Neviem už, či ako žiačka, alebo učiteľka som niekde  v triede videla na stene obraz básnika. Bola to kresba. Hviezdoslav sedí pri okne a píše svoje Krvavé sonety. Za oknom číha smrť s kosou. Neviem už ani kde,  v ktorej škole to bolo, ale to ani nie podstatné. Podstatné je čosi iné. Tento obraz na mňa zapôsobil tak silno, že ho mám dodnes pred očami.

Z babičkinho rozprávania viem, že jej brat zahynul v prvej  vojne. Miesto neho domov prišiel kabát bez jedného rukáva. Z iného rozprávania môjho rodáka, ktorý sa dostal do nemeckého zajatia, si zas pamätám, že otec mu padol v prvej svetovej. A on v tej druhej iba o vlások unikol smrti.

Smrtka s kosou kosila v dvoch svetových vojnách. Kosila aj v časoch cholery a španielskej chrípky. A kosila aj v čase nedávnej pandémie. Izolácia ľudí, zatvorené školy, život na sociálnych sieťach, nútené očkovanie, to všetko zasiahlo do celej spoločnosti. Narušilo ju a naveky poznačilo.  Smrť kosí stále.  Kosí aj tam, kde to nečakáme, v kostoloch, na uliciach, v parkoch, v rodinách, školách. A kosí aj na bojových poliach. Každý deň vojny stojí Ukrajinu 120 miliónov eur, hovoria správy. Koľko ľudských životov, o tom správy mlčia. Sme mamonári, za všetkým vidíme peniaze. Aj zbrojársky priemysel, aj vojny sú peniaze.

Zubatá zabíja všade tam, kde žijú ľudia. Tam, kde sa človek človeku stal vlkom.

Narodila som sa v čase, keď už v Európe utíchli zbrane. Keď Česi a Slováci halúzkami voňavého orgovánu vítali osloboditeľov. Vojnu som nezažila, o vojne som  len počúvala alebo čítala. Vyrastala som v krajine, kde sa krátko po vojne dostali  k moci  komunisti. Ako školáčka som recitovala na slávnostiach  básničky na oslavu Sovietskeho zväzu a potentátov vtedajšej doby. Spomínam si aj na to, ako som  každé ráno chodila s kýblikom mlieka k tetke Mišinke  do zberne, aby môj otec roľník splnil predpísaný kontingent. Pamätám si na babku z oteckovej strany, keď dostali mŕtvicu. Sedeli v izbe za stolom a počítali peniaze. Popadané som ich zbierala so slovami: Babka, aj tuto kišo, aj tuto kišo. Slovo Tiso som ešte nevedela vysloviť. Pamätám si veľa vecí, ale prejdem k podstate.

Politici a režimy sa striedali a národ poslúchal. Kto vybočil, bol nepriateľom. Režim sa s nepriateľmi vždy vedel porátať.

Učila som sa celkom dobre, v škole so mnou nebývali problémy. No i tak učitelia k nám domov občas prišli. Nie, aby sa sťažovali, ale aby zapísali, koľko máme sliepok na dvore, koľko prasiec v chlieve a koľko kráv  a koní v maštali. A keď prišla socializácia dediny, prišli opäť. Tentoraz preto, aby ocka presviedčali do JRD. Učitelia v tých časoch boli také „dievčence pre všetko“. Lenže darmo k nám chodili, darmo presviedčali, ocko sa nechcel vzdať dedovizne. Prihlášku nepodpísal. Raz sa kdesi medzi ľuďmi nepekne vyjadril o socializme. Jeden komunista z dediny ho udal, a tak sa ako protištátny živel dostal do vyšetrovačky. Tri dni sme ho nevideli. Prežili sme to, ale nezabudli sme. Ocko  prežil aj povinné dávky štátu, no do družstva napokon pod veľkým tlakom predsa vstúpil. Ako jeden z posledných. Denne robil za jednu jednotku v hodnote desať korún. Aby som mohla študovať,  odišiel pracovať do Čiech. Keď sa vrátil na dôchodok domov, ešte  stále pracoval. Prevratu v osemdesiatom deviatom sa už nedožil. Neviem, ako by to prijal. Mal sedemdesiatštyri, keď si ho smrť našla na ceste z práce.

Ja som kľúčmi neštrngala, ani  tomu, čo prišlo, som netlieskala. Sama neviem prečo. Možno som nebola revolučný typ. Alebo som predvídala, čo príde.

A ono to prišlo. Padla železná opona, otvorili sme sa svetu a svet sa otvoril nám. So všetkou krásou a radosťami, aj so špatnosťami a neduhmi. Drogy, herne, peniaze, bezdomovci , privatizácia. Výpalníci, mafiáni, mafiánske vraždy. Bohatí a chudobní. Keď dnes počúvam o niektorých zbohatlíkoch, keď počúvam, ako nečestne prišli k rozprávkovému bohatstvu,  je mi zle. Je mi zle, keď vidím, ako sa títo gauneri hrajú na čestných a poctivých pánov politikov. Ale teší ma, že jestvuje božia spravodlivosť. Bohatý, či chudobný, jedno je, všetci ta pôjdeme. Veru.

Všeličím sme prešli, všeličo sme zažili. Aj rozdelenie Československa, aj roky mečiarizmu. Prežili sme divokú privatizáciu. Prežili sme aj Gorilu, Dzurindu, aj Fica. Aj protesty po vražde novinára. Aj Matoviča a Hegera a ich „demokraciu“. Prežili sme aj vraždy na Zámockej. Prežili sme, keď sa v rámci politického boja zatvárala opozícia. Keď ako za komunistov platil iba jeden názor. Prežili sme aj smrť generála Lučanského. Aj štvrtý návrat Ficovej vlády sme prežili. Niektorí s radosťou, lebo sme to chceli, iní s nevôľou a protestmi, lebo to nechceli. Samozvaní  demokrati a progresívni politici majú plné huby demokracie, ale výsledky demokratických volieb nevedia  prijať. Kade chodia, všade rozsievajú špinu. Globalizácia, západná ideológia, LGBT, vymývanie mozgov, sebectvo, šikana, psychické ochorenia, samovraždy, vraždy, nenávisť a zlo, také sú atribúty dneška. Až takto upadla naša spoločnosť, takto zdivočeli dnešné mravy. Pýtať sa, kto to zapríčinil, je už hádam zbytočné.

Pozn. redakcie HD: Tento článok  je výlučne názorom jeho autora. Obsah sa nemusí zhodovať s názormi redakcie.

Vážení naši čitatelia

Hlavný denník prežil jeden z najťažších rokov. Niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu". Ďakujeme vám, že sme pre vás prvou voľbou v čerpaní informácii.

Naďalej nám môžete pomôcť aj materiálne. Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Spoločne budeme naďalej silní! Ďakujeme vám!

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik