K neodolateľnému čaru Vianoc patrí i to, že akosi zákonite dospejú do momentu, keď sú neodkladné. Nikomu tento názor nijako nevnucujem, no pripadá mi nanajvýš zvláštne, že ak počas roka vyvolávajú iba akúsi tajomnú spomienku, napokon doslova eskalujú a nútia človeka do celkom neobvyklých činností. Skonštatoval to vo svojom komentári pre denník Pravda filozof Oliver Bakoš.

Práve ich opakujúci sa charakter núti človeka k premýšľaniu. V ňom sa musí zaraz zrieknuť seba samého, lebo Vianoce sú viac o tých druhých. Čím ich potešiť alebo prekvapiť? Najhoršie je pritom nie to, že človek nie vždy pozná celkom dobre aj tých najbližších, ale že najbližší zvyčajne veľmi dobre poznajú práve jeho. Teda ak by ich prekvapil priveľmi.

Nepredstavovalo by to niečo také, čo asi v roku 1946 vyviedol generál Čankajšek Mao Ce-tungovi, a odvtedy sa to volá jednoducho kuomintanská zrada. Myslím si, že k podobnému prekvapeniu došlo i u mňa pred pár rokmi, keď som rovno na Štedrý večer dostal infarkt. O ňom som vopred nevedel, no vôbec som pritom nenadobudol pocit, že by to mojich blízkych nejako potešilo. I keď tiež s tým vôbec nemohli rátať. Zrejme vo sviatočných chvíľach ľudia skôr čakajú čosi iné.

Lenže človeka to tak trochu potom privedie k tomu, aby si vážil aj skromné, nepatrné veci. Zvyčajne nikto nie je veľmi chorý úplne sám; ba ani úplne sám prežíva svoj – v danej chvíli smutný – osud. Chodia okolo neho lekári, milé a obetavé sestričky, niekto tam aj navaril… A tak. Najbližšími sú – prirodzene svojím spôsobom – napokon tí druhí, celkom cudzí, no v rovnakej situácii. Až tak veľmi sa na seba dokážeme podobať na cestách k neznámym cieľom.

Preto som ani nikdy nedokázal brať predvianočný zhon ako niečo nepatričné. Nech každého úsilie vytryskne priamo z neho, nech dopraje inému kúsok miesta alebo rozmach jeho fantázie. Nech môže i on priniesť niečo dobré niekomu, na kom mu záleží. Čaro opakujúcich sa obradov, rituálov je veľmi dôležité. Člení čas na úseky s hlbším zmyslom. Veď iba tak je napĺňaný očakávaním i nádejou. Prečo by to nemalo byť spojené s dobrými jedlami a nápojmi? Alebo s láskavým slovom, alebo aj s darčekom? Veď tie tisíce ľudí, čo sa pretláčajú na parkoviskách, čo sa rútia uličkami v obchodoch, málokedy myslia iba na seba.

Spomínam si na drobnú príhodu spred pár rokov, keď som sa so synom popri predvianočných nákupoch zastavil v kaviarni. Všade zúrili prerušované karantény a čašník nás upozornil, aby sme si citróny, ak chceme citronádu, priniesli so sebou. Tak sme ich priniesli, dokonca i jeden „navyše“. Citronádu však chcela i pani z Británie, načisto skazená demokraciou. Rozčúlila sa, že prečo ju ona nemôže mať, keď predsa „iní ju tu majú“. Dostalo sa nám obradnej poklony, teda „slovenským džentlmenom“(!), od jej spoločníka, keď sme jej „súkromný“ citrón venovali. V rovnakom duchu som mu „protokolárne“ odvetil, že venovať citrón bolo pre mňa vždy tou najväčšou cťou.

Až tam, kde nastúpi úsmev a smiech, nastúpi aj mier, láska, zdravie i spokojnosť. Nech sa vám z týchto zázračných darov dostane i teraz čo najviac, priatelia!

Vážení naši čitatelia

Hlavný denník prežil jeden z najťažších rokov. Niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu". Ďakujeme vám, že sme pre vás prvou voľbou v čerpaní informácii.

Naďalej nám môžete pomôcť aj materiálne. Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Spoločne budeme naďalej silní! Ďakujeme vám!

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik