Dvojtvárnosť je jednoducho neúcta. Dopúšťa sa jej ten, kto tára a nevie, čo kde komu na akú tému natáral, alebo ten, v ktorom by sa nikto úprimnosti nedorezal. Produkovať prúd slov je v politike asi nevyhnutnosť, ale od hlavy štátu by sa dalo logicky očakávať, že aj slovami a ich konzistenciou s činmi je prvým občanom pred nami ostatnými. Pred nami všetkými ostatnými.

Prezidentka nie je iba manažérom bratislavskej samosprávy, alebo prípadne k tomu ešte aj politickej strany, ktorá ju ovláda, no má veľmi zreteľné ambície ovládať celé Slovensko. Dokonca nesmie byť ani najobľúbenejším plyšovým medvedíkom médií hlavného prúdu. Prezidentka by sa mala vyjadrovať súvisle, obsahovo stálo a citlivo. Nie iba citlivo vnímať. Mala by konať tak, aby nesúdila a neodsudzovala nikoho z občanov štátu s voličským právom za jeho názor a presvedčenie, pretože každý jeden z týchto občanov prispieva na chod jej úradu a čaká za to aspoň nejakú protihodnotu. Aspoň minimálny rešpekt. Pani prezidentka je nami financovaný úradník, nie naša panovníčka.

Keď si niekto... do úst

Tak sa na Slovensku vraví človeku, ktorý vo svojich vyjadreniach a činoch buď popiera sám seba, alebo si nimi sám sebe v čase a priestore odporuje. Jedno je dôsledkom defektu či priam deficitu charakteru, druhé môže mať aj iné, neraz tiež zdravotné príčiny. Mnohí ľudia si myslia, a politici tomu veľmi radi prepadajú, že miera vzdelania a vrodená inteligencia z nich robí velikánov. Omyl. Velikána z človeka spraví charakter bez ohľadu na jeho spoločenský status. Je zaujímavé a vôbec nie zábavné kontinuálne sledovať, čo kedy a komu adresované povie pani prezidentka Slovenskej republiky a čo, naopak, zásadne v správnom čase nepovie. V správnom čase pre Slovensko, nie len pre ňu samú či v správnom čase pre ňou adorovaný politický a mediálny prúd. Možno to napísať aj tak, že ide o „správny čas“, v ktorom si pani prezidentka presadzuje svoju jedinú a ňou samou akceptovateľnú pravdu. Ľudovo, kedy si rypne, kopne, kedy zas hodí nejakú tú jedovatú slinu na všetkých oponentov. Lenže – ona na to právo nemá!

Zrazu sa vyjadrila o potrebe

„Viac ako inokedy potrebujeme vytvárať vzťahy založené na ľudskosti a empatii. Slobodu žiť svoj život v rovnoprávnosti, dôstojnosti a bezpečí nezažíva na Slovensku každý. Zodpovednosť je na štátnych a verejných inštitúciách, ktoré môžu meniť zákony a tvoriť verejné politiky.“ Tak k nám, národu, ale najmä k povolebnej koaličnej moci zrazu „len tak“ preriekla pani prezidentka. Dokonca ešte poznamenala, že „na Slovensku sme za vyše 30 rokov urobili nemálo pre to, aby hodnoty deklarácie pocítili ľudia vo svojom každodennom živote.“ Hovorila to pri príležitosti výročia prijatia Deklarácie ľudských práv. Nuž, pani prezidentka mala potrebu. A vyjadrila sa.

Kde bola keď...?

 Škoda, že takú potrebu nemala, keď ministri jej milovanej predchádzajúcej vlády po voľbách v roku 2020 nadávali občanom do opíc? Prečo vtedy nemala potrebu niečo povedať, zastať sa tých „opíc“? Kde bola jej ľudskosť a empatia a láska k základným občianskym hodnotám, obsiahnutým v jej adorovanej Deklarácii ľudských práv, keď opakovane doma i v zahraničí organizovala alebo aspoň žobrala o pogromy na každého, kto má iný, ako povolený názor, kto v chode vecí verejných vidí inú pravdu, kto sa vyjadruje inak, ako ňou milované médiá hlavného prídu? Kto vtedy niesol zodpovednosť za „ štátne a verejné inštitúcie, ktoré môžu meniť zákony a tvoriť verejné politiky“? Prečo nevetovala zákony o cenzúre, zákony, ktoré vypínali jej nesympatické portály a médiá? Aha, vtedy zjavne nebolo výročie prijatia Deklarácie ľudských práv. Pocítili sme mnohí na vlastnej koži nemálo toho, čo pani prezidentka veľmi poctivo iba v nedávnej minulosti nielenže prehliadala, ale aj aktívne podporovala.

A ako je to s tou Deklaráciou?

Všeobecná deklarácia ľudských práv musela byť nevyhnutne prijatá, pretože: (Citát z jej preambuly.) „Pretože uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete; pretože ignorovanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva a že vybudovanie sveta, v ktorom sa budú ľudské bytosti zbavené strachu a núdze tešiť slobode prejavu a viery, bolo vyhlásené za najvyšší cieľ ľudstva; že je nevyhnutné, aby sa ľudské práva chránili zákonom, ak nemá byť človek donútený uchyľovať sa, keď už všetko ostatné zlyhalo, k odboju proti tyranii a útlaku;...“ Tu sa tvrdo natíska otázka, či pani prezidentka po tom, čo v minulých rokoch podporovala, neraz iniciovala a nijak neprotestovala, čítala spoň prembulu Všeobecnej deklarácie ľudských práv. To, že sme opice, jej nijako neprekážalo. Cenzúra jej tiež nijako neprekážala a slobodu prejavu tolerovala iba jej pozitívne nakloneným médiám. Takáto dvojtvárnosť je naozaj neúcta. Predovšetkým k sebe samému. A kto si neváži seba, ako si má vážiť každého občana, každý jeho názor, každý uhol pohľadu na realitu? No – nijako!

A tak – na základe zákona akcie a reakcie – tá neúcta je obojsmerná. Hoci aj voči hlave štátu.

Vážení naši čitatelia

Hlavný denník prežil jeden z najťažších rokov. Niekoľko rokov vám ponúkame iný pohľad na dianie doma, aj vo svete, ako takzvané "médiá hlavného prúdu". Ďakujeme vám, že sme pre vás prvou voľbou v čerpaní informácii.

Naďalej nám môžete pomôcť aj materiálne. Číslo účtu pre finančné dary je: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Do poznámky prosíme uviesť "dar".

Spoločne budeme naďalej silní! Ďakujeme vám!

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik