čl. 30 Medzinárodného dohovoru OSN o právach dieťaťa, čl. 31 Medzinárodného dohovoru OSN o právach migrujúcich robotníkov, alebo napríklad čl. 2 ods. 2 písm. b) Medzinárodného dohovoru medzinárodnej organizácie práce OSN č. 169, ktorý hovorí o rešpektovaní sociálnej a kultúrnej identity, zvykov, tradícií a inštitúcií pôvodných obyvateľov. Identita je vo svojej podstate kategóriou najmä kultúrneho charakteru. Vyžaduje si nielen toleranciu, ale aj pozitívny postoj ku kultúrnemu pluralizmu zo strany štátu a väčšinovej spoločnosti.
Dôležitým a vo verejnosti možno menej známym faktom je, že príslušnosť k národnostnej menšine, k národnosti, si určuje každý sám a slobodne (čl. 12 ods. 3 Ústavy SR). Vychádzajúc z medzinárodného práva (čl. 3 ods. 1 RD), právo slobodne si zvoliť či má s osobou byť zaobchádzané ako s osobou patriacou k národnostnej menšine však znamená, že osoba na to, aby sa mohla slobodne rozhodovať o j príslušnosti k národnostnej menšine, musí reálne byť osobou, ktorá k takejto menšine patrí (vysvetľujúci komentár k RD ods. 35). Účelom je toto právo na slobodné rozhodovanie o príslušnosti k národnostnej menšine poskytnúť priamo osobám, občanom a nie štátom. Tým sa zabraňuje možnému postupu štátov, ktorými by oficiálne nerešpektovali skutočnosť, že na ich území existujú aj osoby patriace k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám.
Pre ilustráciu niektorých „menšinových práv“ je potrebné uviesť právo efektívnej účasti na rozhodovacích procesoch najmä v otázkach týkajúcich sa národnostných menšín (RD čl. 15). Je to jedno z najvýznamnejších práv, nakoľko predstavuje podstatu rovnosti medzi osobami patriacimi k národnostným menšinám a osobami, ktoré tvoria väčšinu. S týmto právom úzko súvisia aj ďalšie práva, napr. právo na zakladanie vlastných inštitúcií, združovanie sa a pod.). Vyššiu formu účasti na verejnom živote predstavuje činnosť politických strán, ktoré vznikli na etnickom princípe a ktoré pôsobia v prostredí príslušníkov národnostných menšín. Sú však európske krajiny, kde nemožno zakladať politické strany na etnickom princípe. Okrem možného parlamentného zastúpenia príslušníkov národnostných menšín existujú ďalšie formy ich účasti na riešení záležitostí, ktoré sa ich dotýkajú. Ide napríklad o poradné a iniciatívne orgány vlády alebo tých ministerstiev, ktoré majú v kompetencii problematiku kultúry, školstva alebo vnútorných záležitostí. Pokiaľ ide o otázku „samosprávy“, ide o mieru kontroly rozhodovania skupiny osôb o záležitostiach, ktoré sa ich priamo dotýkajú. Tento termín však neznamená automaticky výlučnú jurisdikciu.
Záverom pripomenam, že s právami idú aj povinnosti. Na osoby patriace k národnostným menšinám sa vzťahujú rovnaké práva a povinnosti, vyplývajúce z ich štátneho občianstva, ako na ostatných občanov štátu. Je tu povinnosť pri využívaní svojich menšinových práv rešpektovať vnútroštátnu legislatívu a práva väčšiny, či ostatných národnostných menšín (RD čl. 20). Platí zákaz interpretácie akéhokoľvek práva osôb patriacich k národnostným menšinám ako práva na zapájanie sa do aktivít alebo vykonávania skutkov v rozpore so základnými princípmi medzinárodného práva, najmä suverénnej rovnosti, územnej celistvosti a politickej nezávislosti štátov (RD čl. 21). Povinnosť ovládať štátny jazyk nie je nikde uvedená konkrétne, prednosť štátneho jazyka je však okrem Ústavy a zákona obsiahnutá v povinnej školskej dochádzke a v medzinárodných dohovoroch tým, že výučba menšinových jazykov nesmie byť na úkor ovládania štátneho jazyka (RD čl. 14 ods. 3).
Menšinové práva teda nie sú žiadnou hrozbou a ako ľudské práva majú svoje pevné miesto v medzinárodnom i domácom právnom systéme. Som presvedčený, že naša verejnosť ich považuje za samozrejmosť. Dôležitá je ich automatická realizácia zo strany štátu. Vyzývanie k obnovovaniu dnes naozaj nikomu nepotrebných emócií a národnostných rozporov z minulosti tak zostáva iba v čiernych plánoch prezidentského kandidáta Ivana Korčoka. Ľudia to už rozhodne nechcú a ja ako jeho protikandidát tieto pokusy rázne odsudzujem.
Štefan Harabin
kandidát na prezidenta
Slovenskej republiky 2024